KATOVA BAŠTA - Časť prvá

SKÔR AKO JU ZAČALI STAVAŤ

Na fotografických záberoch vôbec nepripomína baštu, na aké sme zvyknutí z iných mestských opevnení. Laik ju vníma skôr ako veľký zakrivený úsek múra. Prestavby minulých vekov ju natoľko zmenili, že nielen laik, ale ani odborník si pri prvom pohľade na jej vnútornú stranu neuvedomí, že je to fortifikačná stavba. Ako architektúra pôsobí ťažkopádne, no predsa je to jeden z najzaujímavejších pamiatkových objektov nášho mesta. Svojím typom je to objekt výnimočný nielen pre Košice, ale aj v rámci celého Slovenska. Vžil sa preň pojem bašta, no je taký veľký, že by sa na jeho plochu dal umiestniť celý stredoveký hrad, pravdaže, taký menší. V jeho susedstve bývala v minulosti väznica, v ktorej býval košický kat, a tak mu ľudová vynachádzavosť pririekla meno Katova bašta. Nie vždy to tak bolo. V časoch, keď aj bežní ľudia lepšie rozumeli finesám okolo názvoslovia hradieb, ako dnešní odborníci, mu hovorili „Rondel". A keďže bol taký extrémne veľký, tak to častejšie bolo „Veľký rondel", či dokonca „Veľký katov rondel". O tejto stavbe, mimoriadne zaujímavej nielen svojím osudom, ale aj stavebným vývojom, bude rozprávať dnes začínajúci seriál.

NA ZAČIATKU BY MALA BYŤ BRÁNA. BOLA?

Na východnej strane obvodu mesta nestála Katova bašta odjakživa. Košice mali za sebou už pomerne dlhú existenciu, keď sa začala stavať. Aj medzi stavebnými fázami mestského opevnenia sa jej počiatky dajú zaradiť až do tretieho obdobia, budovaného niekedy v polovici 15. storočia. Hovoriť o histórii Katovej bašty znamená hovoriť najprv o tom, že východná strana Košíc vyzerala v prvých storočiach existencie dosť odlišne, ako sme si donedávna predstavovali. A nielen vyzerala, aj jej význam bol pôvodne iný, menej dôležitý.

Moderná literatúra o dejinách Košíc, osobitne o ich stavebných dejinách, bežne uvádza, že stredoveké Košice mali päť mestských brán: Hornú, Dolnú, Hnilnú, Mlynskú a Maľovanú. Posledná menovaná stála na východnom konci dnešnej Ulice Pri Miklušovej väznici, teda v priamej väzbe na neskôr postavený areál Katovej bašty. Autor knižky „Počiatky Košíc a zrod metropoly", doktor O. R. Halaga uvádza k mestským bránam v texte, ktorý pojednáva o najstaršom opevňovaní Košíc, doslova toto: „Piatimi /prv 6/ bránami sa stredoveké Košice radili už k významným mestám na Západe. Dve brány /najprv drevené, až neskôr z kameňa/ mávali mestá už aj pred obmurovaním. Ale opevnené osady, ktoré v stredoveku zotrvávali pri systéme dvoch brán, ustrnuli, ostali malými mestami." Z textu vyplýva, že jeho autor datuje vybudovanie piatich /ba dokonca predtým šiestich/ košických mestských brán do konca 13. storočia a tiež, že z počtu mestských brán odvodzuje dôležitosť a životaschopnosť mesta.

Možno vám teraz napadne, prečo sa toľko venujeme bránam. Nuž preto, že Katova bašta bola od samých počiatkov stavbou vybudovanou na ochranu mestskej brány, konkrétne Maľovanej brány. To znamená, že o stavebnom vývoji Katovej bašty nemôžeme písať bez študovania stavebného vývoja k nej príslušnej brány. A tak nás musí zaujímať, kedy tu táto „Maľovaná" brána vznikla. Hneď pri výstavbe najstarších hradieb mesta, alebo až v niektorej neskoršej prestavbe fortifikácie? Donedávna by nás asi nenapadlo spochybňovať tradované údaje o piatich mestských bránach vedúcich cez najstaršie košické hradby už od sklonku 13. storočia. Ibaže v rokoch 1996 a 1997 sa realizovali v Košiciach archeologické výskumy, ktoré tieto predstavy vyvrátili.

KOŠICE A ZVYŠOK VÝCHODU

Na základe vykopávok, dôkladného štúdia zachovaných pramenných dokumentov, ale aj porovnávania situácie stredovekých Košíc s ostatnými východoslovenskými mestami v rovnakom historickom období sa už v roku 1997 ukázalo, že počas prvých približne sto rokov existencie tunajších mestských hradieb mali Košice iba tri mestské brány - Hornú, Dolnú a Hnilnú. Nie je účelom tohto seriálu podrobne opisovať, ako sa k tomuto poznaniu dospelo, stačí keď spomenieme, že u takmer všetkých opevnených východoslovenských miest so šošovkovitým centrálnym námestím /do tejto kategórie Košice patria a považujú sa dokonca za najvyvinutejšieho reprezentanta takéhoto urbanistického typu/ platí uvedená schéma troch brán.

Prešov, Sabinov, Podolínec i Levoča /tá však iba čiastočne patrí k spomínaným typom mesta/ mali v minulosti po tri brány, väčšinou nazvané Horná, Dolná a Malá. Horná a Dolná stávali na koncoch hlavnej ulice /prípadne námestia/, to znamená na hlavnej urbanistickej osi sídla, a Malá brána bývala na konci priečnej ulice, pričom viedla k vodnému toku tečúcemu popri meste. Všetky východoslovenské mestá, bez ohľadu na typ, boli založené v blízkosti riek, riečok alebo potokov, /nikdy nie priamo na nich/ na ktorých stáli rôzne vodou poháňané, alebo vodu vyžadujúce zariadenia, jednoducho vtedajší priemysel. Priečne, či ak chceme „malé" brány viedli práve k nim. V Košiciach, ktoré neboli výnimkou, plnila túto úlohu Hnilná brána /Fawlthor, Faulthor/, pre ktorú sa však užívalo aj označenie „Malá".

Košickou výnimkou však bolo, že tu táto tretia brána neviedla k rieke Hornád, ale na opačnú stranu, pod svahy dnešnej Terasy. Tu vtedy stáli predmestia - huštáky, ale tiekol tu i potok, ktorý dnes poznáme ako Račí. Východný obvod mesta bol teda bez brány. Dnešná Ulica Pri Miklušovej väznici viedla od Hlavnej priamo na hradný múr. Nevieme ani to, ako sa vtedy mohla volať, pretože jej najstaršie známe meno „Maľovaná" /Gemöllte Gasse/ dostala pravdepodobne až vtedy, keď tam postavili rovnomennú mestskú bránu.

Najbližšie veže posilňujúce obranu vtedajších hradieb stáli mimo uličného konca. Severne, dnes v polohe katovho bytu Miklušovej väznice a konca kalvínskeho kostola, stála veža strážená /podľa súpisu z roku 1557/ cechom kolárov, neskôr aj stolárov, južne, dnes v polohe vstupu do činžiaku na Hrnčiarskej ulici číslo 5 to bola veža strážená podľa toho istého prameňa cechom kožušníkov. Medzi nimi zatiaľ žiadna Mestská brána nestála, čo sa až nechce veriť. Pri dnešnej úrovni znalostí však nevieme jej existenciu preukázať, aj keď nemôžeme vylúčiť, že tu bola aspoň nejaká pomocná bránička. Územie bočných ramien Hornádu predsa nemohlo byť pre rastúce mesto úplne nezaujímavé.

BRÁNA ZVANÁ MAĽOVANÁ

V roku 1290, keď predpokladáme udelenie mestských práv Košiciam /zakladaným však už niekedy po roku 1242/, stáli tieto pred desaťročiami pomerne prudkého ekonomického a stavebného rozvoja, ktorý časom priniesol vznik celého radu stavieb, ktoré zmenili pôvodné urbanistické priority zakladateľskej generácie kolonistov. Dotklo sa to aj opevnenia, ktoré bolo za kráľa Žigmunda /1387-1437/ rekonštruované a zosilňované. Veľmi kusé pramene tej doby uvádzajú, že sa tak dialo medzi rokmi 1392 až 1422, zdá sa však, že hlavná stavebná vlna, ktorej výsledkom boli aj dve nové mestské brány na východnej strane mesta, prebehla až po roku 1405. Prvá z nich, „Mlynská", bola vybudovaná na konci dnešnej Mlynskej ulice, druhá postavená na východnom konci dnešnej Ulice Pri Miklušovej väznici. Pravdepodobne ju zdobila výmaľba krajšia, ako na iných bránach mesta, a tak sa pre ňu vžil názov „Maľovaná brána" /gemolte Thor, prvá zmienka o nej je z roku 1468/. Toto isté meno prevzala v uvedenej dobe aj ulica /gemolte Gasse, prvá zmienka je však skoršia, už z roku 1464/.

Obe nové brány boli vybudované relatívne blízko seba /delilo ich iba 200 metrov/ na tej istej strane obvodu mesta - východnej, viedli teda k Hornádu. To určite nebolo náhodou a svedčí to o fakte, že sa čosi udialo s vývojom mesta, čo spôsobilo potrebu otvoriť komunikácie aj týmto smerom. Vysvetľujeme to hneď viacerými spôsobmi. Mesto sa pravdepodobne na prelome 14. a 15. storočia pustilo do úprav bočných ramien rieky tak, že z nich vytvorilo mlynský náhon. Zároveň tu vznikli nové mlynské zariadenia a najskôr aj iné stavby využívajúce bohatší zdroj vody, ako ponúkal Račí potok na západnej strane. Hovoriť o týchto zariadeniach v množnom čísle má dôvod v tom, že brány tu postavili až dve a ako sme už uviedli, na prvý pohľad zbytočne blízko seba. Potreba nových komunikácií tu teda musela byť veľká.

S tým súvisel určite aj vznik nových ciest, asi aj mosta /či mostov/ cez hlavný tok Hornádu. Vznikli tu však aj ďalšie možné dôvody na otvorenie brány, osobitne nami sledovanej Maľovanej brány. Mesto pravdepodobne ukončilo stavbu reprezentačnej radnice a nového kráľovského domu - vieme, že cisár Žigmund daroval Košiciam v roku 1392 starý kráľovský dom na stavebný materiál. Tieto stavby stojace tesne naproti sebe dotvorili stavebné jadro mesta a zároveň priamo k nim viedla od hradieb ulica /dnes Pri Miklušovej väznici a Univerzitná, vtedy však vnímaná ako jediná ulica/. Táto ulica bola mimoriadne vhodná na vytvorenie nového, reprezentačného vstupu do mesta vedúceho k dvom jeho najvýznamnejším svetským stavbám. Asi nenadarmo niesla meno „Maľovaná".

V rámci luxemburskej prestavby košického opevnenia /tak nazývame stavebné úpravy hradieb realizované za panovania a vari aj z priameho popudu kráľa Žigmunda v rokoch 1392 až 1422/ sa nepostavili iba spomenuté dve brány, ale aj nový pás parkánového hradbového múru a vodná priekopa /predtým ju mesto nemalo/. Šírka parkánu, teda vzdialenosť medzi vnútorným a vonkajším hradbovým múrom, bola okolo 12 metrov, na západnej strane mesta až do 16 metrov. Na východnej strane to však bolo nápadne menej a v mieste Maľovanej brány vôbec najmenej, iba 5 metrov.

Čosi tu staviteľa tiesnilo, nútilo ho maximálne šetriť priestorom. Nevieme však čo. Možno pôvodný reliéf terénu, azda blízkosť mlynského náhona /ten nemusel v 15. storočí tiecť v tom koryte, ako ho poznáme z neskorších čias/. Odpoveď na to môže priniesť prípadný archeologický výskum. V každom prípade postavenie Maľovanej brány bolo krokom, na ktorý za relatívne krátky čas zákonite nadviazala výstavba budúcej Katovej bašty. Ostáva už len uviesť, že brána bola hotová a funkčná okolo roku 1420 a pravdepodobne to bola po dokončení najkrajšia a najdôležitejšia mestská brána.

NIKTO NEČAKAL VOJNU

Je namieste, aby sme sa teraz chvíľu zaoberali logikou stavania stredovekých miest, obzvlášť logikou stavania ich opevnení. Uvedieme zjednodušený príklad: Ak sú napríklad veže mestského opevnenia stavané relatívne husto pri sebe, je to dôkazom, že ich stavali v čase, keď mali strelné zbrane malý dostrel, z čoho vyplýva, že boli stavané pred zavedením výkonných strelných zbraní. Ak je odstup takýchto veží od seba zhruba rovnaký, potom je to dobový účinný dostrel zbraní obrancov. Ak je medzi odstupom takýchto veží nápadná anomália, potom je niektorá z veží pridaná k opevneniu dodatočne. Toto je napríklad jedno z odôvodnení dodatočného stavania Maľovanej brány na východnej strane mesta.

Iný príklad: Ak je na jednej strane opevnenie nápadne silnejšie, potom je to znak, že v dobe stavby bola táto strana najvýhodnejšia pre útok, a tak sa tu sústredilo čo najviac pasívnej i aktívnej obrany. Skúsme si pomocou takejto logiky rozobrať fortifikačnú pozíciu Maľovanej brány. Z hľadiska dnešného pohľadu, vediac, že plocha východne od mesta bola popretkávaná bočnými ramenami Hornádu, a pravdepodobne bola aj močaristá, sa javí táto plocha ako najmenej vhodná na dobýjanie mesta, odtiaľto by logicky malo hroziť najmenšie nebezpečenstvo útoku. Aj spôsob luxemburských stavebných úprav hradieb sa akoby správal podľa tejto logiky.

Najviac boli pôvodné mestské hradby zosilnené na koncoch hlavnej ulice, kde boli mimoriadne priaznivé možnosti na prielom do mesta, a na veľkej časti západnej strany opevnenia, kde terén dovoľoval rozmiestniť delostrelectvo a samozrejme viesť aj klasický útok. Úseky hradieb okolo Maľovanej brány neboli prakticky vôbec upravované. Vtedajší pevnostní stavitelia akoby považovali toto miesto za málo exponované pri možnej obrane. Tak teda vyzerali aj tunajšie hradby. Použijúc už skôr menované pravidlo, boli nápadne slabšie.

Na tomto mieste si však musíme uvedomiť, že Košičania sa od roku 1312 nemuseli zaoberať praktickou obranou mesta /a aj predtým je to otázna vec/. Takmer celá anjouovská éra znamenala pre Košice hlboký mier a rovnako to bolo aj za vlády kráľa Žigmunda. Plné tri generácie mešťanov síce stavali na hradby stráže, ale na ostrom boji nemali príležitosť sa zúčastniť. A tak nemohli byť schopní posúdiť, ako by to s opevnením vyzeralo pri skutočnom obliehaní. Paradoxom ďalšieho vývoja bolo, že sa východná strana hneď v najbližších rokoch ukázala ako rovnako zraniteľná a dobre umožňujúca útok.

Ktovie, či si vtedajší mešťania uvedomovali, že tým, že sa tu vytvoril vhodný /predtým neexistujúci/ prístup k hradbám a brána, vznikla nová príležitosť aj pre potenciálneho útočníka. Vybudovaním mlynského náhona vznikla na tejto strane aj ideálna ochranná vodná priekopa zenmožňujúca nečakané výpady na nepriateľa táboriaceho na jeho opačnej strane. A hlavne, že mladé a búrlivo sa rozvíjajúce delostrelectvo začne obracať doterajšie poučky staviteľov hradieb naruby. Kráľa Žigmunda síce nedávno Turci katastrofálne porazili pri bulharskom Nikopoli /1396/, to však bolo tak ďaleko, že nikomu ai len nenapadlo, že sa časom objavia až pod Košicami. Do Košíc sa síce už dostala zvesť o Husovom upálení /1415/, ale čas spanilých jázd ešte len mal nastať - ostatne až po Košice žiadna z nich nedošla. Komu by vtedy napadlo, že vojna sa ani tunajšiemu kraju v blízkej budúcnosti nevyhne.

Text: Jozef DUCHOŇ, Dárius Gašaj
Fotografie: Jozef DUCHOŇ

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 27. 10. 2000.