Už mnoho ľudí si v minulosti lámalo hlavu nad problémom, kto je vlastne autorom v poradí druhej známej košickej kroniky, vydanej v roku 1732, z ktorej toho vieme najviac o vôbec prvej známej kronike richtára Wassa z roku 1631. Na tomto mieste nie je dosť priestoru problém podrobne analyzovať, uvedieme rovno, že jednoznačným favoritom autorstva diela "Cassovia vetus ac nova - Košice staré a nové" je jezuitský učenec slovenského pôvodu Samuel Timon. Aj keď z Košíc nepochádzal, pôsobil tu a v našom meste aj zomrel, tu ho tiež pochovali, takže je vlastne našincom, s ohľadom na jeho životné dielo doslova "Čestným Košičanom".
Narodil sa v Trenčianskej Turnej 20. júla 1675. Jeho otec Ján Timon bol úradníkom Uhorskej kráľovskej komory, matka Barbora Hrabovská mala zemiansky pôvod. Tento pôvod, ale nepochybne aj prirodzený talent, stáli za jeho štúdiami a životnou kariérou. Začínal na gymnáziu v Trenčíne v roku 1685. V školskej matrike je uvedený ako "Samuel Timon Turnensis, catholicus, nobilis, Slavus, annorum 10 - Samuel Timon z Turnej, katolík, urodzený, Slovák, desaťročný." Gymnázium dokončil v Bratislave a tu aj vstúpil do Tovaryšstva Ježišovho, teda Jezuitského rádu, stalo sa tak 14. októbra 1693. Štúdiá v dobe, keď bol novicom, absolvoval už vo Viedni.
Už počas štúdií prejavil obzvláštny talent pre históriu, čo ho sprevádzalo po celý zvyšok jeho života a napriek tomu, že ako stredo a vysokoškolský profesor pôsobil aj v mnohých iných oboroch. Rádový noviciát sa mu skončil v roku 1695. Po ňom vyučoval gramatiku v Skalici, ale zároveň aj študoval filozofiu v Trnave, kde v roku 1702 napísal pre svojich gymnaziálnych žiakov abecedný gramatický slovník a neskôr knižku "Celebriorum Hungariae urbium et oppidorum topographia - Zemepis významnejších uhorských miest a mestečiek." V rokoch 1703-1704 prednášal rétoriku v Prešove. To sa práve rozháralo povstanie Františka II. Rákóczyho.
Nasledovali ďalšie roky štúdia v Trnave /1705-1708/, kde bol aj predsedajúcim jezuitskej kongregácie. V roku 1709 absolvoval skúšky v Judenburgu /v dnešnom Rakúsku/, v roku 1710 vyučoval rétoriku v Budíne, nasledoval rok vo funkcii spirituála na viedenskom Pázmaneu. Roky 1712 až 1718 strávil opäť v Trnave. Prednášal tu filozofiu a kazuistiku /je to náuka o možných spôsoboch správania s ohľadom na náboženské prikázania/, pôsobil ako predstavený kongregácie a viedol kroniku rádového domu. Napísal však aj oslavné dielo venované cisárovi Karolovi VI. s názvom "Corona regni Hungariae admirabilis - Obdivuhodná koruna kráľovstva uhorského".
Jeho trnavský pobyt bol tentokrát mimoriadne literárne plodný. V roku 1714 tu vydal prvé dva zväzky rozsiahleho diela "Synopsis novae chronologiae regnorum Hungariae - Nový chronologický prehľad uhorských kráľov" a v roku 1715 knižku, podávajúcu prehľad o uhorských kardináloch "Purpura Pannonica - Panónske purpury".
Nasledoval jeho prvý pobyt v Košiciach - bolo to v rokoch 1719 až 1724. Stal sa tu regentom jezuitského seminára a profesorom kontroverzistiky /náuky o protikladoch/ a Svätého Písma. V Košiciach zažil vlnu rekatolizácie, sprevádzanú výstavbou Mariánskeho súsošia /Immaculaty/ a kaplnky svätej Rozálie, ale aj stále živý odpor nekatolíckeho obyvateľstva, násilne vytláčaného na okraj vtedajšej spoločnosti.
Z Košíc ho osud zaviedol do sedmohradskej Kluže, kde sa zdržal až do roku 1726, opäť ako regent tunajšieho seminára a takzvaný operárius. V roku 1727 bol však už vicerektorom školy v Užhorode a od roku 1726 pôsobil opäť v Košiciach, v staronovej funkcii regenta seminára, ale tiež ako knihovník, poradca a kronikár rádového domu. Práve v našom meste napísal a v roku 1733 vydal svoje najvýznamnejšie dielo "Imago antiquae et novae Hungariae - Obraz starého a nového Uhorska". Pre Košičanov je ale nesporne najvýznamnejším dielom tohto obdobia kronika, ktorá sa mu pripisuje, pomenovaná "Cassovia vetus ac nova - Košice staré a nové".
Bývalo vtedy zvykom, že jezuitskí autori svoje diela nepodpisovali, pretože panovala mienka, že "nie je dôležité kto, ale čo". Samotný pobyt takého vzdelanca a plodného autora v Košiciach práve v čase, keď táto kronika vyšla, navyše v jezuitskej tlačiarni /a Timon, nezabúdajme, bol jezuita/, to všetko hovorí samo za seba. Silnými argumentmi za Timonovo autorstvo sú aj jeho predchádzajúce kronikárske diela, ako aj sama formulácia názvu s opakovaním starého a nového, použitá už v jeho diele o Uhorsku.
Timon nakoniec tu v Košiciach aj umrel, v pomerne zlom zdravotnom stave, na vtedajšie pomery ešte nie až taký starý, 7. apríla 1736. Mal šesťdesiatjeden rokov a dnes uplynulo práve 264 rokov od jeho smrti.
