magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

RELATION

Časť štrnásta

BOČKAJOVA SMRŤ

VIEDENSKÝ MIER

Vyjednávanie o mier medzi cisárskou stranou a Bočkajom sa pretiahlo aj do roku 1606. Od januára sa rokovania organizovali vo Viedni, kam z Košíc odišiel Štefan Illésházy v sprievode Petra Mladaševiča a šesťdesiatich husárov. Už 9. februára boli vyjednávači na znení mierových podmienok dohodnutí, nasledovalo však prerokovávanie v Prahe a v Košiciach, manévrovanie a zdržiavanie, pokusy, hlavne z Bočkajovej strany, či by sa nedalo vyhandlovať viac. Zaťatosť na oboch stranách bola veľká a muži, ktorí priamo rokovania viedli, boli vo veľmi nepríjemnej situácii a časom Žigmund Forgáč i Štefan Illésházy upadli u svojich pánov do nemilosti.

Nakoniec predsa len k podpisu takzvaného Viedenského mieru došlo. Ako jeho oficiálny dátum sa uvádza 23. jún 1606. To však neznamená, že by bol v tento deň oboma stranami, ktoré ho uzatvárali, prijatý a dodržiavaný. Pred cisárom Rudolfom autentickú verziu mierovej zmluvy pravdepodobne zatajovali, ináč by ju neratifikoval. Bočkaj takisto nebol spokojný. Podpísanú zmluvu nechal Illésházy dopraviť do Košíc mladým Pavlom Aponyim, sám sa radšej pred Bočkajom neukazoval. Podmienky zmluvy totiž už nechal vyhlásiť v oblastiach západného Slovenska bez Bočkajovho vedomia, čo bolo dosť na to, aby ho vodca povstania v návale zlosti predhodil svojim hajdúchom.

Bočkaj nechal ihneď zvolať do Košíc snem svojich prívržencov, na ktorom jednotlivé body mierovej zmluvy preberali, kritizovali a nakoniec sa rozhodli, že mierové rokovania musia pokračovať, pretože šéf povstania stále nebol s výsledkami spokojný. Aj tureckí zástupcovia, ktorým takýto stav vyhovoval, podpichovali Bočkaja v jeho neústupnosti. Pre nás, Košičanov, bolo na tejto mierovej zmluve, ktorá sa prakticky nikdy nezačala dodržiavať v takom znení, ako bola uzavretá, zaujímavé hlavne to, že Košice pripadli do vlastníctva Bočkajovi na doživotie. Šéf hajdúchov nemal potomkov, a tak malo mesto po jeho smrti prejsť naspäť do rúk cisára.

NEPOMOHOL ANI ELEAZAR

V druhej polovici roku 1606 sa zdravotný stav Štefana Bočkaja stával stále vážnejším. Trpel pakostnicou, opúchali mu nohy a trápili ho silné bolesti. Cítil blížiaci sa koniec. Jeho tajomník Michal Kátay ho 15. októbra pozval na večeru /pamätáme, ako pri takomto pozvaní skončil v januári 1605 Lipaj/. Počas večere prišlo Bočkajovi náhle zle a vyvrátil to, čo stihol zjesť. V takomto nepríjemnom rozpoložení ho prepadol pocit, že mu Kátay dal do jedla jed. Okamžite ho teda dal spútať okovami a uväzniť v akejsi komôrke jeho vlastného domu. Dodnes sa traduje, že Bočkaj zomrel na otravu zámerne podaným jedom, ale seriózna literatúra tento názor odmieta a Kátayho tak zbavuje podozrenia z travičstva.

K vážne chorému Bočkajovi povolali z Poľska presláveného židovského lekára Eleazara, ani ten však nedokázal pomôcť. Vodca povstania pomaly odchádzal z tohto sveta. Sedemnásteho decembra nechal vyhotoviť definitívne znenie svojho závetu, ktorej svedkami boli Peter Alvinczi, nový košický kazateľ a Bočkajov dvorný duchovný, Pavol Deák Örmendi a Šimon Péči. Potom už len čakal na smrť. Tá prišla na samom sklonku roka. Štefan Bočkaj z Kismárie zomrel skoro ráno o piatej hodine 29. decembra 1606.

Hoci stanovil, aby sa jeho nástupcom stal Valent Homonay Drugeth, nestalo sa tak a toto miesto zaujal Žigmund Rákoczi. Bočkajovo telo zostalo nepochované v Košiciach až do 2. februára 1607. V ten deň rakvu s jeho telom vystavili v dóme na osobitnom katafalku, postavili k nej Bočkajovu obľúbenú stoličku a na rakvu položili jeho korunu, šabľu a panovnícke žezlo. Do druhého dňa tu potom držalo nepretržitú čestnú stráž sto hajdúchov. 3. februára vyložili rakvu na osobitný povoz a s veľkým smútočným sprievodom sa vydali do Juliánskeho Belehradu /dnes Alba Iulia v Rumunsku/, kde nakoniec jeho telesné pozostatky spočinuli.

Keď sa zvesť o Bočkajovej smrti dostala do Prahy, vypravil cisár obratom do Košíc svojich poverencov Žigmunda Forgáča a Adama Dóczyho, aby v zmysle podmienok Viedenského mieru prevzali mesto. Prechod Košíc na stranu cisára sa udial bez obštrukcií, až nečakane ľahko. Slávnostný akt preberania mesta sa odohral 15. februára. V ten deň hrmeli delostrelecké salvy, slúžili sa osobitné bohoslužby, mešťania prisahali vernosť a cisárovi poverenci usporiadali opulentnú hostinu pre vybranú spoločnosť. Tak sa skončila bočkajovská rebélia, pričom pokojný prechod Košíc späť pod habsburskú moc bol asi jediným prakticky splneným bodom Viedenského mieru.

BELGIOJOSO

Na záver tohto seriálu si ešte stručne pripomenieme osudy niektorých z jeho protagonistov. Začneme osobou bývalého hornouhorského kapitána grófa Belgiojosa. Odmietnuc slúžiť pod Bastovým velením vrátil sa do Prahy, kde sa na jeho hlavu zniesla spŕška kritiky a časom aj oficiálne obvinenie z nevhodného správania sa vo funkcii, ktoré viedlo k vzniku vzbury a potom z neúspešného velenia armáde. Podkuroval mu kdekto a oficiálnym vyšetrovaním jeho činnosti bol poverený úspešný cisársky generál Kryštof Herman Russworm. A tu padla kosa na kameň. Nemec vyšetroval Taliana /to samo osebe bolo zdrojom národnostnej roztržky/, a akosi nebral ohľady na to, že Belgiojoso sa hájil tým, že plnil len cisárove rozkazy /čo bola pravda, ale mocní tohto sveta strašne neradi počúvajú, že sú čomusi sami na vine/. V prostredí Prahy mal Belgiojoso v rukách jeden tromf - mal tu bratov vo funkciách a bol tu tiež početný klan Talianov. Vyústilo to do nočného pouličného súboja medzi Belgiojosovými a Russwormovými ľuďmi, ktorý sa skončil smrťou jedného z Belgiojosových bratov. Nahnevaný cisár nechal Russworma v júli uväzniť a ešte v roku 1605 ho popravili mečom. Generál Ján Jakub Barbiano, gróf Belgiojoso d´Este sa však už do žiadnej funkcie v Prahe nepretlačil. Prešiel do služieb španielskeho kráľa a zomrel v Španielsku ako málo významný provinčný správca v roku 1626. Dožil sa šesťdesiatjeden rokov.

BOCATIUS

Poeta laureatus nebol už v roku 1605 zvolený za richtára, váženou osobou však neprestal byť. Zvolili ho za mestského senátora a v ich zozname figuruje na prvom mieste, bol teda čímsi ako neoficiálnym podrichtárom. V rovnakej funkcii bol potvrdený aj nasledujúceho roku 1606, no už v jeho prvých mesiacoch bol Bočkajom vyslaný ako diplomat do protestantských oblastí Nemecka, kde mal získavať spojencov pre svojho nového pána. Jeho misia sa však prezradila a keď prechádzal územiami princa Henricha Júlia Brunšvického, zatkli ho a dopravili do Prahy, ako svojrázny dar cisárovi. Ten ho nechal uväzniť na Hradčanoch a na posolstvá a prosby Košíc /od 15. februára 1607 už opäť verné cisárovo mesto/, veľkopansky nereagoval.

Vyše päť rokov hnil básnik a bývalý košický richtár vo väzení, kým ho z neho nevyslobodila ľsťou jeho vlastná manželka. Vydala sa do Prahy, nechala sa inkognito najať ako slúžka na pražskom hrade, dostala sa do manželovej blízkosti a prepašovala mu povrazový rebrík zapečený do chleba. Útek sa Bocatiovi podaril a v roku 1611 sa šťastne aj s manželkou vrátil späť do Košíc. Vraj mu opäť ponúkali richtársku funkciu, ale odmietol ju. Už nikdy sa nestal ani senátorom, ba nefiguruje ani v zoznamoch širšej volenej obce. Z komunálnej politiky sa úplne stiahol. Vrátil sa opäť k učiteľovaniu a svoje väzenské zážitky opísal v knižke "Olympias Carceraria" /v preklade je to trochu komické - Väzenská olympiáda/. V roku 1613 prijal pozvanie kniežaťa Gabriela Bethlena a vstúpil do jeho služieb.

Presťahoval sa do Juliánskeho Belehradu, pracoval ako kniežací knihovník a poradca, príležitostne ako diplomat. Pravdepodobne sa v roku 1619 vrátil do Košíc spolu s Bethlenovým dvorom. Zomrel na "služobnej ceste", keď plnil akési diplomatické poslanie, 21. októbra 1621 kdesi pri Uherskom Brode, ako päťdesiatdvaročný, v treťom roku rozbiehajúcej sa tridsaťročnej vojny.

KÁTAY

Bývalý cisársky kapitán hradu Káló, po roku 1604 však tajomník a kancelár Štefana Bočkaja, ktorý ho síce zbavil /nepríliš elegantne/ nepohodlného Baláža Lipaja, mal však tú smolu, že upadol do podozrenia z travičstva svojho pána, navyše mal tú odvahu, že zostal katolíkom medzi protestantskými povstalcami. Svojho pána prežil iba o dva týždne. Keď sa dozvedel o Bočkajovej smrti, začal sa domáhať prepustenia na slobodu /pravdepodobne poznal články viedenského mieru a vytušil možnosť zmeniť stranu/ ba dokonca sa pokúsil poslať list do Prahy, aby mu tamojšie konexie pomohli dostať sa na slobodu /to znamená, že jeho väzba nebola príliš tuhá/. List sa však dostal do rúk Bočkajovho dvormajstra Pavla Nyáriho a mal za dôsledok to, že ktosi rozhodol zbaviť sa Kátayho čo najskôr. Keby bol Kátay vo väzení čušal, možno by dožil svoj život v pokoji, on sa však svojim väzniteľom aj vyhrážal.

A tak ho skoro ráno 13. januára 1607 vyvlieklo šesť hajdúchov z komory jeho domu, kde bol väznený, na verejné popravisko, ktoré vtedy bolo na Hlavnej ulici, na mieste, kde dnes stojí súsošie Immaculaty, položili a priviazali ho ležiačky na popravné lešenie a beštiálne ho rozsekali na kusy. Jeho meno potom vyvesili na mestskom pranieri, kusy jeho tela porozhadzovali po okolí a hlásatelia na všetky strany mesta vyvolávali čosi v zmysle, že ak si niekto myslí, že Kátayho poprava je nezaslúžená, postihne ho ten istý osud. Vdove po Michalovi Kátaym povolili zozbierať kúsky rozsekaného tela jej manžela až večer okolo ôsmej hodiny a kronikár nezabudol dodať, že cez deň sa "neposedné deťúrence" navzájom ohadzovali kúskami Kátayho pľúc a pečene. Osud hodný scenára moderného amerického filmového hororu!

TÍ OSTATNÍ PÁNI

Ostávajú nám ešte osudy niektorých významnejších košických mešťanov. Prvým, na ktorého sa pozrieme, je Melchior Reiner. Z pôvodne švajčiarskeho prisťahovalca /pochádzal zo Sankt Gallenu/ a umierneného protestanta sa stal nakoniec nábožensky neznášanlivý mešťan. Tento senátor to nakoniec dotiahol na šesťnásobného richtára mesta - v roku 1598, 1599, 1601, 1614, 1615 a 1616. Azda najpamätihodnejšie sa angažoval v septembri 1619 pri prenasledovaní katolíkov, čo sa skončilo umučením Štefana Pongrácza, Melichera Grodeczkého a Marka Križina, troch košických mučeníkov, budúcich svätcov, v kráľovskom dome na Hlavnej ulici. Ján Lang, muž, ktorý sa stal notárom po Jánovi Bocatiovi a ktorý viedol súpis dómskeho majetku, sa nakoniec vypracoval medzi najvýznamnejších Košičanov. V roku 1613 dostal šľachtický armáles, v nasledujúcom roku sa stal senátorom a v rokoch 1617, 1618, 1619, 1620, 1624, 1625 a 1626 dokonca richtárom mesta. Skončil v Bethlenových službách a zomrel 29. septembra 1630. Do dnešných dní sa zachoval jeho náhrobný kameň zamurovaný na kaplnke Svätého Michala a nesúci text: HIC IACET GENEROSUS AC CONSULTISSIMUS DOMINUS JOANNES LANGIUS SENATVS CASSOVIENSIS ASSESOR SENIOR REIPVBLICAEQVE NOTARIVS IVRATVS ET CONCIVIS SPECTATISSIMVS QVI ANNO 1630 DIE 29 SEPTEMBRIS PLACIDE IN CHRISTO OBDORMIVIT /Tu odpočíva urodzený a najrozvážnejší pán Ján Lang, starší člen košického senátu, notár, prísažný a slávny spoluobčan republiky, ktorý zosnul v milosti Kristovej v roku 1630 dňa 29. septembra/.

Pavol Magdeburger sa nikdy nestal richtárom, zato v rokoch 1611 až 1619 ho mešťania volili za senátora. Nevieme, kedy zomrel. Bohatý Andrej Materna, bývalý mnohonásobný richtár, stihol byť ešte na sklonku svojho života vormundom - tribúnom ľudu v rokoch 1607, 1608 a 1610, v poslednom roku svojej funkcie, v októbri však zomrel. Iný boháč, mäsiar a mnohonásobný mäsiarsky cechmajster Tomáš Sambstorffer, ktorý sa po roku 1605 písaval Sommersdorfer, richtárčil v rokoch 1605, 1606, a potom ešte v rokoch 1610, 1611, 1612 a 1613. Nie je známe, koľkých rokov sa dožil. Peter Alvinczi, ktorý do tohto mesta prišiel s Bočkajovými oddielmi, sa v Košiciach natrvalo usadil. V roku 1606 bol zvolený za mestského kazateľa /považovaný je za kalvína, ale on sám sa označoval za nasledovníka Kristovho/ a fungoval aj ako osobný duchovný Bočkajov a neskôr Bethlenov. Vďaka svojej konfliktnej povahe tu prežil rušný život až do svojej smrti v roku 1634.

Nakoniec sme si nechali Štefana Herzega, mestského senátora z rokov 1599 až 1606 a richtára z rokov 1607 až 1609. V prvom roku vykonávania svojej richtárskej funkcie, 17. apríla 1607, sa ženil s veľkou pompou s Annou Nagymihályi, dcérou pani Žófie Tittili, za účasti samého palatína a oravského župana Juraja Thurza. Kronikári považovali za potrebné zaznamenať, že to bola už jeho šiesta manželka a tak, ako všetky predošlé, ešte nedotknutá panna. Dcéra z tohto manželstva, Žófia Herzegová, narodená v nasledujúcom roku, zomrela ako štrnásťročná v roku 1622 a jej náhrobný kameň sa taktiež zachoval dodnes, zamurovaný pod arkádami Urbanovej veže.

Ján Matej Korabinský

Text a reprodukcie: Jozef DUCHOŇ

Veduta Košíc takzvaného merianovského typu /jej predlohou bola veduta pripisovaná Matejovi Merianovi/ nachádzajúca sa v knihe Sigmunda Bierkena nesúcej bombastický názov "Neuvermehrte Donau oder eigentliche Beschreibung des gantzen Donau Stroms - Znovuzmohutnený Dunaj, čiže zvláštny opis všetkých dunajských prúdov". Kniha vyšla v roku 1684 v nemeckom Norimbergu a uvádzaná veduta tu ilustrovala čosi z protitureckých bojov a Vešeléniho sprisahania. Veduta sa tvári, že podáva pohľad na mesto od západu /vzhľadom na polohu dómu/, rieky a krajinu však má kreslené tak, akoby autor stál východne od Košíc. Je to typický rozpoznávací znak merianovských pohľadov na Košice a usvedčuje tvorcu predlohy /Merian to takmer stopercentne nebol/, že v Košiciach nikdy nebol a podobu mesta si čiastočne "vycical z prsta". Šesťpoložková legenda pod obrázkom má takéto znenie: 1. Hauptkirche - Hlavný kostol. 2. Bach - Potok /Čermeľský/. 3. Vorstädte - Predmestia. 4. Tarocz fl. - Rieka Torysa. 5. Hernath fl. - Rieka Hornád. 6. Muran - Muráň /hrad/. Posledná položka je tam práve kvôli Vešeléniho sprisahaniu, Torysa preto, že je v dobových opisoch mesta vždy spomínaná, ibaže ju autor nakreslil tam, kde by mal byť Hornád. Ten tečie kdesi vzadu, pod fiktívnym Muráňom, ktorý z Košíc samozrejme nevidno. Pochopiteľne, ani mesto sa vonkoncom nepodobá na seba, takže celé toto grafické dielko je zmätočné.

Obrázok palatína Juraja Thurzu, luterána, ktorý bol 17. apríla 1607 čestným hosťom na svadbe košického richtára Štefana Herzega s mladou pannou Annou Nagymihályi, dcérou urodzenej a bohatej meštianky Žófie Tittili z prvého manželstva. Fakt, že to bola už jeho šiesta svadba, znamená v dobe, keď neboli možné rozvody, že tento muž musel byť už päťnásobným vdovcom! V Relation, vypracovanom cisárskymi komisármi, je uvedený ako majiteľ jedného z domov v meste už aj dospelý Herzegov syn z niektorého z predchádzajúcich manželstiev.

Pikanier cisárskej armády z čias tridsaťročnej vojny. Z piky, ktorú nesie na pleci, vidieť iba zlomok, celá mala dĺžku až okolo 5 metrov. Hruď má tento peší vojak krytú náprsným pancierom - kyrysom a kovovú prilbicu si nesie zavesenú na chrbte /alebo prevlečenú na pike/.

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606