magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

heslo: Hrnčiarska ulica

Koncentrovaná história

Pri prechádzkach mestom sa väčšina našincov i návštevníkov necháva zlákať korzom vynovenej Hlavnej ulice. Historické jadro je však oveľa väčšie, i keď, žiaľ, zanedbanosť, rozpracovanosť a náhle zastavenie prác v jeho centre odsúva do pozadia pozornosti mnohé časti, ktoré sú nerozlučne späté s dejinami mesta. Hádam najtypickejším príkladom spomínaného je Hrnčiarska ulica. Doslova na niekoľkých štvorcových metroch tu nájdete viac významnejších stavieb, ako hocikde inde. Každá budova má svoju minulosť a niektoré, keby vedeli rozprávať, ponúkli by príbehy hodné pozornosti historikov i laikov.

Osídlenie ulice

Začnime vznikom tejto ulice ako obytnej časti. Je nevyhnutné podotknúť, že nepatrí k najstarším. Históriou košických ulíc a genézou ich názvoslovia sa zaoberá odborný radca Štátneho oblastného archívu Ministerstva vnútra SR v Košiciach a predseda Dejepisného spolku v Košiciach Mgr. Štefan Eliáš. Zároveň je vydavateľom Košických historických zošitov, v ktorých sa zameral na minulosť viacerých známych častí mesta. O histórii Hrnčiarskej však dotteraz nepublikoval. Pri návšteve na jeho pracovisku vytiahol kópie dvoch starých máp. Prvá pochádzala z roku 1781.

"Z tohto plánu pevnosti Košíc krásne vidieť niekdajšiu priekopu i vonkajší múr. Ide teda o opevnenie, kde v priestoroch dnešnej Hrnčiarskej ulice nie sú zakreslené žiadne domy. Plán teda nenasvedčuje, že by tu už niekto býval. Takémuto funkčnému opevneniu by domy zavadzali." Niet sa čo čudovať. I keď sa nám v súčasnosti historické jadro nezdá veľké, je potrebné vedieť, že ani obyvateľstva tu kedysi toľko nebolo. Napríklad v roku 1677 bolo v Košiciach dovedna 520 domov, z toho väčšina nemurovaná.

Mgr. Eliáš potom ukázal Topografický plán hlavného mesta horného Uhorska - Košíc, z roku 1807. "Medzi vznikom prvého a druhého plánu neprešlo ani 30 rokov a už vidíme viacero zvláštností. Napríklad, že evanjelický kostol na Mlynskej ulici bol postavený priamo do niekdajšej priekopy. Vráťme sa však na terajšiu Hrnčiarsku ulicu. Jasne je tu zaznačený objekt, ktorý býval vojenským skladiskom. To neskôr prestavali na kalvínsky kostol. Vidno už aj obrysy vystavaných budov, takže podľa môjho názoru tu už stálo niekoľko domov prostých občanov Košíc. Mnohé z pôvodných remeselných budov sú krásne zachované, čo svedčí tiež o ich veku, zaraditeľnom do tohto obdobia."

Práve oblasť, kde dnes stojí kalvínsky kostol, je mimoriadne zaujímavá. Pár krokov od seba sú tu aj stredoveké domy, neskôr upravené pre potreby väznice a známe ako Miklušova väznica. Hneď za kostolom je Rodošto, čiže replika domu Františka II. Rákocziho, známeho z kuruckého hnutia protihabsburských povstaní. Začnime najskôr chrámovou stavbou protestantskej cirkvi.

Kostol z vojenskej budovy

"Kalvíni si pôvodne vystavali kostol na terajšej Mäsiarskej ulici. Ten im však skonfiškovala katolícka cirkev a priradila ho ženskému mníšskemu rádu uršulínok. Po vyrovnaní cirkví bolo potrebné kalvínom kostol vrátiť, ale nestalo sa tak. Kúpili teda skladovú vojenskú budovu cisárskej armády, ktorú si opäť sami upravili podľa potrieb nového kostola. To im v podstate aj vyhovovalo, pretože kalvíni, ako je známe, nepoužívajú oltáre a nepotrpia si na honosnú výzdobu modlitební. Stačí im jeden stôl, lavice a kazateľnica."

Protestantské cirkvi to mali všeobecne pestré, teda až do roku 1781, keď Jozef II. vydal tolerančný patent, v rámci ktorého došlo k zrovnoprávneniu protestantov a katolíkov. Tieto dve náboženské obce si asi pramálo rozumeli nielen vo veciach prístupu k viere, ale i vlastníctva majetku. Keď v Košiciach zvíťazila reformácia, Dóm svätej Alžbety slúžil protestantom. Títo z neho zložili kríž a umiestnili naň kohúta. Keď zvíťazila protireformácia, kohút išiel dole a kríž sa vrátil na pôvodné miesto. Ak ste si dosiaľ nevšimli, kalvínsky kostol zaujme i tým, že kohút zdobí vrchol jeho veže. Je to presne ten istý, ktorý kedysi trónil na dóme. Vydaním tolerančného patentu sa však vzťahy neurovnali ihneď. Toto konštatovanie môžeme ilustrovať bližším opisom udalostí okolo vlastníctva a vyvlastnenia kostolov, čo už Mgr. Eliáš čiastočne priblížil.

Vec sa má tak, že v rokoch 1652 až 1653 si reformovaná cirkev postavila už spomínaný kostol na Mäsiarskej ulici, ktorý pripadol neskôr katolíckemu rádu uršulínok. Stalo sa tak po tom, ako o jeho osude rozhodol gróf Volkra presne 29. 9. 1673. O deväť rokov neskôr ho sedmohradské knieža Tököly odňal katolíkom, vrátil protestantom, ale 26. 3. 1696 bol kalvínom kostol opäť odňatý a nikto im ho už nevrátil. I v súčasnosti teda patrí katolíkom. Preto až 23 rokov po tolerančnom patente, čiže v roku 1804, kalvíni kúpili pozemok aj s budovou vojenského skladu za 6150 zlatých. Nasledujúci rok začali pracovať na jej úprave. Bol to účelovo a usporiadaním nevyhovujúci trojpodlažný objekt, jeho prestavba pre potreby bohoslužieb trvala približne šesť rokov. Vysvätili ho 22. septembra 1811. V roku 1813 tu dali nainštalovať aj organ. Kostolnú vežu vystavali až v roku 1853, je teda relatívne nová. Mala 27 metrov, i tak ju v roku 1895 ešte zvýšili na 40 metrov.

Pamiatka väzenských dejín

Miklušova väznica stojí na rohu dvoch ulíc. Hrnčiarskej a Pri Miklušovej väznici, ktorá sa v minulosti volala Drábska. I keď ide o dva domy, pochádzajúce ešte zo stredoveku, ako väznica slúžili až od začiatku 17. storočia. Azda práve v týchto objektoch možno hľadať pôvod názvu ulice. "Podľa pomenovania Hrnčiarska vieme bezpečne určiť, že tu v minulosti boli hrnčiarske dielne. Keď za horthyovskej okupácie začal muž menom Sándor Mihálik archeologické vykopávky v podzemí Miklušovej väznice, našiel mnoho nádob a pozostatky hrnčiarskej výroby, ktoré potvrdzujú, že tu istý čas existovala špecializovaná dielňa. Jej výrobky sú tam doteraz vystavené. Za prvej republiky sa dlho uvažovalo, že sa domy Miklušovej väznice zbúrajú. Práve výskum v čase maďarizácie Košíc dal podnet na záchranu týchto objektov a ich prestavbu na múzeum. Netreba si však predstavovať, že hrnčiari boli len na tejto ulici. Mali dielne napríklad aj na Alžbetinej. Názvy ulíc nikdy nevznikali náhodne. Som prevdečený, že aj na Zvonárskej ulici boli kedysi kovolejárske dielne, ale kde, to už dnes nikto nepovie."

Domy, slúžiace ako Miklušova väznica, mali ešte iný strategický význam. Začínala sa tu podzemná chodba. V Košických historických zošitoch o tom nájdeme zmienku: "S otázkou mestského opevnenia nerozlučne súvisí aj existencia podzemných chodieb, ktoré svojou pavučinou spájali celé opevnené mesto. Z historikov sa ich skúmaniu venoval hádam iba Sándor Mihálik začiatkom 40-tych rokov. Keď sa uskutočňovala reštaurácia Miklušovej väznice, v podzemí natrafili na tunel, vedúci do labyrintu košického podzemia. V porovnaní s tým, čo sa odhalilo pri hĺbení veľkej kanalizačnej ryhy naprieč Mlynskou ulicou, zastávame názor, že nesporne išlo o podzemnú chodbu z 15. storočia, ktorej sa však nevenovala žiadna pozornosť a úplne sa vybagrovala."

Aj v sprievodcovi Miklušovou väznicou, ktorý vydalo Východoslovenské múzeum, je zmienka o podzemnej chodbe, vedúcej až pod Kováčsku ulicu, kde sa približne pod domom č. 32 križovala s ďalšou chodbou. Zavalené nasledujúce priestory však neumožnili potvrdiť alebo vyvrátiť tradovanú informáciu, že Miklušova väznica bola podzemím spojená s Dómom svätej Alžbety. Išlo však údajne o stoky - kanalizáciu, ktorej profil bol upravený tak, aby sa dala používať aj ako tajná komunikácia medzi vybranými objektmi mesta.

Špecifiká krutosti

Súčasná zbierka, inštalovaná v Miklušovej väznici, vcelku slušne dokumentuje krutosť doby, v ktorej slúžila svojmu účelu. Okovy, dereš, koleso na lámanie kostí, používané pred zrakom verejnosti, na ktorom potom nechali nebožtíka napospas havranom. Zvláštnosťou Košíc bolo tiež popravovanie na stoličke. V tejto súvislosti je niekoľko hypotéz. Drevená stolička s vysokým operadlom sa používala tak, že si na ňu odsúdený sadol obkročmo a cez operadlo sklonil hlavu. Je dosť možné - keďže nie sme všetci rovnako vysokí - že to po technickej stránke nemuselo vždy vyhovovať katovi. Ako popravovali tých nižších? Dávali vakúše pod zadok? To sa už asi nedozvieme.

Väzenie v minulosti malo viacero špecifík. Napríklad väznený si mohol nechať prilepšiť stravou, ktorú mu tam nosila rodina alebo priatelia. Aj drevo na oheň ho dozaista potešilo. Keď nemal v meste spriaznené duše, pri väzenskej strave asi dosť kruto hladoval a triasol sa od zimy. Palicovanie či bičovanie malo tiež svoje racionálne jadro. Mesto nemalo záujem ľudí dlho väzniť. Ak previnenie nežiadalo popravu, v rozsudku dostal odsúdený telesný trest, potom ho prepustili. Malo to prinajmenšom ekonomický efekt, výhodný pre mestskú pokladňu.

Odsúdený sa mal možnosť proti hrdelnému trestu odvolať ku kráľovi. Vtedy Košice museli väzňa držať pod zámkou, až kým sa nedostavil posol s rozhodnutím panovníka. Ak tento zmenil trest smrti na doživotné väzenie, mesto to muselo akceptovať a zločinca "živiť a ubytovať" na svoje náklady. Keď kráľ rozsudok smrti potvrdil, väzňa premiestnili do samostatnej cely, kde vyčkával na svoje posledné ráno. Popravy však neprebiehali priamo vo väznici. Ich vykonanie na verejnosti malo za účel zvýšiť rešpekt obyvateľstva pred zákonom. Stínanie mečom malo presné rituálne pravidlá. Napríklad také, že tieto špeciálne vyrobené nástroje sa nesmeli používať na žiaden iný úkon. Keď čepeľ oddelila telo od trupu, kat ju očistil do šiat nebožtíka a odovzdal meč na uloženie. Od stredoveku sa tu popravovalo na viacerých miestach. Napríklad na námestí pri Urbanovej veži, na dvore Katovej bašty, alebo starej radnice. Za obzvlášť ohavné zločiny, keď si odúdený nezaslúžil ani to, aby kat ukončil jeho život v meste, sa hrdelné rozsudky vykonávali na Šibenej hore. Keby by vám tento názov nič nehovoril, toto miesto asi poznáte podľa mena jeho súčasného sídliska - Železníky. Vojenské popravisko bolo na mieste, kde dnes stojí súsošie Immaculata.

K Miklušovej väznici sa viaže ešte jedna - takmer - povera. Jej návštevníkov vždy upúta miestnosť, kde sa na podlahe nachádzajú navŕšené kosti. Možno vzbudzuje i ľútosť nad neznámymi úbožiakmi. Dokonca v čase spomínaného výskumu na začiatku 40-tych rokov sa predpokladalo, že na tomto mieste ležia aj kostrové pozostatky jezuitov - troch košických mučeníkov, ktorých v roku 1619 umučili postaleckí vojaci Juraja I. Rákocziho. To sa však nepotvrdilo. Pravda je taká, že daná miestnosť v minulosti slúžila ako žumpa a kosti sú zvieracie.

Rákocziho dom zo stajne

Z trojice významných stavieb, ktoré stoja na tomto mieste od seba vzdialené len na pár krokov, spomeňne ešte Rodošto. Málokto vie, že tento pamätný dom Františka II. Rákocziho bol vybudovaný na základoch objektu z 20-tych rokov 19. storočia, ktorý slúžil ako obytný priestor, ale i ako maštaľ. Táto prístavba Katovej bašty nezodpovedala presným obrysom originálneho Rákocziho domu, takže nemôžeme hovoriť o vernej kópii, ale iba o replike. Beztak je uznaniahodné, že takýto objekt s vynikajúcou expozíciou, spojenou s Rákocziovcami v Košiciach, existuje. Autorom myšlienky i návrhu na jeho realizáciu bol budapeštiansky staviteľ Koloman Lux už v roku 1908. Beztak sa nič výnimočné v tomto smere nedialo. Samozrejme, ak nerátame vznik Československej republiky, ktorej historici sa už danou myšlienkou výraznejšie nezaoberali. Viedenská arbitráž a priradenie Košíc k Maďarsku však oživili plány výstavby tohto špecifického monumentu. V roku 1940 sa realizácie ujala firma Kládek a syn. Práce im trvali tri roky, avšak neukočili ju úplne. Spolu s priľahlým klasicistickým obytným domom potom slúžili ako depozitáre múzea a kancelárske priestory. Zmena nastala až nedávno - v rokoch 1990 - 1991, dnes je tu sprístupnená muzeálna expozícia.

Rodošto je názov tureckého mesta, kde František II. Rákoczi dožil posledné roky svojho vyhnanstva. Budova na Hrnčiarskej je - až na spomínané odlišnosti - pôvodnej veľmi podobná. Zbierka pamiatkových predmetov, originálov z jedálne pôvodného domu, zbierka, pripomínajúca osobnosť a skutky vodcu protihabsburských povstaní, určite stoja za necelú hodinku, strávenú ich prehliadkou.

Je toho viac

Samozrejme, Hrnčiarska ulica má viacero zaujímavostí, nielen kalvínsky kostol, hrnčiarske dielne, niekdajšiu väznicu a Rodošto. V dvadsiatych rokoch 20. storočia tu napríklad mali svoje miesto aj hasiči. Mimochodom, Košická hasičská stráž bola najstaršou organizáciou svojho druhu v Uhorsku. Existovala od roku 1874 a v čase svojho vzniku mala štyroch profesionálnych členov. Už v polovici 18. storočia však v meste sídlil prvý hasičský zbor košických právnikov. Dovtedy od polovice 17. storočia mali požiarnu prevenciu na starosti kominári.

Hotel Imperiál, ktorý stál na rohu Mlynskej a Hrnčiarskej, tiež dotváral atmosféru mesta. Nakoniec, priľahlá Mlynská ulica, ako spojnica železničnej stanice s Hlavnou ulicou, bola hotelmi a kaviarňami dobre známa. V roku 1937 tu prevádzkovali hotel Európa, hotel Palace, hotel Rohlena (Imperiál), hotel Bristol a hotel Central. Dnes tu nie je ani jeden. Hrnčiarska ulica však žila vždy trochu pokojnejším životom. Bola predovšetkým zónou, v ktorej žili prostí obyvatelia. Súčasný projekt, týkajúci sa jej severnej časti ako "uličky remesiel", nemá historické opodstatnenie. To však na jej atraktivite nič neuberá.

Slavomír SZABÓ

Texty k fotografiám:

Foto č.1 - Históriou košických ulíc sa zaoberá Mgr. Štefan Eliáš
Foto č.2 - Kalvínsky kostol vznikol prestavbou bývalého vojenského skladu.
Foto č.3 - Miklušova väznica - kam viedla jej podzemná chodba?
Foto č.4 - Pamätný dom Rodošto stojí na základoch i niekdajšej stajne.
Foto č.5 - Severná časť Hrnčiarskej je dnes známa ako "ulička remesiel".

naspäť

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk