Pridal/a Marek Bednář dňa Št, 06. 10. 2022 - 22:10

História

Najstaršia v Košiciach i v strednej Európe

Po Námestí Maratónu mieru či Komenského ulici prechádzame často a možno ani nevieme, že práve budova na rohu Komenského a Strojárenskej ulice je najstaršou priemyselnou školou v bývalom Uhorsku a v strednej Európe vôbec.

 

história, vzdelanie

Umenie

Ján Mathé

Ján Mathé    14.6.1922 Košice – 5.6.2012 Košice

Košický rodák a akademický sochár Ján Mathé patril k významným predstaviteľom európskej moderny.

Narodil sa 14. júna 1922 v Košiciach. Matka bola domáca, otec pracoval v Štátnej nemocnici v Košiciach. V roku 1928 začal chodiť do ľudovej školy a v roku 1943 zmaturoval na maďarskom cirkevnom premonštrátskom gymnáziu v Košiciach, kde prvý krát začal modelovať a kresliť. Krátko na to sa zúčastnil ako poddôstojník maďarskej armády bojov na východnom fronte v Rusku, kde bol ťažko ranený.

Po návrate z frontu odišiel do Prahy. V rokoch 1945-1950 študoval na Akadémií výtvarných umení v Prahe u profesora Otakara Španiela v medailérsko-sochárskom odbore. Po úspešnom ukončení pražského štúdia sa vracia do Košíc, kde tvoril až do konca svojho života; ateliér menil iba v rámci mesta.

50. roky 20. storočia sa považujú za prvé samostatné obdobie umeleckej tvorby Jána Mathého v ktorom prevažovala najmä portrétová tvorba. Patril k mála akademicky školených sochárov v Košiciach. Preto neprekvapuje, že v roku 1963 sa stal predsedom krajskej organizácie zväzu výtvarníkov; bol tiež členom komisie pre schvaľovanie československých mincí pri štátnej banke v Prahe a sochárskej komisie pri Slovenskom fonde výtvarných umení v Bratislave. V tomto období veľa cestoval do Prahy, Berlína, Sofie, Benátok a iných miest.

Druhé obdobie Mathého tvorby v 60. rokoch 20. storočia odráža v jeho práci nádej a lásku, ale aj úzkosti, samoty, depresie a prináša okrem komornej plastiky aj monumentálny sochársky prejav.

osobnosti, umenie

Remeslá

Litografia v Košiciach /II (1918-1945)
Kompozícia V (z cyklu život), 1922, litografia - zo zbierok Východoslovenskej galérie v Košiciach

Po vzniku Československej republiky v roku 1918 muselo i umenie na Slovensku zaujať stanoviská k novým politickým a sociálnym realitám. Grafická tvorba nachádzala v tomto procese mnoho pozitívnych podnetov.

V Košiciach sa obroda voľnej a úžitkovej grafiky spája s Východoslovenským múzeom. Už v júli 1919 prikročilo k prípravám na svoju prvú výstavu, na ktorej sa mali Košice oboznámiť s českou grafickou tvorbou. Zámerom ďalších výstav bolo podnietiť domácich a v Košiciach pôsobiacich umelcov ku grafickému prejavu, a to v konfrontácii s dielami českých, moravských, slovenských, zakarpatských, neskoršie i zahraničných umelcov. Orientáciu na košických umelcov podporil i Klub priateľov umenia, ktorý vznikol pri múzeu. Múzeum poskytlo prístrešok aj súkromnej kresliarskej škole Eugena Króna (od 3. mája 1921), ktorá prispela k oživeniu záujmu o grafiku.

Litografia sa v tomto procese neobjavovala niekde na okraji. Predovšetkým jeden z protagonistov košickej moderny 20. rokov, grafik Eugen Krón, našiel v litografii techniku, ktorá zodpovedala jeho výtvarnému naturelu. V roku 1921 vytvoril cyklus 12 litografií Zo starých Košíc, ktorý s technickou brilantnosťou vecne zobrazuje architektonické pamiatky Košíc s atmosférou mestského života. Jeho ďalšie litografické cykly Život (1922), Tvorivý duch (1925) a Muž slnka (1927) predstavujú najzávažnejšiu časť jeho diela. Zosobňujú autorove kolektivistické vízie budúceho harmonického sveta a súčasne odrážajú jeho svetonázorovú orientáciu ľavicového intelektuála v dobe povojnových dezilúzií.

história, remeslá

Obchod a služby

Prvá košická kaviareň a divadelná budova

V dnešnom článku si priblížime osud významnej košickej divadelno-kaviarenskej stavby, ktorá bola dostavaná práve pred 230. rokmi (1790) a popri Kaplnke sv. Michala a Dómu sv. Alžbety tvorila architektonickú podobu tzv. mestskej insuly - ostrovčeka, ktorú vytváral rozdvojený potok tečúci cez Hlavnú ulicu.

Košické divadlo má svojho predchodcu, ktorého nahradilo koncom 19. storočia. Pôvodná divadelno-kaviarenská budova bola v minulosti ozajstným strediskom košického kultúrneho života. Ale pekne po poriadku...

Na jednom z najreprezentatívnejších miest v Košiciach, uprostred Hlavnej ulice vyrástla v priebehu 14. storočia mestská radnica. O jej osude je málo zmienok, nepoznáme ani jej presnú podobu a svojmu účelu slúžila len do konca 16. storočia. Z priebehu 17. storočia sú zápisy o tom, že tu bol sklad vojska a dlhé roky budova chátrala. Mestská rada bola rozhodnutá radnicu zbúrať začiatkom 18. storočia, nakoniec ju však ponechali, zrekonštruovali a v jej vynovených priestoroch zriadili prvú košickú kaviareň.

Na Mariniho pláne z roku 1781 je stavba zaznačená ešte ako Alte Rathhaus (stará radnica), ale na Svajczerovom pláne z obdobia 1784 – 1786 už ako Domus Caffearia (kaviarenský dom). Kaviareň v budove však fungovala podstatne skôr, už v roku 1756.

V Korabinského lexikóne z roku 1786 sa opisuje ako kaviareň, kde sa organizujú aj plesy a bály, čo svedčí o jej rozlohe. Stáročná budova však už nevyhovovala a mesto s ňou malo iné plány. V roku 1786 inicioval gróf Vojtech Sztáray aktivitu v snahe postaviť nový stánok pre stále divadlo práve na tomto mieste.

hlavná ulica, služby a obchod

Osobnosti

Lajos Kemény

Lajos Kemény    5.9.1859 Košice – 24.1.1927 Košice

Košický archivár, historik a publicista Lajos Kemény (do roku 1882 Koch) vyrastal v evanjelickej obchodníckej rodine. Jeho otec Ľudovít, rodený Rožňavčan, mal v dome „U bieleho leva“ na Hlavnej ulici v Košiciach vlastný obchod s panským a dámskym odevom a látkami.

Kemény absolvoval stredoškolské štúdia na gymnáziách v Prešove a v Košiciach. Počas týchto štúdií nepatril k obzvlášť prospešným žiakom o čom vypovedajú jeho koncoročné známky a to hlavne z latinského jazyka a matematiky.  V roku 1885 nastúpil ako absolvent gymnázia do spisovne Archívu mesta Košíc, kde ho o dva roky neskôr vymenovali za spisovníka. V roku 1894 zaujal miesto hlavného mestského archivára Košíc, pričom nedisponoval odbornou kvalifikáciou ani archivára, ani historika. Svoju pozíciu si však udržal až do roku 1925.

Napriek odborným nedostatkom si Kemény nepočínal v archíve najhoršie. Síce do usporiadania archívneho fondu nevniesol žiadny systém, no zaviedol zvláštnu podaciu knihu na úradnú agendu archívu a evidenciu vedeckých návštev. Urobil tiež súpis archívneho materiálu a zariadenia i popis rozmiestnenia archiválií. Napriek týmto kladom bol pre samotného Keménya archívny fond v prvom rade iba zdrojom informácií, ktoré využíval k vlastnej publikačnej  činnosti, ktorá bola mimoriadne bohatá, no tematicky rôznorodá.

osobnosti

Spoločnosť

RELATION - BOČKAJOVA SMRŤ
Pikanier cisárskej armády z čias tridsaťročnej vojny. Z piky, ktorú nesie na pleci, vidieť iba zlomok, celá mala dĺžku až okolo 5 metrov. Hruď má tento peší vojak krytú náprsným pancierom - kyrysom a kovovú prilbicu si nesie zavesenú na chrbte /alebo prevlečenú na pike/.

Časť štrnásta

BOČKAJOVA SMRŤ

VIEDENSKÝ MIER

Vyjednávanie o mier medzi cisárskou stranou a Bočkajom sa pretiahlo aj do roku 1606. Od januára sa rokovania organizovali vo Viedni, kam z Košíc odišiel Štefan Illésházy v sprievode Petra Mladaševiča a šesťdesiatich husárov. Už 9. februára boli vyjednávači na znení mierových podmienok dohodnutí, nasledovalo však prerokovávanie v Prahe a v Košiciach, manévrovanie a zdržiavanie, pokusy, hlavne z Bočkajovej strany, či by sa nedalo vyhandlovať viac. Zaťatosť na oboch stranách bola veľká a muži, ktorí priamo rokovania viedli, boli vo veľmi nepríjemnej situácii a časom Žigmund Forgáč i Štefan Illésházy upadli u svojich pánov do nemilosti.

história, spoločnosť, Relation, Štefan Bočkaj