Časť štvrtá - ustupujúca sláva

V dnešnej záverečnej časti rozprávania o prvej účelovej divadelnej budove v Košiciach dokončíme opis tunajšieho divadelného života, podaného v cestovnom sprievodcovi z roku 1825 a uzavrieme dejiny tejto stavby, ktorá bola v čase svojho vzniku najprv pre Košice priveľká a pridrahá na prevádzku, neskôr však, ako začal počet obyvateľov mesta prudko rásť a vznikala tu majetná a kultúrne založená vrstva meštianstva, prestávala Košiciam postupne vyhovovať. Najprv to bolo z hľadiska diváckej kapacity, neskôr sa k tomu pridružila zastaranosť budovy, nakoniec aj bezpečnostné hľadiská. A tak budova, ktorá ešte nemala ani sto rokov, začala byť Košičanom tŕňom v oku - už ich nereprezentovala na dostatočnej úrovni. Ostatne všade v Európe, ba dokonca aj v odľahlom zámorí, sa koncom 19. storočia stavali nové, parádnejšie divadelné paláce. A tak musel prísť aj koniec skromnej klasicistickej divadelno-kaviarenskej budovy.

AKÝ PENIAZ, TAKÝ TOVAR

Pokračujeme v opise divadelných pomerov v Košiciach v roku 1825, ako ich podali Szepesházy s Thielem vo svojom sprievodcovi po pozoruhodnostiach kráľovstva uhorského. Pre lepšie zorientovanie sa treba vysvetliť, že výraz "lokál" v nasledujúcom texte znamená divadelnú sálu, nie výčap. Z textu je tiež zrejmé, že to, čomu dnes hovoríme lóže, sa vtedy nazývalo galéria, rovnako ako skutočná galéria, aj dnes v divadle existujúca, nazývaná ľudovo "kikirikí". Publikovaný opis vznikol už v čase, keď bola realizovaná úprava hľadiskovej časti divadla pristavaním ďalšieho radu lóží.

"Lokál vo vlastníctve mesta, slušne vystrojený a vkusne vymaľovaný, ktorý sa nachádza vo veľkej kaviarenskej budove, je pre potrebu mesta zbytočne veľký a priestranný, okrem pevných sedadiel a noblesného parteru vybavený troma, celý jeho obvod zaberajúcimi galériami, z ktorých dve sú pre abonované lóže a najvyššia pre posledné miesta. Javisko je vybavené primeranými dekoráciami a všetko, čo je tu prichystané príjemne prekvapiť cestovateľa ukazuje, že táto ustanovizeň si praje zabezpečiť pre obecenstvo miesto oddychu, z ktorého možno čerpať vkus i poučenie.

Pokiaľ sa vzdelanejšej časti obecenstva nie vždy zapáči výber hier, herecká interpretácia a tak podobne, má to následný dopad na malú, prinajmenšom ak kolísajúcu návštevnosť divadla počas celej zimy a z toho vyplývajúci malý príjem divadelného riaditeľstva."

Dokonca aj do cestovného sprievodcu sa dostal autorský povzdych ťažkajúci si nielen na to, že "lokál" je príliš veľký pre tunajšie pomery, ale aj konkrétne na menší záujem o divadlo zo strany verejnosti mesta /tak treba chápať výraz "obecenstvo"/ a miestnej šľachty, s ktorou sa asi najviac rátalo pri udržaní divadla pri živote. Takže: "Obecenstvo navštevuje divadlo pomenej, nakoľko veľká časť tunajšej bohatej a umeniamilovnej šľachty zotrváva v meste iba niekoľko mesiacov, prichádza iba v čase karnevalov a s prvým škovránkom sa opäť ponáhľa na svoje krásne vidiecke sídla. Tiež počas pobytu v meste sa rozptyľuje inými fašiangovými radosťami - kasínom, redutou a súkromnými bálmi, takže Melpomené a Thálii je venovaná iba polovičná pozornosť.

Keď je teda množstvo lóží a veľká časť parteru osirelá a divadelný riaditeľ považuje za potrebné vybrať pre udržanie tržby kusy pre "tiers-état" /tretí stav - neurodzených/ a najvyššie galérie, ku ktorým sa však herec neobracia s najlepším, ale s najlacnejším, ktože by potom nenazval tu znejúci umelecký vkus podľa príslovia: Aký peniaz - taký tovar."

NATOĽKO DOBRE, ŽE ZLE

Občas to muselo byť s úrovňou vtedajšieho košického divadla naozaj zúfalé, keď si autori sprievodcu dovolili napísať o ňom to, čo ďalej uverejníme. Na druhej strane však musíme uznať, že ich postrehy sú pravdepodobne objektívne, takže prípadnému návštevníkovi Košíc v oných rokoch nelakovali kultúru mesta príliš na ružovo. Ktovie, či by sa takto statočne zachovali dnešní agenti šoubyznisu. Takže priznanie, že vtedajší divadelní principáli sa pri najímaní sezónnych hercov i zostavovaní repertoáru občas poriadne sekli, vyzeralo nasledovne:

"Celej veci nepomôže, ani keď košické divadlo zatiahne nie vždy dobrého, no statočného herca do vecí, čo sa udejú vo svojej nízkosti iba náhodou, či ako divadelné nešťastie, stávajúc sa korením každého nechutného divadelného odvaru. Keď tento musí dennodenne hrať bez akýchkoľvek ohľadov, slúžiac iba tomu, aby sa udržala priemernosť zvyšku a ponechala neuspokojených priateľov umenia, žiadostivých po krásnych zážitkoch.

Už sama okolnosť, že herec tu vidí svoju existenciu zaistenú počas zimy a pod ochranou svojho riaditeľa iba "tant bien, que mal" /natoľko dobre, že zle/, odtiahne ešte pred lastovičkami a musí si hľadať živobytie v Bardejovských kúpeľoch, alebo susedných malých mestách, nie vždy ho nájduc, čo prináša so sebou ten výsledok, že naša tunajšia divadelná spoločnosť zriedka zostaví dobrý "ensemble" /súbor/. Keďže to zvykne byť celok pozbieraný z rôznorodých častí až do čias, pokiaľ nezasiahne "Deus ex machina" /zostrojený Boh - rozumej neočakávané šťastie/ s dobre naplneným mešcom, všetko asi ostane tak."

Tak, ako aj dnes, aj vtedy sa verilo, že divadlu svitnú svetlejšie zajtrajšky, čo v prípade Košíc 19. storočia skutočne malo nastať, a rovnako ako dnes sa verilo, že sa nájde skupina dosť bohatých priaznivcov, ktorí zabezpečia existenciu košického divadla veľkými peniazmi - momentálne sa tomu euforicky hovorí "strategický partner". Už vtedy sa predpokladalo, že bude mať podobu akciovky: "Iba nádej na akciovú spoločnosť, pozostávajúcu zo šľachty a zámožného meštianstva, skúsene a obozretne vedenú, neprihliadajúcu na žiadne súkromné záujmy a riadenú s múdrou opatrnosťou, slabo presvitá cez súčasnú divadelnú temnotu a môže ukotviť lodičku, zmietajúcu sa v búrke a vlnobití.

Tunajšia dobročinná šľachta dáva z ľudských a šľachetných dôvodov spoločné divadelné predstavenie, ktoré je hojne navštevované samou zriedkavosťou udalosti ako takej, výškou výdavkov na jej vonkajší lesk a tiež kvalitou predstavenia. K dobru trpezlivého ľudu prináša tie najpotešiteľnejšie výsledky. Týmto veľkodušným činom si miestne dámy prvého rangu spolu so svojimi manželmi získavajú trvalé, všeobecne uznávané a kvôli pomoci nešťastníkom aj požehnané zásluhy." Szepesházy a Thieleho opis košického divadla týmto končí a my už len narýchlo prebehneme dejinami našej prvej stálej divadelnej budovy, ktorá sa nakoniec nemala dožiť dvadsiateho storočia.

BUDOVA ZAČÍNA CHÁTRAŤ

Na chvíľu sa vrátime k prvým predstaveniam v prvej košickej účelovej divadelnej budove, odohraným na sklonku 18. storočia. Hrali ich nemecké divadelné spoločnosti v nemčine. Ako vyzerali inscenácie Hilverdingovej spoločnosti, nevieme. Rozhodne zaujímavé však bolo účinkovanie Pražana Henricha Bullu. Bullovci si trúfli na čokoľvek a podľa potreby si scenáre upravovali. Bulla do nich zasahoval dosť veľkoryso. Keď sa mu dielo zdalo dlhé, skrátil ho, keď krátke, doplnil ho. Keď sa mu dosť nepáčilo, skombinoval ho s iným a keď nemal dosť hercov, škrtal postavy. Takto upravovaný Shakespeare či Schiller pôsobil ako paškvil a tak nečudo, že Bulla pomerne rýchlo v Košiciach skončil. Prvé maďarské inscenácie zažila budova až vyše štvrť storočia po svojom dokončení /27 rokov po prvom slávnostnom zahajovacom predstavení/, v máji 1816, keď tu vystupovala maďarská kočovná divadelná spoločnosť vedená Žigmundom Murányim - o čom sme minule písali.

Uvádza sa, že kapacita divadelnej budovy bola po roku 1816 upravovaná prístavbou druhého radu lóží - no nie je isté, že sa tým zväčšila, ako sa zvykne udávať. Úvahy, či sa nami popisovaný výkres divadelnej budovy prechovávaný v múzeu týka tejto úpravy, musíme zamietnuť. Autor výkresu /Belág?/ zachytil totiž divadlo už s druhým radom lóží, pričom ich graficky neodlíšil od ostatnej stavby. Evidentne kreslil budovu v stave, keď už prestavbou lóží prešla, čo vzhľadom na opis v sprievodcovi muselo byť pred rokom 1825. Zaujímavé je, že už okolo roku 1830 sa začalo o divadelnej budove uvádzať, že chátra - to mala za sebou ešte iba štyridsať rokov existencie. Ako kuriozita sa tiež uvádza, že v divadle neprerušili predstavenia ani počas karanténnych opatrení za morového povstania roku 1831. Dôvodom vraj bola starosť o herecký súbor, ktorý sa nemal kde podieť a predstavenia ho živili.

Že budova skutočne chátrala, nasvedčuje udalosť z decembra 1838, keď bol na posúdenie vypracovaný a predložený projekt novej divadelnej budovy od staviteľa Jána Dorffingera a architekta Jozefa Belága. Tento projekt sa nakoniec nerealizoval, ale práve v spojení s ním možno vznikol onen dodnes zachovaný výkres divadelnej budovy, snáď ako zameranie, do ktorého autori naškicovali lacnejšie variantné riešenie divadla v Košiciach úpravou existujúcej budovy. V každom prípade však toto riešenie nebolo dopracované do stavu, že by mohlo byť predložené niektorému dobovému schvaľovaciemu orgánu.

DEFINITÍVNY KONIEC

Prešli tridsiate i štyridsiate roky 19. storočia, dokonca i rušné roky meruôsme. Múry divadelnej budovy zažili prítomnosť Kazincziho, Kossutha, Görgeiho, generálov Bema či Klapku, ale aj cisárskeho generála Schlicka a možno aj Štúra a slovenských dobrovoľníkov. V päťdesiatych rokoch sa divadlo stále silnejšie stávalo stánkom maďarskej kultúry. Teraz už naozaj prestávalo vyhovovať, kapacitne i technicky. V roku 1870 sa na pôde mestskej rady odohrali spory o to, či má ešte zmysel opravovať starú divadelnú budovu, alebo už vážne rátať s výstavbou novej. Mestskej rade sa vtedy vyčítalo nepochopiteľné žgrlošenie a poukazovalo sa na to, že mesto na novú divadelnú budovu peniaze má. Roky však plynuli a nič sa nedialo. Stará budova mestu stále slúžila.

Keď v roku 1882 došlo k tragickému požiaru vo viedenskej opere, pri ktorom zahynuli stovky ľudí, prehnala sa monarchiou vlna bezpečnostných opatrení, ktorá poznačila aj starnúcu budovu košického divadla. Aby zabezpečili v núdzi rýchle vyprázdnenie budovy, nechali radní páni postaviť okolo divadelnej časti komplexu provizórnu drevenú ochodzu a únikové schodištia. Ochodza stála na úrovni galérie, navrhoval ju akýsi treťotriedny architekt a vyzerala ohyzdne. Budova, ktorej bezpečnosť mala ochodza zvýšiť, pôsobila teraz akoby ju konštrukcia ochodze podopierala pred zrútením. No nech to bolo akokoľvek, v divadle sa stále hralo a nie je známe, že by záchranná ochodza niekedy musela svoj pôvodný účel aj plniť. Jej jedinou funkciou navždy zostalo, že divadlo špatila.

Zo 16. augusta 1887 sa zachovalo hlásenie do Budapešti, že stav košickej divadelnej budovy je havarijný. No opäť sa nič konkrétne neudialo a predstavenia sa veselo hrali ďalej. V nasledujúcom roku 1888 vzrušil Košice divadelný požiar, ktorý však nemal tragické následky. Vznikol v kotolni /takže vieme, že ju tu museli medzičasom zriadiť a že komplex mal na sklonku svojej existencie centrálne vykurovanie/ a tu sa ho aj podarilo lokalizovať a uhasiť. Znamenalo to nové bezpečnostné inšpekcie, nové úvahy o zatvorení komplexu, opäť však bez praktických výsledkov. Divadlo však už chátralo príliš okato. Ôsmeho marca 1894 vyslali do Košíc stavebného experta Antala Mihalovitsa, ktorý rozhodol o okamžitom zatvorení stavby. Posledné predstavenie sa v starej divadelnej budove hralo na Jozefa, 19. marca 1894 - nevieme, či tento termín vybrali vedome a či si ho vysvetliť tak, že v starom dobrom mocnárstve termín "okamžite" mohol znamenať asi tak týždeň až dva.

Potom komplex konečne pre verejnosť uzavreli. Kaviarenskú časť mohlo v tých časoch v Košiciach nahradiť viacero modernejších zariadení. Divadlo sa dočasne presťahovalo do koncertných priestorov hotela Schalkház. Starú divadelnú budovu uprostred Hlavnej ulice, ktorá stála 105 rokov, začali búrať 16. mája 1894. Ešte v tom roku nenávratne zmizla zo zemského povrchu.

 

EPILÓG

Na mieste pôvodnej divadelno-kaviarenskej budovy takmer vzápätí vyrástlo nové divadlo podľa projektu Adolfa Langa. Keď ho na sklonku osemdesiatych rokov začali reštaurovať, naskytla sa príležitosť využiť plánované výkopové práce v jeho podzemí a preskúmať, či sa tu nenájdu stavebné zvyšky starších budov. Jednak pôvodného klasicistického divadla, hlavne však voľakedajšej stredovekej mestskej radnice. Boli to časy, keď na území pamiatkovej rezervácie ešte považovali archeológiu stredoveku skôr za obťažovanie stavebných investorov, ako za bežnú kultúrnu nevyhnutnosť praktizovanú všade tam, kde si svoju minulosť vážia. A tak nikomu ani nenapadlo nájsť osobitné peniaze a čas na predstihový archeologický prieskum a úžasom bolo aj to, že dovolili odborný dohľad nad výkopovými prácami priamo v divadelnej budove. Výskumom bol poverený doktor Pavol Mačala, známy našim čitateľom skôr ako muž, ktorý vykopával pozostatky Hradovej. Paľo, keďže bol pracovne veľmi vyťažený, využil aj vtedajšiu organizáciu pre obnovu MPR Košice, teda prakticky mňa, aby som mu pri týchto veciach zabezpečoval dokumentovanie.

V ryhách, ktoré vtedy vyhĺbili robotníci pod divadelnou budovou, sa našli zvyšky kamenných murív - žiaľ, nedalo sa jasne identifikovať, či stredovekých, alebo novovekých, teda či z radnice, alebo pôvodného divadla. Bolo jasné, že pri kopaní základov Langovej divadelnej budovy miesto silne porušili, aj keď zo skúseností z iných výkopov sa dalo predpokladať, že pri cielenom kopaní do väčších hĺbok by sa dačo asi našlo. Vtedy ale na to nebola atmosféra. Na jednom mieste sa však podarilo zaznamenať hŕbku porcelánových črepov, poskrúcaných kaviarenských lyžičiek a vidličiek a fajkových hlavičiek už bez pipasárov - zatiaľ posledné známe pozostatky po voľakedy hrdom divadelno-kaviarenskom komplexe na košickej Hlavnej ulici. Ktovie, kedy najbližšie sa naskytne príležitosť opäť kopať pod divadelnou budovou.

 

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 12.4.2001

text a reprodukcie: Jozef Duchoň