magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

Príklad z návštevy rómskej osady v Nováčanoch
@ Aktuálne -> Región      Jun 03 2003 - 10:35 GMT
(Združenie za sociálnu reformu – tlačová správa) -- Už roky hovoríme o nevyhnutnosti zmeny v spôsobe pomoci sociálne odkázaným spoluobčanom.

Poslancov, členov vlády, pracovníkov štátnych inštitúcií, skrátka všetkých "zodpovedných" presviedčame, že jedine sociálna reforma pomôže zmeniť životy mnohých k lepšiemu.
Tých, čo sú na sociálnu podporu štátu odkázaní zasa presviedčame, že len činorodá aktivita a vlastné úsilie im pomôžu k sebestačnosti a dôstojnému životu.

A keďže najviac našich "klientov" žije v rómskych osadách, sme tam častými návštevníkmi.

Ak ste v osade ešte neboli, pokúsime sa vám ju aspoň trošku priblížiť. Zvolili sme k tomu rómsku osadu v obci Nováčany.

Keď sa človek približuje k obci, na prvý pohľad vyzerá i táto presne tak, ako všetky ostatné. Všade samé domy, len vysoká veža miestneho kostola sa priamo v centre týči vysoko ponad všetko ostatné dookola. Rómska osada je na severnej hranici obce.

Je teplý slnečný deň. Dvere sú všade pootvárané dokorán. Aj okná sú otvorené. Každý je vonku. Keďže prácu majú len poniektorí, v celej osade sa to len tak hemží. Detí veľa nevidno, väčšina z nich je v škole. Cez víkend by tu človeka určite obkolesil celý kàdeľ zvedavých detí.

Najprv sa vyberieme na návštevu k ‘vajdovi’ osady, k Rudolfovi a Jolane Žigovým. Vajda je zvolený ako hlava obce. Vraví sa, že podľa vzhľadu obce možno súdiť, akou osobnosťou je vajda. Rudolf je dobrý človek. On i manželka Jolana sú už po šesťdesiatke. Ich 7 detí už odrástlo a žijú vlastným životom vo svojich rodinách. Rudolf a Jolana žijú - odkedy sa pred 45 rokmi vzali - v dvojizbovom domčeku (každá izba má okolo 4 x 4 m). Dom je čistý. Jolana varí polievku na piecke, v ktorej prikuruje drevom. Vodovod v dome nie je. Jediným zdrojom vody, pre všetkých 260 obyvateľov osady, je studňa vzdialená asi 100 metrov. Drevo na vykurovanie je pozbierané v lese 400 metrov nad dedinou. Kôlňa a záchod sú za domom. Rudolf plynulo rozpráva po slovensky, maďarsky a rómsky.

Naša prvá otázka: “Ako ste vedeli vychovať 7 detí v tomto malom domčeku s dvomi miestnosťami?”

Jolana odpovedá veľmi vecne: “Nuž, deti spali v izbe a my v kuchyni, teda takpovediac v obývačke.”

Na otázky “Ako ste sa dokázali zaobísť bez vody? Ako ste sa umývali? Ako ste umývali riad? Ako ste vlastne prali?”

“Jednoducho," vraví Jolana, "niekoľkokrát za deň chodíme dole ku studni a napumpujeme si niekoľko litrov vody. V piecke temer stále horí a tak sa v hrnci voda stále zohrieva. Raz na to, inokedy na ono.”

Po zodpovedaní prvých otázok popisuje Rudolf svoj život a život v osade za uplynulých 50 rokov.

“Komunizmus nebol tak zlý, všetci sme mali prácu. Pracoval som ako murár mestského podniku služieb v Košiciach. Pracoval som tvrdo. Bolo to moje jediné zamestnanie za 26 rokov. Chodil som do práce a Jolana sa starala o domácnosť. Keď máte 7 detí a každý deň musíte chodiť po vodu a drevo, veľa času vám na to, aby ste sa nudili, nezostane. Väčšina nás, z osady, robila na stavbách alebo v JRD. Vzťah so Slovákmi v dedine bol slušný. Hádky, konflikty neexistovali. Keď došlo k revolúcii, veru aj my sme oslavovali, tak ako iní. Mysleli sme si, že dostaneme lepší plat za svoju prácu. No došlo k opaku. Hneď v prvých troch rokoch stratili prácu takmer všetci Rómovia. Dnes má tu v osade prácu len jediný!”

“A deti? Ako žijú, čo robia? ” pýtame sa ďalej.
Jolana vytiahne staré fotky a rozpráva:
Rudolf, má 45 rokov, je murár … nezamestnaný už 10 rokov. Má štyri deti. Býva hneď tu vedľa.

Arpád, 44 rokov, elektrikár … takisto je 10 rokov bez práce. .. Má tri deti. Tiež býva v Novačanoch.
Ivan, 41 ročný, vyučil sa za vodiča … riadi autobusy v Košiciach a tak aj žije v Košiciach. “Keby ste ho videli, vôbec by ste nepovedali, že je Cigán.” Deti má štyri.
Jolana, má 39, a pracuje ako upratovačka v železiarňach … býva v dedine pri v Košiciach. Deti má tri.
Ema je 37 ročná, práve sa vydala. Našla si muža vo VSŽ, kde pracovala ako upratovačka. Teraz ani ona, ani jej manžel nemajú prácu. Obaja sú na podpore. Deti nemajú. Bývajú na sídlisku v Košiciach.
Marián, má 34, vyučil sa za údržbára pre nemocnicu. Nezamestnaný už 5 rokov. Slobodný. Býva tu, v Novačanoch.
Ján, 30 ročný, zamestnaný. Umýva autobusy v Košiciach. Býva taktiež v Košiciach. Deti má dve.

“Naše deti, ktoré sa rozhodli, že sa usadia v Novačanoch, sa rozhodli zle. Ani jeden nemá prácu. Naše ostatné deti sú na tom lepšie, ešte stále majú robotu. Čím dlhšie nemáme prácu, tým je náš vzťah so Slovákmi horší.”

Nemáme odvahu sa spýtať, no máme to na mysli. “Vy ste mali 7 detí. No vaše deti už majú len po 2 – 4 detí. Majú vaše deti iný názor na veľké rodiny?”

Rudolf odpovie: “Moja generácia, teda všetci sme mali veľa detí, veľké rodiny. Teraz, tí najchudobnejší, bez vzdelania a kultúry, majú ešte stále veľa detí. Oni proste neuvažujú a nemyslia na to, koľko detí by chceli mať. Majú toľko detí, koľko im Boh dá. Problém je, že nemajú peniaze a ani schopnosti na to, aby sa o ne postarali. Naše deti sa rozhodli, že budú mať malé rodiny.”

Jolana dodáva: “No pozrite sa, keď nemáte robotu, stane sa buď to ale ono … to znamená buď sa rozhodnete, že do takého sveta neprivediete deti, keď sa o ne neviete postarať. Alebo to vzdáte. Keď sa takéto stane, potom veru život váš i vašich v rodine nestojí za nič. “

Po návšteve Rudolfa a Jolany sa prechádzame po osade. Spočiatku je nám úzko. Je to, akoby úplne iný svet. Maličké domčeky. Nevydláždené ulice. Ale chceme byť milí a ústretoví. Pozdravíme každého. Mnohí nás pozvú do svojich domčekov. Temer všetky majú po dve miestnosti: kuchyňu a izbu. Všetky sú ale čistulinké, keď si uvedomíte, koľko ľudí v nich býva.

“Ako sa dá vyžiť z toho, čo nám štát dáva?” vraví každý, keď sa s nimi pustíte do reči.

Stretáme Annu Samkovú, našu dobrú známu ešte z čias, keď sme boli prvýkrát na Slovensku. Anna pracovala v nemocnici ako upratovačka v kuchyni, no už pred 7 rokmi ju prepustili. Byt v Košiciach si kvôli vysokému nájmu nevedela ponechať. Takže ho pred 4 rokmi predala a vrátila sa na miesto svojho detstva, do Novačan. Pomaly sa jej minuli aj peniaze z predaja bytu. Pred dvomi rokmi stretla svojho muža Štefana, s ktorým si postavili domček. Použili naňho taký materiál, aký našli. Je taký, aký je, ale je ich vlastný, je útulný a čistý.

Anna hovorí: “Dvaja dostaneme na mesiac 2 900 korún podpory... Nechceme mať deti. Do takého sveta? Z roka na rok je to čoraz horšie... Neviem dokedy ešte môže vláda znižovať podporu. Chceme pracovať. Ale čo keď ani veľké množstvo Slovákov nemá prácu?! Prečo by sme ju mali dostať práve my, Cigáni? Nikto nám nedá prácu. Niekedy nás veru napadne aj to, že keby sme mali deti, dostali by sme aspoň peniaze na deti a za to by sme mohli zaplatiť elektrinu. Ale keby sme mali mať deti len nato, aby sme si účty platili, Boh by nás určite potrestal!”

Počas rozhovoru vyfajčila Anna niekoľko cigariet. Uvedomuje si, koľko peňazí jej z podpory odíde len tak do vzduchu? Anna sa usmieva - “fajčíme, lebo sme nervózni.”

Spýtali sme sa Anny, či verí, že jej Boh môže pomôcť? Jej výzor sa okamžite zmení. Zvážnie. “Modlím sa každý deň. Prosím pána Boha, aby mi pomohol nestratiť nádej a vieru. Stále verím, že to bude lepšie.” Keď jej dodávame odvahu slovami, že Boh ju veľmi miluje, po tvári sa jej začnú kotúľať slzy... Také slová nepočuje často. Ani v kostole na omši.

Keď odchádzame, cítime, že nás prijali s láskou, ako priatelia. Uvedomujeme si, aké je dôležité, aby ľudia (nie len v osade) nestrácali nádej a vieru. Nielen v to, že raz budú pracovať a budú sa mať lepšie. Ale hlavne vieru v plnohodnotný, dôstojný život, aký im môže dať len práca a vnútorná duchovná sila založená na poznaní a rešpektovaní vyšších hodnôt, princípov a zákonov... Snáď nabudúce.

Samozrejme, nie v každej osade to vyzerá ako v Nováčanoch. V mnohých ale počúvame, že ľudia chcú pracovať.
Aj to je dôvod pre zmeny v spôsobe pomáhania sociálne odkázaným spoluobčanom.

Len reforma založená na osobnej zodpovednosti a decentralizácii môže vytvoriť podmienky pre to, aby každý dostal príležitosť zobrať osud do svojich rúk.
A keďže každý životný príbeh je iný, rôzne budú i cesty k ekonomickej nezávislosti a ľudskej dôstojnosti.


Bill Baker & comp.
Združenie za sociálnu reformu, Letná 38, 040 01 Košice, socreform@inMail.sk   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk