magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

RELATION

BISKUP MIKÁCIUS V SPORE S MESTOM - časť druhá

SPIRITUS MOTOR

Cisárovná Mária, matka Rudolfa II. síce zomrela v ďalekom Španielsku už 26. februára 1603, príkaz na spomienkové modlitby za ňu, takzvané "exequiá", bol však formulovaný v Prahe až pár mesiacov po jej smrti, 5. júna 1603. Listy s týmto príkazom zaslal Rudolf až dva, jeden Veľkovaradínskemu biskupovi a predsedovi Spišskej komory Mikulášovi Mikáciovi, druhý rade mesta Košice. Vyzerá to tak, že už v tomto čase chcel cisár pod pláštikom exequií prevziať od košických protestantov farský kostol - Dóm svätej Alžbety - a dať ho do užívania Jágerskej kapitule. V cisárovom liste bol totiž príkaz, ktorý k takémuto postupu vyzýval. Ako to však bolo skutočne?

Cisár Rudolf bol síce vychovávaný svojou matkou v silne katolíckom duchu, ale tento muž mal už od mlada povahu neistú, obzvlášť v záležitostiach viery. Sám bol síce celý život katolík, ale v protestantoch rozhodne nevidel hrozbu ríši. Protestantizmus on osobne odmietal, ale do násilnej rekatolizácie sa na druhej strane nemienil pustiť. Ostatne, jeho otca cisára Maxmiliána II. považovali za skrytého protestanta, Rudolf to teda mal po kom zdediť. Bol to však zároveň panovník, ktorý prepadal melanchólii, nezáujmu o vládnutie a dlhým obdobiam, keď sa uzatváral pred svetom, pred náboženskými spormi, vojnami a intrigami, ktoré panovali mimo jeho sídlo - Hradčany.

Tento stav vedeli využívať katolícki hodnostári na jeho dvore. Boli to hlavne Španieli a Taliani, ktorých treba vidieť za cisárskymi rekatolizačnými nariadeniami, ktoré iba zdanlivo pochádzali od Rudolfa. Najvyšší pražskí katolícki preláti boli v kontakte aj s tunajším predsedom Spišskej komory biskupom Mikáciom a za cisárskym príkazom na odovzdanie košického dómu do rúk Jágerskej kapituly treba vidieť v prvom rade Mikáciovo "lobovanie" na príslušných miestach pražského cisárskeho dvora. Mikácia možno smelo označiť za muža, ktorý inicioval neblahé udalosti, ktoré mali o pár mesiacov nasledovať. V nastávajúcich dejoch to bol "Spiritus motor" - Duch hýbateľ.

NAPÁLENÝ BISKUP

Jednou z prvých vecí, ktoré Mikácius po obdržaní cisárovho listu zariadil, bola deputácia Jágerskej kapituly na radnicu, kde na mestských prísažných vzniesli zhruba takto znejúcu požiadavku: Odovzdajte dóm kapitule, aby sme mohli splniť cisárov príkaz. Hľa, tu je jeho list, ktorý to potvrdzuje - ostatne rovnakú inštrukciu zaslalo Jeho Veličenstvo aj vám. Šokovaní radní neodpovedali hneď a priamo. Na 14. júna 1603 zvolali zasadnutie mestskej rady. Dómu sa rozhodne neboli ochotní vzdať v prospech katolíkov. Iný použiteľný kostol koniec-koncov v meste v tom čase ani nebol. Dominikánsky bol v ruinách, františkánsky obsadila armáda ako sklad a kaplnka svätého Michala sa považovala za súčasť dómu. Mikácius bol natoľko nerozumný, že ju žiadal vydať zároveň s dómom. Protestantom, ktorí v meste tvorili väčšinu, tak neponechával nič, čím ich nepriamo nútil, aby cisársky príkaz nesplnili.

Košičania si navyše uvedomovali, že kostol od vekov patrí mestu, že mesto si ho vybudovalo, vydržiavalo ho, dosadzovalo doň svojho farára, ba dokonca si určilo svojho času aj pravidlá konfesie, ktorými sa riadili všetky mestá pentapolitany /päťmestia Košíc, Prešova, Levoče, Sabinova a Bardejova/. Protestantizmus sa v Košiciach udomácnil už desiatky rokov a doteraz cisárskej moci nevadil. Čo sa to teda vlastne deje? Načo by pre takú taľafatku, ako spomenuté exequie, odovzdávali kostol? Nie! Kostol neodovzdajú - bola ich odpoveď kapitule. Čo sa týka exequií, nech sa Mikácius neobáva, mesto ich odslúži na vlastný náklad. A hneď sa aj stalo. Už 16. júna sa v dóme spomienkové bohoslužby za cisárovnú Máriu odbavili.

Takýto postup sa síce zdal mešťanom logický a prirodzený, urazil a rozhneval však Mikácia. Neposlušní Košičania si z neho robia blázna a dokonca neplnia cisárske príkazy. Asi v takomto duchu sa sťažoval obratom priamo Rudolfovi II. Ktovie, či cisár tento list vôbec čítal a ktovie, kto koncipoval odpoveď naň. Avšak už 9. júla 1603 adresovali v mene Jeho Veličenstva Mikáciovi list, aby zatiaľ vydržal, že cisár nemá v Košiciach dosť vojska, aby mohol použiť silu, že zanedlho pošle Košiciam nového "komendanta". Mal sa ním stať taliansky vojenský dobrodruh, čo však bolo pre tento moment dôležité, spoľahlivý katolík gróf Belgiojoso.

HORNOUHORSKÝ KAPITÁN

Ján Jakub Barbiano gróf Belgiojoso d´Este sa narodil v roku 1565 vo významnej a starobylej talianskej šľachtickej rodine. Mal viacerých bratov a ako to bolo v tých časoch bežné, obzvášť v Taliansku, on i jeho bratia si zvolili vojenskú kariéru a šírili talianske vojenské umenie v "barbarskej" strednej Európe. Bratia získali na pražskom cisárskom dvore teplé miestečká, Ján Jakub zatiaľ získaval praktické skúsenosti pod vedením najväčšieho vojvodcu tých čias Alexandra Farneseho v nepokojnom Nizozemsku. Vraj sa tam osvedčil a tak, keď hľadali nového hornouhorského kapitána, ktorý by dal v Košiciach veci do poriadku, padlo na odporúčanie kolínskeho arcibiskupa Barbianovo meno. Nepochybne zapracovala aj mafia jeho troch bratov. V polovici júla 1603 ho do funkcie vymenovali a vypravili do Horného Uhorska. Do Košíc došiel 9. augusta. Evidentne sa príliš neponáhľal - košickí delegáti dokázali "zmáknuť" trasu Praha - Košice niekedy aj za desať dní.

Po príchode do Košíc sa najprv nič mimoriadne nedialo. Gróf Belgiojoso, ktorý prišiel aj s manželkou a suitou služobníctva, sa ubytoval v starom kráľovskom dome /dnes na tomto mieste stojí bývalý jezuitský kostol/, keďže mu však nestačil, pretože slúžil čiastočne aj ako skladište proviantu, prenajal si aj ďalšie dva susediace domy. Jeden patril mešťanovi Lukášovi Hannsenovi a vchádzalo sa doň z Hlavnej ulice. Paňou druhého domu bola vdova po Ondrejovi Schmelzerovi. Do tohto domu sa vchádzalo z dnešnej Univerzitnej ulice /stál za kráľovským domom/ a v jeho prízemí prevádzkovalo mesto výčap - najímalo túto časť od vdovy. Nový hornouhorský kapitán bol známy ctiteľ vína - niektorí obzvlášť kritickí historici ho neváhali označiť rovno za opilca - takže mal takto zdroj na uhasenie smädu "doma".

Keďže sa okolo kapitána neustále motali rôzne vojenské i civilné osoby, návštevy, poslovia, velitelia dislokovaných jednotiek i kuriéri, obsadzoval gróf Belgiojoso príležitostne aj ďalšie dve blízke budovy. Jednou bol náš dobrý známy Levočský dom, hneď naproti domu kráľovskému, druhou s ním susediaci dom Eliáša Getzyho /dnes tam stojí Slávia/, ktorý sa stal jeho majiteľom tak, že si vzal za manželku vdovu po predchádzajúcom pánovi domu Ondrejovi Loschonzim. Komandant tu nechal dokonca pre väčšie pohodlie návštev prebúrať vstup priamo do susedného Levočského domu. Farského kostola, teda Dómu svätej Alžbety, sa zatiaľ nik nedotýkal. Vojská boli ešte stále v poli, takže gróf Belgiojoso nedisponoval dostatočnou vojenskou hotovosťou, aby si mohol dovoliť dráždiť Košičanov násilným zavádzaním nových poriadkov. Ostatne, pokiaľ trvala pre vojakov sezóna, teda pokiaľ sa dalo bojovať, mal hornouhorský kapitán kopu iných starostí.

ARCIVOJVODA A JEHO TAJOMNÍK

Jeden z mladších bratov cisára Rudolfa, arcivojvoda Maxmilián, prišiel do styku s Košicami a Košičanmi už na sklonku 16. storočia. Tento zaujímavý Habsburg si zaslúži, aby sme si ho pripomenuli, pretože na jeho osobného tajomníka nám tu v Košiciach ostala dodnes pamiatka. Maxmilián sa narodil 12. októbra 1558 vo Viedenskom Novom Meste. Vychovávali ho spolu s bratom Matejom, budúcim cisárom, Rudolfovým nástupcom. Ako člen panovníkovej rodiny sa dostal už za mlada k rôznym funkciám. V roku 1585 sa stal koadjutorom /pomocníkom/ veľmajstra Rádu nemeckých rytierov a onedlho, v roku 1590, dokonca veľmajstrom.

Ešte predtým, v roku 1587, sa však uchádzal o uprázdnený poľský trón /po smrti Štefana Báthoryho/ a časť tamojšej šľachty ho skutočne aj zvolila za kráľa. V Poľsku však mal aj mocných nepriateľov a tí ho vojensky porazili v roku 1588 pri Byczine, zajali a pol druha roka väznili. Keď sa nakoniec vykúpil, zveril mu cisár najprv miestodržiteľský úrad v Štajersku, neskôr ho poveril vedením vojenskej výpravy do Chorvátska a v roku 1595, po tom, čo z funkcie odvolal Mateja /svojho brata/, poveril Maxmiliána vrchným velením v Uhorsku. Jeho pobočníkom sa stal už spomínaný generál Juraj Basta.

Prvou významnejšou vojenskou akciou arcivojvodu Maxmiliána bolo obľahnutie hradu Szolnok, neskončilo sa však úspešne, a tak sa cisárske vojská na sklonku roka 1595 rozišli na zimné ubytovanie. Maxmilián si vybral za svoj zimný hlavný stan Košice. Ubytoval sa tu aj s časťou cisárskej armády - pešiakov porozdeľovali po domoch v meste, jazdu po predmestiach a okolitých dedinách. Počas pobytu v Košiciach prevzal arcivojvoda aj funkciu hornouhorského kapitána a z Tieffenbacha na čas urobil podkapitána. Košickí kronikári pri spomienke na arcivojvodovo kvartírovanie na prelome rokov 1595-96 ochkajú nad ukrutnosťami, ktoré v tom čase cisárski žoldnieri páchali na civilnom obyvateľstve. Vraj boli oveľa horší ako turecká armáda.

S arcivojvodom do Košíc prišiel na sklonku leta jeho tajomník Baltazár Braun, ktorý tu dňa 6. septembra 1595 zomrel. Pochovali ho v Dóme svätej Alžbety a jeho manželka mu nechala vytesať pekný náhrobný kameň s takýmto textom: IN MANV DEI SORTES MEAE - NOBILI AC STRENVO DOMINO BALTHASARO A BRAVN ELECTAE REG: MATIS POLONIAE MAXIMILIANI ARCHIDVCIS AVSTRIAE CONSILIARIO NEC NON INTIMO SECRETARIO ANVM IAM XXXIX AGENTI VI. VERO SEPTEMB: ANNO MDXCLV E VIVIS SVBLATO ELISABETHA A BRAVN FAMILIA FVERTIN SVO MARITO EREPTO MOLESTISSIMA MONVMENT HOC ANIMI ET AMORIS FLAGRATISSIMI TESTEM F. F. Po slovensky to znamená: V rukách Božích sú moje osudy /Žalm 30, 16/ Vznešenému a jasnému pánovi Baltazárovi Braunovi, radcovi a tiež osobnému sekretárovi voleného Kráľovského Veličenstva Poľska Maxmiliána, arcivojvodu rakúskeho, ktorého život sa skončil 6. septembra 1595 po 39-ročnej službe, svojmu najdrahšiemu smrťou vyrvanému manželovi, dala zriadiť ako svedka tento pamätník z najhorúcejšej duše a lásky Alžbeta Braunová z rodu Fürtin. Pod erbmi, ktoré sú uprostred epitafu, pokračuje latinský verš, písaný v distychu: CONSILIA ARCHIDUCIS TACITO COMISSA GEREBAM DVM PRAESES BELLI MAXIMILIANVS ERAT NVNC CINIS HIC IACEO MORTALI LEGE SOLVTVS NEC MIHI MARS VEL MORS NVLLA NOCERE POTEST P. I. FF., čo voľne prebásnené znamená: Mlčky som ukrýval tajomstvá kniežacích porád, kým vojne predsedal Maxmilián. Teraz ja radca tu ležím zákonov voľný, nezmôže Smrť nič proti mne ani Mars. Písmená na konci distychu znamenajú, že jeho text zložil ktosi s iniciálkami P. I.

Inkvizícia východoslovenských miest

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 30. 6. 2000


Cisárovná Mária, manželka Maxmiliána II., matka cisára Rudolfa II. a celého radu ďalších arcivojvodov a arcivojvodkýň. Portrét, ktorý z nej uverejňujeme, je od španielskeho majstra Alonsa Sáncheza Coello a cisárovnú, kvôli ktorej sa mali vykonávať celokrajinské spomienkové bohoslužby, čo malo byť zámienkou na odobratie košického dómu tunajším evanjelikom, zobrazuje v mladom veku, pravdepodobne tesne pred svadbou a nasledujúcou šnúrou šestnástich pôrodov.


Detail pohľadu na Košice od Wilhelma Petera Zimmermanna, ktorý vznikol podľa staršej predlohy z Dilichovej Uhorskej kroniky. Mesto je tu zjednodušene nakreslené tak, ako vyzeralo tesne pred rokom 1600. Kresbička je to síce dosť amatérska, ale predsa postihuje základné parametre vtedajších Košíc - pôdorysný tvar, potok, pretekajúci mestom, ostrov s kostolom a radnicou v centre mesta a nakoniec aj kombináciu rondelového a bastiónového opevnenia.


Turecký vojak - spahi /toto slovo sa písalo aj sipáhí/. V okupovanej časti Uhorska došlo od roku 1526 k postupnému zvykaniu si na nového pána - Turka. "Ľúti" Turci boli napodiv tolerantnejší v záležitostiach viery ako kresťanská Európa. Časom v Uhorsku vznikla čudná turecko-maďarská spoločná kultúra a dokonca rečová zmiešanina, používajúca slová oboch jazykov. Paradoxne boli po čase Turci mnohým Maďarom bližší a sympatickejší ako Nemci a Valóni, považovaní za stelesnenie zla.


Arcivojvoda Maxmilián, neúspešný kandidát na poľský trón, veliteľ cisárskych vojsk v bitke pri Mezőkeresztesi, objekt Bocatiovho básnického ospevovania, hornouhorský kapitán od jesene 1595 do jari 1596. Jeho tajomník Baltazár Braun zomrel v Košiciach a pochovali ho do hlavnej krypty Dómu svätej Alžbety.

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606