Zakladatelia dnes druhého najväčšieho mesta Slovenska, Košíc, mali šťastnú ruku. Vybudovali mesto dobre nielen zo strategického či ekonomického hľadiska na križovatke prastarých obchodných ciest, no priam ho uložili do lona prekrásnej prírody. Mesto vyrástlo na mieste, kde sa údolie rieky Hornád rozširuje do priestrannej kotliny, ktorá sa južným smerom postupne premieňa na rozľahlú Pannónsku nížinu. Nás však bude teraz zaujímať opačný smer. Sever a severozápad krajiny „nad" mestom. Príroda košického okolia akoby vyrastala už v mestských uliciach. Skutočne je to tak. Keď prechádzate mestom od jeho historickej časti smerom na sever, rapídne pribúda zelene, parkov, záhrad. Tie sa potom v Čermeľskom údolí plynulo premenia na lesopark a konečne na husté lesy tiahnúce sa do diaľky. V istom zmysle cez celé Slovensko. Košice sú vlastne juhovýchovnou bránou do prekrásnej slovenskej prírody. Pozrime sa čo je za ňou.

Vidieť Ružín a pookriať

Za všetko vlastne môže rieka Hornád. Preteká totiž takou krásnou krajinou, že sa nevyhol veľkému záujmu ľudí. V jeho novodobej histórii ho pozastavili priehradným múrom a vytvorili tak azda najkrajšiu vodnú nádrž prinajmenšom v strednej Európe. Jej vodná hladina vyplnila hlboké kľukaté údolie, ktoré voda vytvorila v Bujanovských vrchoch. Z výšky vyzerá jako široká, pokojná rieka medzi horami. Pod priehradou sa však zasa mení na bystrú, studenú, pstruhovú vodu ponáhľajúcu sa k nížine. O priehrade, ktorú nazvali Ružín, ešte budeme hovoriť. Teraz dovoľte zopár slov o tom, ako sa k nej možno z  Košíc dostať. V podstate sa k nej možno dostať najmenej štyrmi trasami a viacerými spôsobmi. Údolím Hornádu autom a vlakom, pričom sa cestovateľ pohybuje v krásnom a z prírodného hľadiska zachovanom prostredí, aké, najmä iba kúsok od veľkomesta, vidno skutočne iba málokde. Dve turistické trasy vedú hlbokými lesmi v masíve Čiernej hory, stretávajú sa na Vysokom vrchu, pokračujú po hrebeni cez najvyší vrchol, Pokryvy, potom sa opäť rozdvojujú a spúšťajú k jednotlivým ramenám Ružína. Poslednou trasou je opäť cestná, ktorá vedie z Čermeľského údolia cez vrchol Jahodnú do údolia potoka Belá. Tento voľakedajší prítok Hornádu a teraz vodnej nádrže Ružín vás privedie k južnému ramenu priehrady, kde sú sústredené rekreačné zariadenia a možnosti na kúpanie a vodné športy. Nech si už vyberiete ktorúkoľvek cestu, neurobíte chybu. Všetky sú krásne, poskytujúce bohaté zážitky a všetky vás dovedú k prírodnému klenotu.

Ako sa cíti otec národa

Ružínska vodná nádrž je medzi horami. Je nimi obklopená nielen pri svojich brehoch, ale doďaleka. Niektoré sú holé, niektoré zalesnené, niektoré majú skalnaté hrebienky či bralá na svojich bokoch. Iba jedna sa však majestátne týči vysoko nad vodou priehrady i nad okolitými vrchmi. Volá sa Sivec. Skutočne vyzerá ako mohutný starec, ktorý spí svoj večný sen bližšie k oblohe, ako k zemi po ktorej chodia nepatrní ľudia. Za chrbtom v Čiernej hore má vyšších bratov, no všetci sa strácajú vo vlnovkách pohoria. Jedine Sivec sa pyšne vypína akoby bol jedinou horou nielen nad Ružínom, ale nad celučkým svetom. Ak sa už dostanete na Ružín, neobíďte Sivec. Vystúpajte si naň. Nedbajte námahy a potu pri chôdzi do prudkých svahov. Na vrchole vás očakáva zázračný panoramatický rozhľad a pocity, aké môžete zažiť málokde. Taký Di Caprio stojaci na čeleni Titanicu z roztiahnutými rukami vám bude môcť iba závidieť. Na vrchole, či skôr skalnatom hrebeni Sivca si môžete doslova vyskúšať pohľad vznášajúceho sa dravého vtáka, pilota vetroňa, ale aj, ak ste trochu historicky založení, aj pohľad a najmä pocit náčelníka kmeňa, ktorý pri sťahovaní národov priviedol svoj ľud na nové územie a teraz im ho celý hrdý ukazuje. Kraj, ktorý váš zrak pri pohľade z vrcholu Sivca obhliadne, je naozaj prekrásny. Bezmála v 360 stupňovom okruhu sa môžete kochať pásmami hôr, lesov, horských lúk, drobučkých chát, ciest či mostov, vlakom v diaľke vychádzajúcim z najdlhšieho železničného tunela nielen na Slovensku, ale aj v bývalom Československu, a ponášajúci sa na farebnú nitku... Ten pohľad ťažko opísať slovami. Ten treba vidieť. Prežiť si ho, vychutnať, precítiť. Keď potom budete schádzať naspäť do údolia, neponáhľajte sa. Poseďte si vo voňavej tráve sedla pod vrcholom. Pokochajte sa prekrásnymi brezovými hájmi a v lúčoch slnka osvietených bukových lesov. Zistíte, že v určitom nasvietení môže byť aj sivá najkrajšou farbou na svete.

Pocit pravekého plavca

Prekrásny je pohľad z vrcholu Sivca, no rovnako úchvatný je aj pohľad zdola na Sivec. A najlepšie zo smaragdovozelenej hladiny vodnej nádrže Ružín. Plavba v člne, po jej vodách zovretých mohutnými, strmými a hustým lesom pokrytými brehmi väčšinou bez viditeľných znakov civilizácie, je takisto nezabudnuteľným zážitkom. Pravda čln musí poháňať pádlo vo vašich rukách a v člne by mala sedieť milovaná bytosť. Po chvíli nezvučného pohybu po hladine ponášajúcej sa svojou nehybnosťou na zrkadlo, v takmer absolútnom tichu, vás celkom prirodzene zaplaví pocit akoby ste boli v inej dobe a na inom mieste. Prečo nie? Veď podobne mohol vyzerať praveký lovec, ktorý si domov odvážal ženu. Namiesto nafukovacieho člna mal sice zvnútra vypálený kus kmeňa a v rukách namiesto laminátového vesla, kus plochého dreva, bol určite viac zarastený, no to sú nepodstatné detaily. Potom, keď už ste naozaj ďaleko od chát, ciest, ľudi, prestaňte veslovať, oprite sa v člne, objímte ženu a počúvajte ticho. Keď vás preruší čľapot ryby vyskakujúcej nad hladinu, opäť môžete začať veslovať. Takto môže brázdiť zrkadlovú rozprávkovú hladinu „pravekého" jazera aj celý deň. Ak vás pochytí smäd či vyhladnete, pustite sa južným ramenom až k cestnému mostu ponad nádrž a hneď za ním na pravom brehu je reštaurácia Bradan, kde sa môžete v príjemnom prostredí s ďalšími krásnymi pohľadmi na vodu i hory vôkol, občerstviť. Potom môžete opäť vyplávať. Nepoznám na Slovensku miesto, kde by bola taká veľká, taká pokojná, taká čistá a v takom krásnom prostredí umiestnená vodná plocha. Niet takej a asi by sa dosť ťažko hľadala aj ďaleko za slovenskými hranicami.

Za zlatým pokladom

Ak ste sa už nabažili vody, pravekého pokoja a náčelníckych pohľadov na krajinu, môžete sa vybrať cestou od južného ramena Ružína modrou turistickou značkou smerom na osadu Opátka a z nej ďalej do hôr. Popri rovnomennom potoku sa dostanete prekrásným údolím až do horského Idčianskeho sedla. Ak z neho zamierite po červenej značke doprava, vyustúpite na najvyšší vrchol Volovských vrchov a najvyšší bod v severozápadnom okolí Košíc. Na cieľ mnohých turistov a lyžiarov, Kojšovskú hoľu. Ak sa necítite na ďalší výstup, môžete z Idčianskeho sedla zostúpiť do starej baníckej dediny Zlatá Idka. Pokiaľ však vládyete pokračovať, v každom prípade sa vám oplatí vystúpiť na Kojšovskú hoľu. Bez desiatich centimetrov je jej vrchol o 465 metrov vyššie jako skalnatá čiapka Sivca. Zato sa ani z tej diaľky medzi množstvom kopcov nestratí. Dobře ho z Kojšovskej hole vidno. A vidno z nej bezmála polovicu Slovenska. Pravda, treba mať šťastie na priezračný vzduch, na dobrú viditeľnosť. Ak máte ešte aj dobrý ďalekohľad, z vrcholu hole len tak neodídete. Keď sa napokon, pretože aj tá najúžasnejšia chvíľa musí raz skončiť, rozhodnete pokračovať ďalej, máte v zásade dve možnosti. Zísť do Zlatej Idky a pokračovať po ceste do Košíc, alebo zostúpiť z vrcholu na severnú stranu a vydať sa cez kopce smerom na Kojšov a Veľký Folkmár. Ďalšia trasa vedie do údolia Hnilca a starého baníckeho města Gelnice. Môžete sa vybrať aj hrebeňovou trasou na západ do kúpeľov Štós. Povedzme však, že toho máte dosť a zostúpite do Zlatej Idky. Je to jedna z mnohých osád v okolitých vrchoch, ktoré kedysi osídlili baníci a hutníci z nemeckých a flámskych krajov. V údolí Idy na rozdiel od údolia rieky Bodvy či Hnilca už na ich krajanov dnes nenatrafíte. Starých osadníkov pripomínajú iba priezviská ako Kraus, Můller a podobne. Pekná je aj cesta zo Zlatej Idky do Košíc. A keď sa napokon vrátite do mesta, napriek jeho rušným uliciam, množstvu áut a ľudí, budete mať v duši nenarušiteľný pokoj, ktorý vám dala príroda medzi mestom a Ružínom. Košičania, aspoň tí rozumní, o tom dobre vedia. Preto už najmenej dvesto rokov vyrážajú na prechádzky a výlety do kopcov tiahnúcich sa za mestom. Chodia si tam dodnes, a stále vo väčšom počte, práve po ten pokoj duše, ktorý im mesto stále berie. Majú však šťastie, že ho majú vždy znou a znovu načerpať.

Košice, šťastné mesto?

Ak si vezmeme, že napriek svojej rozpínavosti si dokázalo uchovať pevné prepojenie s prírodou, a to takou krásnou, ako som sa pokúsil opísať, môžeme pokojne hovoriť o šťastí. Prví Košičania mali šťastnú ruku, dokonca aj v tom, že svoje mesto vybudovali v „prievane". Keďže ho postavili v ústí Hornádskeho údolia, severné vetry vejúce prevažnú časť roka, mesto prefukujú tak, že je to až nepríjemné. Na druhej strane má mesto aj dnes pomerne prijateľnú kvalitu ovzdušia. Žije sa v ňom teda lepšie ako v porovnateľne veľkých mestách inde. Vyzerá to tak, akoby sa z kopcov, hôr a lesov „nad" mestom spúšťal do jeho ulíc čerstvý vzduch s vôňou ihličia, horskej trávy a čistej vody. Možno na Košičanov, známych svojou toleranciou aj za hranicami Slovenska, pozitívne vplýva aj ten pokoj hlbokej vody a hustých lesov pod Sivcom. Ak prídete do Košíc, nezabudnite na ich dušu upokojujúce severozápadné zázemie.

Peter PAČAJ

Pohľad z vrcholu Sivca nemožno nazvať inak ako prekrásne majestátny.

Za týmto priehradným múrom sa začína rozprávková krajina Ružína.

Ružín je aj rajom rybárov. V jeho hlbokých, čistých a pokojných vodách možno získať aj kapitálny úlovok.

Kojšovská hoľa je krásna v každom ročnom období. Najpríťažlivejšia je však podľa väčšiny návštevníkov v zime, keď poskytuje perfektné lyžiarske svahy.

Ničím nerušená hladina Ružínskej vodnej nádrže je prekrásnym zrkadlom okolitej prírody. Ktorá sa na jeseň zafarbí celou maliarskou paletou.