Časť ôsma - Koncilové roky
Jedným z prvých veľkých medzinárodných problémov, ktoré musel nový nemecký kráľ riešiť popri poľsko-rádových treniciach, bolo odstránenie hrozného cirkevného rozkolu - trojpápežstva. V celej svojej histórii neupadla rímska cirkev nikdy tak hlboko, ako práve v tomto období. A práve na spôsobe, akým Žigmund tento hanebný stav pomohol cirkvi odstrániť, ukázal svetu, že je skutočne veľkým európskym panovníkom a diplomatom nevšedného formátu. Počas koncilu, ktorý trval tri a pol roka, nemal kráľ možnosť prebývať v Košiciach, takže správ a záznamov je z tohto obdobia pomerne málo. Potom, po krátkej diplomatickej epizóde, ktorej dejiskom boli opäť Košice, ho opäť pohltil vír vysokej politiky. 16. augusta 1419 zomrel v Prahe na záchvat mŕtvice kráľ Václav a Žigmund sa vydal do Čiech za novým dedičstvom.
JAGELLO OPÄŤ U NÁS
Po skončení vojny medzi Poľskom a Rádom nemeckých rytierov ostávali vzťahy Žigmunda a Vladislava II. Jagella stále nedoriešené. Od roku 1411 síce panovníci uzavreli medzi sebou prímerie, ale to malo v auguste 1412 vypršať a tak bolo potrebné ďalšie, definitívne mierové rokovanie. Odohralo sa na Spiši na jar a kronikár Tutkó podáva o nich nasledujúcu správu:
Kráľ Žigmund nezabúdal, že krajiny Galícia a Lodoméria /Halič a Vladimírsko/ sa dostali do poľskej moci, no nemal času, síl a ani peňazí, aby ich mohol znovu dobyť zbraňami. Pozval preto poľského kráľa Vladislava do Ľubovne, aby tam navzájom osobne rokovali o oných územiach. Po nejaký čas trvajúcich rokovaniach obaja králi dospeli 15. marca k spoločnej dohode, podľa ktorej ostane Červená Rus a aj Podolie pod poľskou správou dovtedy, kým neumrie Žigmund, alebo Vladislav, ba naviac ešte päť rokov po ich smrti. Za uvedených päť rokov si potom určí Poľsko alebo Uhorsko, komu spomínané kraje budú patriť.
Halič a Vladimírsko /inými menami aj Červená Rus a Podolie/ boli za arpádovských a anjouovských panovníkov voľnou súčasťou Uhorska, Poľsko však nikdy nestratilo záujem o ne a tak to bol dlhodobý dôvod sporu medzi oboma krajinami. Grünwaldská bitka však znamenala prelom v situácii. Jagello obe územia vojensky obsadil a mohol teraz pred uhorským kráľom vystupovať ako silnejšia rokovacia strana. Od spomenutej dohody z 15. marca 1412 ostala Halič i Vladimírsko trvale súčasťou Poľska až do jeho prvého delenia v roku 1770. Tutkóova kronika potom pokračuje takto:
Po uzavretí dohody pozval kráľ Žigmund kráľa Vladislava z Ľubovne do uhorského vnútrozemia, aby si tu prezrel znamenitejšie mestá. Vladislav pozvanie prijal a panovníci zavítali najprv do Košíc, 21. marca, kde zostali aj cez veľkonočné sviatky. Plathova kronika podáva návštevu poľského kráľa farbistejšie: Žigmund, poznajúc Vladislavovu prudkú náruživosť pre poľovačky, nariadil, aby sa pre neho zorganizovala veľkolepá distrakcia zveri /doslova záťah na zver/ naháňanej na odstrel v stoliciach Abov, Zemplín a Šariš. Je samozrejmé, že puškami sa vtedy ešte nepoľovalo, takže pod odstrelom si musíme predstaviť streľbu lukmi a rôznymi samostrelmi. V Košiciach oboch kráľov okolnosti vrátili načas k politike. Museli tu doriešiť akýsi problém, ktorý sa medzičasom vyskytol vo vzťahoch Rádu nemeckých rytierov a Poľska.
SPIŠSKÝ ZÁLOH A JOHANITI
Žigmund, večne lačný po peniazoch, urobil ešte v tom istom roku "kšeft", ktorý mal dlhé storočia trvajúce následky. Vypožičal si od Jagella peniaze potrebné na vojnu s Benátkami. Bola to suma 37 000 kôp pražských grošov /čiže 60 x 37 000 pražských grošov/. Za tieto peniaze dal Poľsku do zálohy trinásť spišských miest a tri domíniá - Hniezdne, Ľubovňu a Podolínec. Aj v tomto prípade boli do veci zainteresované Košice. Králi sa totiž dohodli, že pri vyplatení dlžoby a rušení zálohu sa urobí výplata prostredníctvom košického konzula na ľubovnianskom hrade, bude realizovaná v čistom zlate alebo striebre, a musí byť ukončená do dvoch mesiacov na hrade Dunajec /dnes Niedzica v Poľsku/. Rušenie zálohu sa však v dohľadnom čase nestihlo uskutočniť a tak Poliaci spravovali časť Spiša až do zimy 1769/70, teda plných 358 rokov.
V tom čase sa spišskí johaniti opäť pokúsili zmocniť špitálu v Košiciach a ignorovali tak všetky predchádzajúce kráľovské rozhodnutia. Tininský biskup Ladislav, ktorý pôsobil zároveň aj ako správca spišského cistercitského kláštora, sa listom z roku 1412 pokúsil citovať Košičanov na prejednanie záležitostí špitála. Nevieme, ako mesto reagovalo, a či vôbec považovalo za potrebné reagovať. Bolo predsa na vrchole svojej ekonomickej i politickej moci. Jedno je však isté, že je to posledný známy pokus tohto druhu zo strany johanitov. V nasledujúcich rokoch už nik príslušnosť špitála ku Košiciam nespochybňoval.
Vrátime sa však ešte k poľskej kráľovskej návšteve. Trvala celých päť mesiacov a Žigmund počas nej povodil Vladislava na trase Tokaj, Veľký Varadín /tam chodil osobitne rád k hrobu svojho obľúbeného svätého Ladislava/, Debrecín, Jáger, Budín a Stoličný Belehrad. Keď sa potom Vladislav Jagello vydal na spiatočnú cestu domov, pripravil mu Žigmund osobitne vzácny darček - vrátil mu poľské korunovačné klenoty. Tie z Krakova odviezol do Budína ešte v roku 1380 Ľudovít Veľký, vtedy nielen uhorský, ale aj poľský kráľ.
KOŠIČANIA V KOSTNICI?
V momente, keď sa Žigmund stal nemeckým kráľom a po Joštovej smrti opäť aj brandenburským kurfirstom /voleným kniežaťom/, ho záležitosti celoeurópskej politiky stále viac a častejšie odvádzali z Uhorska. Jedným z najväčších problémov vtedajšej doby bola takzvaná Veľká schizma v rímskej cirkvi. Od roku 1378 existovali dvaja pápeži - jeden v Ríme a jeden v Avignone, čím strácala cirkev na dôveryhodnosti a úcte a stávala sa čoraz viac hračkou v rukách svetských panovníkov. Pokus o nápravu tohto stavu sa skončil fiaskom. Na cirkevnom koncile v talianskej Pise v roku 1409 boli doterajší pápeži Benedikt XIII. /v Avignone/ a Gregor XII. /v Ríme/ odvolaní a zvolený bol nový pápež, Alexander V. Lenže nikto sa moci nevzdal a tak bolo teraz na svete namiesto dvojpápežstva trojpápežstvo. Autorita cirkvi ako inštitúcie spela jednoznačne k nule /čo však neznamená, že ľudia prestali veriť v Boha/. Už v máji 1410 však Alexander V. zomrel a nahradil ho pochybný Ján XXIII.
Kráľ Žigmund sa rozhodol tento stav riešiť a veľkým diplomatickým úsilím sa mu podarilo zorganizovať zvolanie generálneho cirkevného koncilu do mesta Kostnice pri Bodamskom jazere, na dnešnom švajčiarsko-nemeckom pomedzí. Koncil trval od Vianoc 1414 do 22. apríla 1418. Podarilo sa na ňom odstrániť všetkých troch doterajších pápežov a zvoliť jediného nového - Martina V. Celá Európa za tento diplomatický počin kráľa Žigmunda velebila a aj moderná históriografia ho nesmierne oceňuje. My však, bohužiaľ, poznáme kostnický koncil iba cez prizmu husitskej problematiky, ako čosi hanebné a tmárske. Obhajoba Husovho učenia, jeho odsúdenie a následná poprava upálením bola iba epizódou v bohatom koncilnom programe. Neskôr sa však ukázalo, že epizódou v podstate nechutnou, s ďalekosiahlymi dôsledkami pre ďalšie dianie v Čechách.
Pre nás je však zaujímavá takáto zmienka o kostnickom koncile v kronike doktora Platha: V roku 1415 na cirkevnom sneme v Kostnici prijali Žigmundov návrh, aby sa hlasovalo podľa národov. Vtedy tu boli štyri národy: francúzsky, anglický, taliansky a nemecký, ku ktorému bolo zaradené aj Uhorsko. Na koncile boli prítomní zemania Bebek, Palóczi, Marczali, Csudóci, Lossonczi, Gálszécsi, Sztáray, Pongrácz, Thibay, Szirmay a reprezentanti mesta Košce. V latinskom originálnom rukopisnom texte Plath slová "reprezentanti mesta Košice" umiestnil do osobitného riadku a navyše podškrtol. Lenže jeho kronika je jediným prameňom, ktorý spomína účasť mešťanov z Košíc na tomto koncile. Môže to byť pravda?
Nuž, Žigmund so sebou bral na koncil nepochybne aj ľudí z Uhorska - a rozhodne nie ako štatistov. K dispozícii mu bol kaločiansky arcibiskup Ondrej i palatín kráľovstva a chorvátsky bán Mikuláš II. Garai. Ale mešťania z Košíc? Asi ťažko. No vráťme sa ešte raz k Plathovej kronike. Stojí tam aj ďalšia zaujímavosť: V roku 1417 vyniesla univerzita v Krakove v prospech Juraja Debringera rozsudok exkomunikácie na Katarínu Dortšinovú z Košíc. Bohužiaľ nevieme bližšie, kto bol onen Juraj a oná exkomunikovaná Katarína, a prečo k tejto poľutovaniahodnej veci došlo.
ŽIGMUND A VLADISLAV OPÄŤ V KOŠICIACH
Po skončení kostnického koncilu sa na obzore objavil nový problém. Nepríjemne sa zhoršovali vzťahy medzi Poľskom a Rádom nemeckých rytierov. Žigmundova diplomacia sa opäť raz pokúsila odvrátiť vojnu, ktorá sa nezadržateľne blížila. Plathova kronika o tom píše: Nemecký rytiersky rád mal šťastie, že kráľ Vladislav Jagellonský túžil radšej po mieri dosiahnutom rokovaním, ako víťazstvo za cenu krviprelievania. Stalo sa tak 6. mája 1419 v Košiciach, keď sa spor urovnal arbitrážou kráľa Žigmunda. Tutkó je však v tomto prípade rozvláčnejší:
Kráľ Žigmund bol vyvolený ako sprostredkovateľ mieru, ktorý sa mal uzavrieť medzi poľským kráľom Vladislavom a nemeckými križiakmi. Za najvhodnejšie miesto pre rokovanie kvôli spomenutému cieľu pokladal Žigmund Košice, preto určil termín, kedy sa sem majú zísť účastníci porady. V liste datovanom vo Zvolene dňa 21. februára nariadil, aby bolo na rokovaní každé slobodné kráľovské mesto zastúpené richtárom a troma prísažnými. No stalo sa, že kráľ práve vtedy ochorel, čo dalo poľskému Vladislavovi príčinu zahrať sa na urazenú primadonu. Citujeme teda ďalej:
Stránky síce prišli v stanovený deň, ale práve kráľ Žigmund sa nemohol kvôli chorobe dostaviť v danom termíne. Vladislav, nemôžuc už ďalej čakať na Žigmunda, poberal sa s ťažkým srdcom na spiatočnú cestu. To však už bol Žigmund na ceste do Košíc, kam onedlho aj prišiel, no keď sa dopočul o Vladislavovom odchode, poslal za ním rýchlych poslov, ktorí ho iba horko- ťažko uchlácholili svojimi prosbami, aby sa do Košíc vrátil. Spomínané rokovanie sa uskutočnilo 11. mája /rozdiel v datovaní oproti Plathovi/, no nemecký križiacky rád sa na ňom zdráhal prijať Žigmunda za zmierovacieho rozhodcu, podľa kronikára Dlugosza vraj pre akúsi zatajenú potuteľnosť. Pri tejto príležitosti pobudli kráľ Žigmund a Vladislav viacero dní v Košiciach.
Moderný historik Wilhelm Baum uvádza ako dátum kráľovskej schôdzky 8. mája 1419. A aké priniesla výsledky? V prvom rade sa dramaticky zmenila situácia. Žigmund bol teraz prívržencom Poľska a s Jagellom si navzájom nahrávali. Po komplikovaných rokovaniach, pri ktorých šlo Rádu doslova "o krk", pretože sa uvažovalo o jeho územnom premiestnení, sa nakoniec dohodlo prímerie až do augusta 1420. Krátkodobý diplomatický výsledok bol teda priaznivý, dlhodobý však nie. Po prímerí totiž nasledovala nová vojna medzi Poliakmi a rádom.
To však už mal Žigmund kopu nových starostí s prevzatím dedičstva po nevlastnom bratovi, českom kráľovi Václavovi. Ten 16. augusta 1419 zomrel, zanechajúc po sebe rozoštvanú krajinu smrteľne nenávidiacu Žigmunda práve kvôli Husovmu osudu v Kostnici. Rozháralo sa husitské hnutie, ktoré sa postupne stalo najväčšou kráľovou nepríjemnosťou až do jeho smrti. Na jar 1420 vyrazila k Prahe jeho prvá krížová výprava. Tá utrpela 14. júla v známej bitke na Vítkove porážku, no aj tak sa Žigmund nechal 28. júla slávnostne korunovať v chráme svätého Víta za českého kráľa. No 1. novembra utrpeli jeho križiaci ďalšiu porážku pri pokuse obsadiť Vyšehrad a Žigmund sa musel z Čiech s hanbou stiahnuť.
HISTORICKÁ PERLIČKA
Pápež Ján XXIII.
Úpadok katolíckej cirkvi v rokoch pred kostnickým koncilom šokujúcim spôsobom ilustruje osoba pápeža Jána XXIII. Tento muž, civilným menom Baldassare Cossa, ktorý mal cirkev napraviť v "hlave i údoch", začínal svoju kariéru ako žoldnier a kriminálnik, dopustil sa niekoľkých vrážd, potom sa venoval pirátstvu, medzitým sa vyznamenal incestným vzťahom so svojou švagrinou a škandálom pri obťažovaní akýchsi nepoškvrnených panien. Navyše mu koncil vyčítal simóniu - kupčenie s cirkevnými hodnosťami, odpustkami a sviatosťami. Aby sa mohol Žigmund vôbec stať nemeckým kráľom, musel svojho času odprisahať, že bude podporovať práve tohto pápeža. No na koncile sa na jeho podporu doslova vykašľal, a keď tento podarený pápež z Kostnice ušiel, tušiac svoj koniec, nechal ho Žigmund zlapať a uväzniť.
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 26.4. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
