Časť dvanásta - Alžbeta a Albrecht
Dnes sa seriál o luxemburskej ére v Košiciach končí. Dovedieme ho až po smrť jedinej Žigmundovej dcéry a poslednej luxemburgovny, Alžbety. No už predtým skončila sa tu, na východnom Slovensku, éra šťastných a bohatých rokov. Keď dobré časy trvajú príliš dlho, čo možno povedať takmer o celom Žigmundovom panovaní v Uhorsku, musí sa to zákonite skončiť šokom. Po roku 1437 sa začalo nad budúcnosťou Košíc a celého okolitého kraja zaťahovať nebo a z roka na rok boli chmáry hustejšie a strašnejšie. O tom však pojednáme až v ďalších pokračovaniach seriálu.
NÁŠ PRVÝ HABSBURG
Po Žigmundovej smrti došlo prvýkrát v našich dejinách k personálnemu spojeniu Uhorského a Českého kráľovstva s rakúskymi krajinami pod panovníkom z Habsburskej dynastie. V skutočnosti to však bola Žigmundova dcéra Alžbeta, košické krstňa z roku 1409, prostredníctvom ktorej sa únia uskutočnila - nie Albrecht. Alžbeta sa narodila 28. februára 1409, za Albrechta ju zasnúbili v Bratislave 28. septembra 1421 a vydali vo Viedni 26. apríla 1422. Svojho trochu ťažkopádneho, ale priameho, verného a nábožného manžela Albrechta časom plne ovládla. Porodila mu štyri deti, pričom to posledné, následníka trónu Ladislava, až po manželovej smrti.
Vysoký, fyzicky zdatný Albrecht, bigotný katolík a strašný nepriateľ husitov, nezačínal vládnuť v priaznivých podmienkach. Veľkorysému Žigmundovi nemal šancu vyrovnať sa, no správne odhadol, že najprv si moc musí poistiť v Uhorsku, kde mal jeho svokor také silné pozície. Už 1. januára 1438 ho korunovali v Stoličnom Belehrade a potom nasledovala korunovácia za nemeckého kráľa 18. marca /spolu s Alžbetou/. Českú korunu mu položili na hlavu 29. júna 1438. Časť krajiny sa však priklonila ku kandidatúre poľského princa Vladislava III. Jagellonského a do Čiech vtrhli poľské vojenské oddiely.
Poliaci odvodzujúci svoje korunné nároky na Uhorsko ešte od osoby Vladislava II. Jagella, manžela poslednej Anjouovskej princeznej Hedvigy /zomrela v roku 1399/ napadli v lete roku 1438 aj dnešné východné Slovensko, kde mali oporu v Žigmundom zálohovaných spišských mestách. Poplienili kraj, ale ku Košiciam sa nedostali. Miestny magnát Štefan Rozgonyi ich porazil v troch menších bitkách a vytlačil zo Spiša a Šariša. Mierovú zmluvu medzi Jagelloncom a Habsburgom pomáhal uzatvoriť sám pápež Eugen IV. Pri tejto príležitosti Albrecht pobýval aj v tunajšej oblasti. Časy sa však začali meniť a mier sa z tejto doteraz prosperujúcej časti kráľovstva začal vytrácať. Nešťastie potom rozmnožila morová epidémia, šíriaca sa v roku 1438 krajom.
OSUDNÁ PROTITURECKÁ VÝPRAVA
Už od jari 1349 sa Uhorskom začali šíriť poplašné správy o chystanej veľkej vojenskej výprave osmanských Turkov, ktorú povedie sám sultán Murad II. /otec Mehmeda II., dobyvateľa Carihradu/. Na jar sa skutočne Turci pohli na Srbsko a obkľúčili kľúčovú pevnosť krajiny Smederevo neďaleko Belehradu. Srbský despota Juraj Brankovič sa poponáhľal do Budína žiadať pomoc a jeho syn zatiaľ bránil Smederevo. Albrecht, známy ako dobrý vojak, sa rozhodol pomôcť, a tak zvolal na máj 1349 krajinský snem do Budína. Uhorské obyvateľstvo sa však na tomto sneme vyfarbilo v nedobrom svetle. Znepáčilo sa im priveľa cudzincov v kráľovom sprievode, z čoho vznikli národnostné nepokoje s vraždením a lúpením. Muselo zasiahnuť vojsko a upokojovať situáciu. Poliaci, cítiac vhodnú príležitosť, si medzitým opäť zopakovali vpád na východné Slovensko. Všade vládol zmätok.
Zatiaľ, čo sa Smederevo zúfalo bránilo osmanskej presile, uhorská šľachta politizovala, zneužívala Albrechtovu tieseň a vymáhala od neho rôzne ústupky, sľuby a "potvrdzovanie odvekých slobôd a výsad", za čím dnešný človek šípi silnú xenofóbiu. Šľachtické vojsko sa schádzalo slimačím tempom a tak mohol Albrecht vyraziť proti Turkom až v auguste, a aj to disponoval iba štvrtinou síl oproti sultánovi. Skôr, ako sa uhorské voje poriadne rozhýbali, stihol Murad dobyť Smederevo, mladého Brankoviča nechal oslepiť a uväzniť v Anatólii, a pustil sa plieniť južné časti Uhorska.
Albrechtovo vojsko zastavilo a páni sa pustili do dlhých porád, čo teraz ďalej. Medzitým vypukla medzi mužstvom epidémia dyzentérie /silné hnačky, končiace až smrťou/. Denne vraj umierali desiatky obetí. Nakoniec sa vojsko rozutekalo. Albrechtovi ostalo iba asi sedemtisíc vojakov a on sám bol vo veľmi zlom zdravotnom stave. Prepravovali ho domov tak, ako pred necelými dvoma rokmi jeho svokra - v nosidlách zavesených medzi koňmi. Napriek všetkej opatere prepravu neprežil a rodné Rakúsko a ťarchavú manželku Alžbetu už nikdy neuvidel. Zomrel v malej dedine Neszmély v blízkosti Ostrihomu. Štyri dni pred smrťou ešte stihol nadiktovať testament, v ktorom určil tútorov svojmu budúcemu dieťaťu. Osud to zariadil tak, že to bol syn - pohrobok.
NARODENIE KRÁĽA LADISLAVA
Kus steny pod kamenným zábradlím kráľovského oratória v južnej priečnej lodi košického Dómu svätej Alžbety nesie šesť riadkov latinského nápisu: Anno domini Millesimo Quadringentesimo Quadragesimo In die Cathedre beati Petri Ap/osto/li circa auroram In Castro Comaron ex clarissima Regum prosapia, videlicet d/omi/no Alberto Romano I/mperatore/ Hungariae, Boemiae, Dalmacie, Croatie etc/etera/ Rege ac d/omi/na Elisabeth eonde Regnor/um/ Regina olym filia Invictissimi principis et d/omi/ni Sigismundi Ro/mano/r/um/ Imperatoris natus est Gloriossimus p/ri/nceps d/omi/n/u/s Ladislaus verus Rex et heres In successionem horu/m/ Regnorum et ducatum hereditarie possiden Eodem eciam anno In festo penthecostes sacra Regni Hungarie Corona omni cum sollenitate in alba Regali legitime coronatus.
Silne tlačené litery v tom nápise skutočne sú a tie slabé v zátvorkách si musí čitateľ znalý latinčiny domyslieť. Autor nápisu prehliadol, že Albrecht nebol nikdy rímskonemeckým cisárom že pri citácii Božieho mena sa používa veľké písmeno a že aj meno Stoličného Belehradu by sa azda malo začínať veľkým písmenom. Ostatne, latinčina tohto nápisu je síce ukrutná, ale na stredovek bežná. Takže preklad do slovenčiny je nasledovný: V roku Pána tisíc štyristo štyridsať, v deň stolice blahoslaveného apoštola Petra, za rannej zory, sa na hrade Komárno narodil z najjasnejšieho kráľovského rodu, čiže z pána Albrechta, cisára Rimanov, kráľa Uhorska, Čiech, Dalmácie, Chorvátska atakďalej a z panej Alžbety, bývalej kráľovnej oných kráľovstiev, dcéry nepremožiteľného kniežaťa a pána Žigmunda, cisára Rimanov, najslávnejší princ, pán Ladislav, pravý kráľ a dedič následník uvedených dedičných kráľovstiev a vojvodstiev, so všetkou slávou zákonite korunovaný v tom istom roku na sviatok Turíc svätou korunou uhorského kráľovstva v Stoličnom Belehrade.
Týmto nápisom dal Ján Jiskra z Brandýsa, najatý kráľovnou vdovou Alžbetou, najavo Košiciam i celému svetu, že uznáva jediného kráľa Uhorska, nemluvňa Ladislava, a nie poľského Vladislava. Nápis tam ostal dodnes, ba bol viackrát v minulosti aj opravovaný a renovovaný /1766, 1826, 1896/. Keby vtedajší Košičania nemali rovnaké pocity, dávno by nápis odstránili. No nedali ho odstrániť ani súdobí Ladislavovi protivníci /tých sme do Košíc nevpustili a silou sa sem neprebili/ a ani králi, ktorí prišli po ňom. To preto, že kraľovanie dieťaťa bolo medzitým legalizované.
DOBA VEĽKÉHO ZMÄTKU
Slávny český historik 19. storočia nazval obdobie po Albrechtovej smrti termínom "veliké bezkráloví". Nebol celkom presný, pretože až na malé výnimky vždy niekto oficiálne kráľom bol. V skutočnosti však, aspoň v Uhorsku, kraľoval kto kedy a kde vládal. Tehotná kráľovná vdova to mala skutočne ťažké a v jednom čase sa zdalo, že všetky jej nádeje padnú. Uhorská šľachta rozdelená na tých, čo boli jej prívrženci a tých, čo koketovali s poľským princom na uhorský trón na ňu tlačili, aby sa vydala. Rozhodla sa teda dohodnúť sobáš s pätnásťročným princom Vladislavom.
Sama mala vtedy tridsať rokov a bola trojdetnou matkou - štvrté dieťa čakala. Ženíchom mal byť ten istý Vladislav, s ktorým špekulovala už Alžbetina matka Barbora Celská vo veku štyridsaťosem rokov. V prípade, že by princ trval na mladšej princeznej, počítala Barbora s tým, že by mu dohodila niektorú zo svojich vnučiek, Alžbetiných dcér! Sobášna politika vysokej šľachty mávala v minulosti aj také podoby, ktoré zniesli iba skutočne silné žalúdky. Predstavte si tri generácie žien jednej a tej istej rodiny, uchádzajúce sa o ruku jediného pubertálneho princa!
Pokiaľ uhorská delegácia vyjednávala v Poľsku sobáš, Alžbeta porodila ráno 22. februára 1440 v Komárne životaschopného syna. Pokrstený bol ako Ladislav a keďže sa narodil až po otcovej smrti, začali mu hovoriť Posthumus - Pohrobok. Delegácia v Poľsku bola síce vyrozumená, že následník trónu je na svete, ale nevzala to do úvahy a ponúkla korunu Vladislavovi. Alžbeta očakávala takýto vývoj situacie, nechala tajne ukradnúť korunovačné klenoty a 21. apríla 1440 nemluvňa v Stoličnom Belehrade korunovať. Akt korunovácie odslúžil Dionýz Séči, arcibiskup ostrihomský. Poľského Vladislava to, samozrejme, neodradilo od príchodu do krajiny, kde sa nechal tým istým ostrihomským arcibiskupom korunovať 17. júla tiež. Akurát nemal k dispozícii pravé korunovačné klenoty.
Už od začiatku roka 1440 najala Alžbeta do svojich služieb českého žoldnierskeho veliteľa Jana Jiskru z Brandýsa. Reagujúc na Vladislavovu prítomnosť v Uhorsku, poverila Jiskru správou svojich vénnych majetkov: Zvolenského, Spišského, Šášovského, Ľupčianskeho, Šarišského a Revišťského hradu, stredoslovenských banských miest, Košíc, Prešova a Bardejova. Jiskra sa ukázal ako mimoriadne schopný muž, ktorý najal v Čechách primerané vojsko, už v druhej polovici roka 1440 uvedené lokality obsadil, potom rozšíril svoje panstvo na väčšinu dnešného slovenského územia a uhájil ho proti dvom poľským vojenským výpravám. Situácia sa stala patovou. Nik nevládal poraziť toho druhého. A tak sa nakoniec obe strany dohodli. Alžbeta uznala 13. decembra 1442 v Rábe Vladislava II. za uhorského kráľa s podmienkou, že keď jej syn Ladislav dospeje, kráľovstvo zdedí on. Pár dní potom, 17. decembra /udáva sa aj 19./ zomrela v Budíne. Pochovali ju v Stoličnom Belehrade. Tým sa pre nás definitívne skončila luxemburská éra.
POHROBKOVA KORUNOVÁCIA
Na legitimitu korunovácie svojho potomka - ešte nemohla vedieť, že to bude syn, ultrazvuky vtedy neexistovali - myslela Alžbeta už pred jeho narodením. V noci pred ním sa podaril husársky kúsok kráľovninej komornej Helene Kottanerovej. Vyniesla kráľovskú korunu a ostatné korunovačné insígnie z prísne stráženého Višegrádu a po expresnej a dobrodružnej nočnej jazde saňami na zamrznutej hladine Dunaja ju dopravila do Komárna /je to asi 80-kilometrová cesta/. Stihla to tak, že koruna bola v Alžbetiných rukách ešte hodinu pred Ladislavovým narodením.
Helena Kottanerová bola o dvanásť týždňov neskôr poverená čestnou úlohou niesť vznešené nemluvňa ku korunovácii v Stoličnom Belehrade, tradičnom korunovačnom meste uhorských kráľov. Alžbeta si skutočne dala "sakramentsky" záležať na tom, aby korunovácia bola právne nenapadnuteľná. Mala k dispozícii pravé dieťa - Žigmundovho vnuka, pravú uhorskú korunu, bola na tom jedinom správnom korunovačnom mieste a k dispozícii mala toho najvhodnejšieho cirkevného "korunovátora", ostrihomského arcibiskupa primasa.
Súčasťou obradu korunovácie bolo pasovanie nemluvňaťa za rytiera, čo urobil sedmohradský vojvoda Mikuláš Ilocký, no v rozrušení udrel mečom dieťa po pliecku tak silno, že to zacítila aj Kottanerová a Alžbeta vraj na vojvodu zasipela po maďarsky: Pre Božiu milosť, nerob mu bolesť! Dieťa potom položili batoliť sa na zlaté kráľovské rúcho /nemohli mu ho pochopiteľne obliecť/ a arcibiskup mu položil na hlavu svätoštefanskú korunu. Tá je však pomerne veľká a ťažká, a tak, aby nepadla dieťaťu až na pliecka a nezlomila mu väzy, držal ju pre istotu nad jeho hlavou gróf Ulrich Celský. Bol to Barborin brat, Alžbetin strýko a neskôr Ladislavov vychovávateľ a tútor.
Kráľ-nemluvňa mal vraj z korunovácie pramalú radosť a počas celého obradu hlasno vrieskal. Mamka Alžbeta bola natoľko diplomatická, že po korunovácii svojho synčeka, keď už uhorské korunovačné klenoty nepotrebovala, využila ich pri politických vyjednávaniach a za tučnú sumu peňazí ich odovzdala cisárovi Fridrichovi III. Peniaze potom poslúžili na platenie Jiskrovho vojska! Bola to šikovná žena a každý tromf, ktorým disponovala, vedela maximálne využiť.
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 31.5.2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
