magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

KOŠICKÉ KRONIKY

Časť siedma

UKÁŽKY Z TUTKÓOVEJ KRONIKY

Tak, ako v prípade kroniky profesora Platha, zaraďujeme do tohto seriálu aj ukážky z kroniky Jozefa Tutkóa. Vedome budú dnes nasledovať pasáže zo zhruba rovnakého časového obdobia rokov 1849 až 1858 /pri ukážkach z Platha to boli roky 1845 až 1863/, aby si čitateľ mohol osobne porovnať rozdielnosť postojov a vnímania tých istých udalostí medzi tunajším Nemcom a Maďarom. Upozorňujeme, že z príslušných rokov neuverejňujeme kompletný text zápisov, ale iba vybrané pasáže tak, aby postihovali tú ktorú zvolenú epizódu. Navyše pripomíname, že nie všetko z toho, čo považoval za potrebné zapísať profesor Plath, sa nájde aj v Tutkóových textoch, a, samozrejme, platí to aj opačne. Porovnanie oboch týchto kroník ja nakoniec najlepším dokladom, že momentálne také obľúbené reči miestnych politikov o idylickom spolunažívaní národností a konfesií v minulosti Košíc sú do značnej miery len zbožnými želaniami a predstavami laikov, ako by sme chceli, aby nás vnímali iní.

1849

Keď sa jadro ruskej armády blížilo k hraniciam Uhorska, zbavili Dembinského vrchného velenia uhorskej pohraničnej armády a na jeho miesto vymenovali generála Jozefa Vysockého, ktorý prevzal velenie dňa 18. júna. Sotva sa spomenutí generáli vystriedali vo svojich funkciách, už vnili do Uhorska dva ruské armádne zbory pod vedením veľkokniežaťa Konštantína a varšavského princa generála Paskeviča Erivanského. Uhorská armáda, rozložená táborom nad Demjatou, opustila pred touto veľkou presilou svoje pozície, najprv ustúpila do Prešova, potom pokračovala náhlivo v ústupe na Košice. Keďže jej ústup sa nedal realizovať dosť rýchlo, jeden oddiel husárov Bočkajovho pluku, tvoriacich zadný voj uhorskej armády, sa dal do boja s predvojom Rusov, aby ho spomalil, bol však úplne obkľúčený desaťnásobnou presilou kozákov a Čerkesov, takže sa ani jeden z nich nezachránil. Dňa 24. júna Maďari, ustupujúci pred ruskou armádou, opustili mesto Košice a odtiahli smerom na Miškovec.

V ten istý deň, popoludní okolo štvrtej hodiny, dorazil predvoj Rusov na Prešovskú cestu, vyčlenil sa z neho zmiešaný oddiel kozákov, Čerkesov a Tatárov, vstúpil do mesta a prejdúc ním vrátil sa do svojho tábora, rozloženého na druhej strane Hornádu. Potom do mesta zavítali veľkoknieža Konštantín a princ Paskevič, ktorým bolo mesto odovzdané. Veľkoknieža Konštantín, za ktorým došli aj vozy s batožinou, sa ubytoval v dome grófa Františka Dessewffyho. Dňa 27. júna boli v dôsledku nariadenia cisárskeho komisára Františka Zichyho vylúčené z obehu uhorské bankovky, takzvané "košútovky", v hodnotách 1, 2, 5, 10 a 100 zvonivých florénov /v origináli písané ako pengő forint/, a zhromaždené bankovky boli potom spálené na hlavnej promenáde.

Po niekoľkodennom pobyte odtiahlo veľkoknieža Konštantín so svojou armádou na Miškovec, pričom jej časť bola vyslaná aj smerom na Tokaj. Z jednotiek, postupujúcich na Tokaj, náramne mnohí umreli, neznášajúc preveľké horúčavy. Toto sa dialo aj v Košiciach, kde svoj hrob našlo asi 4000 ruských vojakov. Mestom neustále premávali ruské vojská a na ošetrovanie ich chorých zabrali budovu konviktu, ktorá už aj v predošlom roku slúžila ako nemocnica pre honvédov. Zabrané boli aj iné domy. Bývalý kláštor františkánov slúžil ako nemocnica a ich kostol ako sklad potravín, rovnako ako aj univerzitný /akademický/ a dominikánsky. Rusi opevnili a zabarikádovali na vojenské účely cintorín na dolnom predmestí, a takto zatarasené územie nazývali "kreposťou" - pevnosťou.

1850

Po potlačení revolúcie v Uhorsku spravoval krajinu po vzore ostatných korunných provincií miestodržiteľ, vymenovaný Jeho Jasnosťou a sídliaci v Budíne. Celé Uhorsko bolo rozdelené na päť administratívnych dištriktov. Tak vznikol aj Košický dištrikt a Košice sa stali sídlom všetkých hlavných úradov. Turňa bývala predtým samostatnou stolicou, v tomto roku však bola pričlenená k Abovu. Do územia nového dištriktu pripadli Abov - Turňa, Bereg - Ugoča, Gemer, Marmaroš, Spiš, Šariš, Uh a Zemplín. Za vojenského veliteľa Košického dištriktu bol vymenovaný Bordoló, za ministerského komisára v občianskych veciach Bedřich Svěcený.

1851

Svěcený bol odvolaný zo svojho úradu ministerského komisára a na jeho miesto bol vymenovaný Eduard Kapy, ktorého však v jeho funkcii vystriedal gróf Anton Forgách s titulom hlavného dištriktuálneho župana. Košický biskup Jozef Kunst bol povýšený na arcibiskupa v Kaloči. Od univerzity, založenej Benediktom Kišdym, sa oddelila filozofická fakulta a splynula s vyšším osemtriednym gymnáziom, takže univerzite ostala iba právnická fakulta, nazývaná potom už Právnickou akadémiou.

1852

Hlavný dištriktuálny župan gróf Anton Forgách vymenoval a inštaloval dňa 22. januára za mešťanostu Košíc Jána Kloczka. Jeho Jasnosť vykonala prvú okružnú cestu po Uhorsku a pri tejto príležitosti, po veľkej poľovačke v Marmaroši, poctila dňa 10. augusta svojou prítomnosťou mesto Košice, pobudnúc tu tri dni. Dňa 30. novembra bol inštalovaný za košického biskupa Ignác Fábry.

1853

Príslušníci rehole premonštrátov vychovávali až doteraz, po dobu 42 rokov, košickej akadémii a gymnáziu profesorov vynikajúcich hlbokými znalosťami vo vedách i odbornej praxi. Časť z nich sa teraz odsťahovala do Prešova, druhá časť do Jasova a Lelesa. Tunajšie vyššie gymnázium, v ktorom dosiaľ študovalo mnoho veľkých mužov našej vlasti, zobrali teraz do rúk apoštoli novej germánskej kultúry. Premonštrátske /kedysi jezuitské/ kolégium, slúži teraz ako úrad oddelenia miestodržiteľského úradu, ktorý má sídlo v Košiciach. Barón Kristián Kocz, miestodržiteľský podpredseda, povoľuje gréckokatolíkom, aby mávali bohoslužby v univerzitnom /akademickom/ kostole.

1854

V mesiaci máj rozbúrali baníci-míneri z Medzeva poslednú baštu, ktorá zostávala zo zvyškov starého košického opevnenia a stála v severozápadnej strane mesta. Toho istého roku zreorganizovali Abovský župný súd na Krajinský súd, ktorý dňa 28. októbra začal svoju činnosť. V priebehu tohto roka bol jeden z odborov Krajinského finančného riaditeľstva spolu s Finančnou prokuratúrou preložený do Košíc a určilo sa, že prvý z úradov začne svoju činnosť 30. októbra a druhý 28. novembra.

1855

Železný kríž na severnej veži univerzitného kostola, ktorý v roku 1846 nakrivila víchrica, v tomto roku odmontovali, vyrovnali a znovu usadili na miesto svojho poslania. Dvojročný kurz na Právnickej akadémii v Košiciach sa rozšíril na tri roky, vyučovacou a prednášacou rečou však aj naďalej ostala nemčina.

1856

Základy košickej hlavnej kadetky pre výchovu vojenského dorastu boli položené už na jar 1854. Dňa 4. októbra v tomto roku 1856 kadetku spolu aj s kaplnkou, čo sa v nej nachádza, vysvätil v rámci slávnostných obradov košický biskup Ignác Fábry. Niekdajší dom Štefana Bočkaja, ktorého prvé poschodie bolo pamätnou stavbou z 15. storočia, a ktorého druhé poschodie pribudlo v roku 1637, jeho terajší majitelia zbúrali a na jeho mieste postavili od základu dom novodobého vkusu. Na priečelie domu boli na pamiatku vložené busty Štefana Bočkaja a Františka II. Rákóczyho, ktoré tam vidieť aj teraz. /Pozn. red.: Je to dom na Hlavnej ulici č. 60./ Zo starej kaplnky svätého Michala pozhadzovali drevené šindle a pokryli ju glazúrovanými škridlicami. Telegrafné spojenie medzi Pešťou a Košicami začalo dňa 26. novembra svoju činnosť.

1857

Prvú výstavu hornouhorských priemyselných výrobkov v desiatich odvetviach otvorili s veľkou slávou 21. júna v košickej jazdiarni. Pri príležitosti druhej okružnej cesty po Uhorsku, cez Gemer, Spiš a Šariš, navštívilo Jeho Veličenstvo 31. augusta aj Košice. Aj v nasledujúci deň, 1. septembra, prebývalo v Košiciach a tretieho dňa /2. septembra/ pobudlo v Jasove. Na štvrtý deň včasráno pokračovalo vo svojej ceste do Miškovca. V tom istom roku sa v meste utvoril pod predsedníctvom biskupa Ignáca Fábryho Spolok svätej Alžbety na zachovávanie a údržbu tunajšieho Dómu svätej Alžbety, postaveného v gotickom slohu. Mesto samo zabezpečilo na plánované začatie prác ročný príspevok 4000 zvonivých florénov. Jeho Veličenstvo počas návštevy Svojej Výsosti ráčilo najmilostivejšie venovať príspevok 5000 zvonivých florénov.

1858

Vyššia reálna škola bola riaditeľom viedenskej reálky Jozefom Weisserom zorganizovaná do šiestich tried. Ešte v tomto školskom roku bola otvorená dvoma triedami. Vyučovacou rečou sa stala nemčina a za profesorov vymenovali okrem jedného-dvoch samých cudzincov. Budova konviktu, používaná dosiaľ ako vojenská nemocnica, bola obnovená a daná do používania už predtým založenej vyššej reálky. Bolo by však žiaduce a mali by sme si želať, aby sa táto budova čo najskôr navrátila k svojmu pôvodnému poslaniu konviktu zemianskej mládeže, poskytujúcemu domov deťom našej vlasti podľa zámerov veľkej zakladateľky Zuzany Balaššovej.

Na hlavnej promenáde, kde kedysi stával Mestský dom /Radnica, Kúria/ boli objavené pri presádzaní stromov, počas kopania zeme, podzemné žaláre. Na ich starších stenách i na nabielo zavápnenej stene bolo mnoho napísaných mien, medzi nimi aj tieto: "Mátyás Deák 1612, Szinay István 1623, Görgey János 1633, Tóth és Kovácsné."

1859

Následkom talianskych udalostí a po nich vypuknutej vojny začalo sa aj v Košicach začiatkom mesiaca mája verbovanie dobrovoľníkov pre jeden pluk, pričom vojak bez hodnosti dostal 15 až 20 florénov, poddôstojník 25 florénov, ako preddavok. Na zasadnutí mestskej obce dňa 20. mája bolo spoločnosti, poverenej výstavbou potiskej železnice, darovaných 18000 štvorcových siah z mestskej lúky, navyše ešte stavebné drevo, ktoré si potom spoločnosť dala na vlastné trovy odvážať z mestských lesov. V dôsledku toho sa stavať začalo v mesiaci júli a budovy boli ešte v tomto roku pod strechou.

Text a reprodukcie: Jozef Duchoň pokračovanie, Časť ôsma


Pohľad z osemdesiatych rokov minulého storočia na miesto, kde dnes stojí budova takzvaného Andrássyho paláca, v skutočnosti obytný činžiak, pomenovaný tak práve podľa oveľa nenápadnejšej barokovej stavby, ktorá tam stávala predtým a ktorá bola skutočným Andrássyho palácom. Tento barokový palác bol evidentne postavený zlúčením dvoch starších menších domov a zároveň preklenoval dnešnú Bielu ulicu. Uličný podjazd, to je ten veľký oblúk úplne vpravo. V časoch, keď Jozef Tutkó písal svoju kroniku, mal už majiteľ tohto domu, gróf Július Andrássy de Csik Szentkirály et Kraszna Horka za sebou návrat /1856/ zo západoeurópskeho exilu, kam ušiel pred trestom smrti za účasť na povstaní v rokoch 1848-49. Milosť od cisára pre neho "vysekala" jeho budúca manželka Katarína Kendeffyová.


Budova dnešného Slovenského technického múzea nafotografovaná v niektoré letné ráno /podľa tieňa veže františkánskeho kostola/ roku 1909. Bolo to pár mesiacov po tom, ako sa odtiaľto vysťahovalo Veliteľstvo šiesteho armádneho zboru do práve dokončenej budovy "Divízie". Podľa nápisu nad bránou tu však ostali kasárne pre domobraneckú pechotu.


Známy záber brány barokového Barkóczyho paláca, kde dnes sídli Knižnica Jána Bocatia. V paláci v čase vzniku tejto fotografie pôsobil akýsi Bilitz Győző, čalúnnický dekoratér /krstné meno Győző znamená všade inde na svete Viktora/. V tom čase bol už majiteľom paláca gróf Hadik, bohatý miestny statkár, po ktorom uvádzala dobová literatúra túto stavbu aj ako Hadik-Barkóczy palota.

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606