magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

OŽIJE ZABUDNUTÝ TURNIANSKY HRAD? ...alebo o tom, že zázraky sa plánujú ešte aj dnes - dokončenie

Turniansky hrad vo faktoch...

Pamiatka z 13. storočia predmetom stáleho sporu

OD ZÁPOĽSKÝCH PO SCHWENDIHO

Predchádzajúce rozprávanie o histórii Turnianskeho hradu sme prerušili v momente, keď ho v roku 1476 kúpil kežmarský magnát Imrich Zápoľský pre svoju manželku Uršuľu z rodu Bebekovcov od ostrihomského arcibiskupa Jána a akéhosi Henricha Scopu. Zjednodušene napísané knižky o hradoch potom uvádzajú, že v Zápoľského držbe bol hrad do roku 1531. Problém je však zložitejší. Imrich zomrel už v roku 1487, keďže bol bezdetný, dedil po ňom jeho brat Štefan Zápoľský, ktorý zomrel v roku 1499. Štefan síce mal syna Jána, ten však bol v čase jeho smrti dieťaťom, a tak jeho tútorské práva zastupovala jeho matka Hedviga /žila do roku 1521/. Ján zomrel až v roku 1540 ako Turkami podporovaný kráľ Sedmohradska a východnej časti Uhorska /patrili mu aj Košice/. Ostal po ňom maloletý syn Ján Žigmund, ktorého tútori udržali dedičstvo Zápoľských až do päťdesiatych rokov 16. storočia.

Ibaže Turniansky hrad nepatril Zápoľským, ale už spomenutej Uršuli Bebekovej, po ktorej smrti sa dostal do rúk rodu Bebekovcov. Tí boli v časoch dvojvládia v Uhorsku po moháčskej bitke závislí od toho, ako prialo vojenské šťastie Zápoľského strane. Hrad asi prechádzal z rúk do rúk tak, aké vrtkavé toto šťastie bolo. Navyše, nemenej vrtkavo sa správali aj samotní Bebekovci. Rok 1531 je pravdepodobne rokom definitívneho prechodu hradu do rúk cisárskych veliteľov. Tu, na dnešnom východnom Slovensku, sa o to postaral najskôr cisárov generál, niekde uvádzaný aj ako hornouhorský kapitán, Ján Katzianer.

Ďalší vývoj situácie nie je celkom jasný. Uvádzajú sa ďalší majitelia Turnianskeho hradu - Gašpar Horváth Wyngarthi, Gašpar Mágocsi a akýsi Móricz Martin. Ako posledný známy majiteľ sa uvádza cisársky hornouhorský kapitán generál Lazar de Schwendi. Navyše, bez ohľadu na majetkové vzťahy sa uvádza, že niekedy v rokoch 1540 až 1550 bol hrad prestavaný do podoby rondelového opevnenia, konkrétnejšie sa hovorí o nových baštách talianskeho typu. Ako to asi v tých časoch bolo a kto prestavbu financoval?

RONDELOVÁ PRESTAVBA

Dopracovali sme sa teda k ďalšiemu problému, ktorým je posledná prestavba Turnianskeho hradu. Charakteristická je rozšírením areálu hradu smerom na severozápad o komplex nádvoria, novú vstupnú bránu, objekty, pribudované k severnej strane dovtedajšieho obvodu hradu, ktoré sú označované ako hospodárske. Dominantou tejto stavebnej úpravy sú však dve veľké delové rondelové bašty. Jedna bola vystavaná tak, že kryla prístup k novovybudovanej bráne zo severozápadnej strany, odkiaľ viedla cesta vyjazdená v hradnom brale už od jeho najstarších čias. Táto delová bašta má extrémne hrubé múry, podkovovitý pôdorys a rad zachovaných strieľní, ovládajúcich západnú a severozápadnú stranu hradného brala, od ktorej bola najľahšia možnosť útočenia na hrad.

Druhá delová bašta s polkruhovým pôdorysom a relatívne tenšími múrmi bola pristavaná k juhozápadnej obvodovej hradbe hradného areálu. Bolo to miesto, odkiaľ sa neveľmi dal očakávať útok nepriateľa, ale práve popod touto stranou hradu viedla prístupová cesta, ktorú tak bolo možné z nového rondelu dobre postreľovať. Prakticky všetci autori doteraz publikovaných opisov hradu pripisujú tejto stavebnej etape ešte aj vybudovanie dvoch menších nárožných vežičiak na juhovýchodnej strane hradného obvodu, tie sa však vymykajú svojím stavebným typom i logikou situovania renesančnému opevňovaciemu umeniu.

Obdobie, pre ktoré sa uvádza rondelová dostavba Turnianskeho hradu bolo obdobím, ktoré by síce vzhľadom na stavebný štýl opevnenia i majiteľa /cisárska strana/ zodpovedalo, ponúka sa však aj presnejšie a konkrétnejšie vysvetlenie. V rokoch 1551 až 1553 pôsobil v tomto regióne taliansky vojenský staviteľ Felice da Pisa, nazývaný aj titulmi „architectus regius" a „magister muratorum" /kráľovský architekt a predstavený staviteľov/. Vieme, že konkrétne pôsobil v Košiciach, v Baia Mare /v Rumunsku/ na Šarišskom hrade a na hrade Chust /v Podkarpatskej Ukrajine/. Felice da Pisa staval ešte v rondelových sústavách tesne predtým, ako sa k nám importovali najstaršie bastiónové sústavy opevnení. Tie sem, na dnešné východné Slovensko, prišli s Lazarom Schwendim.

Pravdepodobným autorom rondelovej dostavby opevnenia Turnianskeho hradu je teda Felice da Pisa, alebo niekto z jeho okruhu. V prospech takejto hypotézy hovoria fakty, že bol v cisárových službách /súkromníci v tých časoch nemali potrebné finančné prostriedky a často ani ochotu/ a že tu prebýval až začiatkom päťdesiatych rokov 16. storočia, keď bol v oblasti relatívny mier. Z Turnianskeho hradu sa teda stal po roku 1553 jeden zo strážnych hradov protitureckej obrannej línie.

HRAD SPEJE K ZÁNIKU

Takmer presne sto rokov slúžil relatívne moderne upravený Turniansky hrad ako jedno z ohniviek reťaze strážnych hradov a pevností proti Osmanskej ríši, ktorá bola v tých časoch na vrchole svojho územného rozmachu. Navyše bol na samej hranici medzi cisárskym dielom Uhorska a Sedmohradským kniežatstvom s pripojenými niektorými uhorskými župami /stalo sa tak po Bočkajovom povstaní v roku 1606/. Jeho kniežatá dodržiavali túto hranicu iba vo veľmi zriedkavých momentoch, keď medzi nimi a cisárom panoval náhodou mier. Samo rozhranie týchto štátov prechádzalo nedaľeko Turne, na východnej stoličnej hranici. Moldava nad Bodvou bola už v Sedmohradsku.

Pod hradom doslova mašírovali dejiny v podobe cisárskych či povstaleckých oddielov. Prechádzali tadiaľto hajdúsi Štefana Bočkaja, Gabriela Betlena či Juraja I. Rákociho, ale aj pluky Kryštofa Tieffenbacha, Barbiana de Belgioiosa, Juraja Bastu, Františka Wesselényiho či grófa Sporcka. V prameňoch nenájdeme, komu kedy presne hrad patril a koľkokrát prešiel z rúk do rúk. Ale situácia to musela byť ozaj neprehľadná.

V roku 1652 priharcovali pod Turniansky hrad Turci, vypálili okolie, hlavne mestečko Turňu, a dobyli aj samotný hrad. Majiteľa či kapitána hradu vraj odvliekli do zajatia. Paradoxne to bolo v čase, keď Habsburgovci s Turkami žiadnu vojnu neviedli. Mohamedáni sa v Turni našťastie neusadili natrvalo, hrad bol asi provizórne opravený a opäť obsadený cisárskou posádkou. V sedemdesiatych rokoch 17. storočia bolo v celom Hornom Uhorsku rušno, o čo sa pričiňovali kuruckí rebelanti vzmáhajúceho sa Imricha Thökölyho. Keď sa v roku 1683 vzopälo osmanské impérium k veľkému vojnovému ťaženiu proti Viedni, postupoval po ich krídle aj Thököly so svojimi hajdúchmi a pomocnými tureckými oddielmi. V tom istom roku obsadil aj Turniansky hrad. Celá veľká akcia sa skončila pod Viedňou katastrofálnym fiaskom, po čom sa začalo rúcať aj Thökölyho panstvo v Hornom Uhorsku. V roku 1685 dobyl Turňu naspäť pre cisára generál Schulz a hrad, aby sa už nikdy nestal útočiskom rebelov, nechal zrúcať.

ĎALŠIE OSUDY ZRÚCANÍN A STOLICE

Stavovské povstania sa vytlačením Turkov z Uhorska rokoch 1683 až 1700 neskončili. To posledné, a zároveň jedno z najväčších a najslávnejších, vedené Františkom II. Rákocim, prepuklo v roku 1703 a časom v ňom zohrala svoju úlohu aj Turňa, aj keď nevieme, či aj jej hrad. V septembri 1706 sa sem stiahol od Košíc Rákocziho generál a priateľ Mikuláš Berčéni pred vojskami cisárskeho generála Rabutina de Bussy. Odtiaľto, z Turne, načúval vražednej kanonáde, ktorú tu bolo veľmi dobre počuť od obliehaných Košíc a odtiaľto tiež napísal kniežaťu Rákocimu list s vetou: „ Teda hrozne po sebe strieľajú, neviem, ktorému skôr dôjde pušný prach."

Malá Turnianska stolica, ktorá mala iba dva slúžnovské okresy /bežných bolo štyri, alebo päť/ a chabé hospodárstvo, existovala už viac-menej ako politický truc uhorskej šľachty. Nakoniec ju cisár Jozef II. v roku 1785 pripojil k Abovskej stolici, a tak po prvýkrát vznikla v našich dejinách Abovsko-turnianska stolica. Vydržalo to iba do cisárovej smrti v roku 1790, potom túto administratívnu úpravu zrušili a Turňa mala opäť samostatný komitát.

Po prehranej bitke pri Slavkove ustupovali cez Slovensko kolóny ruských vojsk. Velil im známy generál-knieža Michail Ilarionovič Goleniščev-Kutuzov, ktorý sa zdržiaval v pochodovej kolóne generála Langerona, ktorého trasa viedla aj cez Turňu. Prišiel sem od Aggteleku presne večer na Silvestra roku 1805 a na Nový rok 1806 pokračoval do Košíc.

Počas maďarskej revolúcie rokov 1848-1849 ubytovali v turnianskom hradnom paláci domobrancov-honvédov, ktorí tu neopatrným správaním spôsobili požiar, ktorému padol palác za obeť. V tom čase už stál v mestečku Turňa nový klasicistický župný dom, postavený v roku 1820, ale nad osudom Turnianskej solice sa opäť zmrákalo. Po potlačení maďarského povstania došlo k vytvoreniu osobitného košického dištriktu a opätovnému spojeniu Abovskej a Turnianskej stolice. Takto to trvalo do roku 1860, keď boli stolice zase odelené, nakoniec ich však definitívne spojili v roku 1881.

TURŇA AKO TURISTICKÁ ATRAKCIA

Ďalšie osudy zrúcanín Turnianskeho hradu sa dajú zjednodušiť na množstvo štátoprávnych a územnosprávnych zmien, ktorých 20. storočie prinieslo požehnane. Ale bez ohľadu na to, či malebné zrúcaniny patrili do Československej republiky, či do Maďarska, stali sa častým miestom výletov turistov z okolia, chodievala sem miestna mládež i trampi, navštevujúci neďalekú krasovú oblasť. Hradné stavby sa postupne rozpadali a pokrývala ich čoraz bujnejšia vegetácia. Sem-tam sa zosunul väčší kus muriva hradby, či palácovej steny.

V januári 1945, keď tadiaľto prechádzal front končiacej sa druhej svetovej vojny, dostali turnianske hradné ruiny zabrať od delostrelectva nemeckej armády. Odvtedy sa ich vzhľad už príliš nemenil, aj keď rozpad murív neúprosne pokračuje prakticky dodnes. Naposledy nám hlásili na Pamiatkový ústav zosun časti hradby na juhozápadnej strane areálu v lete 1999. Záujem občianskeho združenia Castellum Tornensis pro futuro teda prišiel práve včas.

O zastavenie chátrania a konzervovanie stavu hradných ruín sa pokúsili pamiatkari už na sklonku minulého režimu. Myšlienka sa naplánovala na vtedajšom KNV a na Projektovom ústave kultúry vypracovali /už v roku 1990/ potrebnú dokumentáciu, ktorá predpokladala veľkorysé zavedenie lanovkovej dopravy a vodného zdroja priamo na hrad po východnom svahu hradnej homoly, z areálu vtedajšieho JRD. Týmto plánom urobili koniec dopady nežnej revolúcie, po ktorej už vo fondoch rezortu kultúry bolo každým rokom menej peňazí a na investovanie do hradných ruín už vonkoncom nie. Obnova Turnianskeho hradu zaspala, zdalo sa, že na veľmi dlho. Našťastie po desiatich rokoch sa tu vynorilo už spomínané občianske združenie.

V januári tohto roku predložila obec Turňa nad Bodvou a občianske združenie Castellum Tornensis pro futuro Nadácii pre rozvoj Karpatského euroregiónu projekt na záchranu zrúcanín Turnianskeho hradu, na základe ktorého sa uchádza o finančný grant, ktorý by celej myšlienke veľmi pomohol. Verme, že sa im to v najbližších dňoch podarí. A pre tých, ktorí by sa chceli pridať a myslia to skutočne vážne, pripájame kontaktnú adresu:

Castellum Tornensis pro futuro,
občianske združenieStará spišská cesta 12
041 01telefón: Ing František Škantár, 095/ 760743

Článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 25.2.2000.

Text a fotografie: Jozef DUCHOŇ


Pohľad na rondelovú baštu s podkovovitým pôdorysom, postavenú na severozápadnej, prístupovej strane k hradu. Nepochybne je to dielo talianskej pevnostnej staviteľskej školy, snáď samotného Felice da Pisu.


Detail delovej strieľne rondelovej bašty, chrániacej vstup do hradu. Špicato zakončená stavba na ľavej strane záberu je zvláštna vežovitá prístavba, ktorej účel nie je celkom jasný, ale pravdepodobne to bola dobová latrína.


V prízemí pristavaných objektov na severnej strane hradného obvodu, v miestnostiach odhadovaných predbežne ako hospodárske, sú mimoriadne zaujímavé „nohavicové" strieľne pre strelné zbrane menších ráží. "Nohavicovosť" spočívala v tom, že strieľňa má jeden otvor z vnútornej strany, ale dva do rôznych smerov mieriace otvory na vonkajšej strane, takže nakreslená v pôdoryse vyzerá skutočne ako roztiahnuté nohavice.

Základné technické údaje o hrade


Reprodukcia pôdorysu Turnianskeho hradu z knižky Bela Pollu a Imricha Vindiša „Východoslovenské hrady a kaštiele", ktorá vyšla v roku 1966. Keď si ju porovnáte s pôdorysom, ktorý sme uverejnili minule, zistíte, že znalosti o tomto hrade sa akoby za posledných tridsať rokov zmenili. Na tejto kresbe má hrad akýsi „tučnejší" pôdorys, niektoré steny a hradby na nej nie sú zachytené a ani veľkostný rozdiel medzi baštami na juhovýchodnej strane a rondelom na juhozápade nie je viditeľný. Napodiv je však tento nedokonalejšie vyzerajúci pôdorys v mnohých aspektoch spoľahlivejší, čo sa ukázalo pri porovnaní s presným zameraním z roku 1990. O hrade uvedieme nasledovné technické dáta:

Stojí na kužeľovitej krasovej vápencovej homoli, ktorá má na najvyššom mieste 379 metrov n. m. a pri vonkajšej vstupnej bráne hradu výšku 369,5 metra n. m. Zemepisné súradnice centra hradu sú nasledovné: 20 stupňov 52 minút a 33 sekúnd východnej zemepisnej dĺžky, 48 stupňov 36 minút a 41 sekúnd severnej zemepisnej šírky. Mierne kosý pôdorys najstaršej obrannej veže - donjonu - má rozmery 9x8,4 metra, areál hradu v najstarších časoch mal maximálnu dĺžku 62 m a šírku 22 m. Po prvej prestavbe v 14. storočí to už bola dĺžka 79 m a šírka 37 m. Renesančná prestavba po roku 1551 zväčšila areál na dodnes platnú maximálnu dĺžku 111 m a šírku 46 m v mieste, kde sa stýka tzv. vnútorný a vonkajší hrad. Veľký rondel pred hradnou bránou na severozápadnej strane má priemer 22 metrov a múry silné až 5,5 metra.

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk