magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

Hýľov

pamätník "neexistujúcemu osloboditeľovi"

Ranná história obce

Prvú písomnú zmieku o obci Hýľov poznáme z roku 1330. Vtedy sa synovia Štefana, zvaného Čurka, konkrétne synovia Tomáš, Mikuláš a Ján, delili o rodinný majetok. Uzniesli sa, že Hýľov a les deliť nebudú, ale ponechajú si ich v spoločnom užívaní. Dedina ležala uprostred lesov a išlo im o to, aby mali miesto, kde sa budú stretávať a chodiť na svoje obľúbené poľovačky. Podľa opisu Hýľova v listine sa môžeme domnievať, že išlo už o vyvinutú dedinu.

Jej vlastníci, spomínaní traja bratia, však prišli v roku 1332 do konfliktu s Ižipom de Ruzka, ktorý vlastnil Šemšu a Malú Idu. Už v roku 1319 siahali zeme hranice Šemše, ktorú vlastnili zemania z Ruzy (dnes Göncruszka v Maďarsku), až po rieku Ida, konkrétne po sútok potoka Hýľov s riekou. Ižip de Ruzka potom získal od bratov Tomáša, Mikuláša a Jána časť Malej Idy spolu s mlynom na rieke.

Spor vznikol, pretože synovia Štefana Čurku sa klčovaním lesov a osídľovaním pokúšali obnoviť dedinku. Z dokumentov vyvplýva, že išlo práve o Hýľov. V tomto spore bolo problematické územie, ktoré sa nachádzalo medzi vrchom Körtvélyes až k hraniciam chotára Gelnice, rozdelené na tri časti, z ktorých dve spolu s bližšie neurčeným hradom dostali synovia Štefana Čurku a jedna pripadla Ižipovi de Ruzka. Obe strany sa pritom dohodli, že ak sa na území, ktoré bolo predmetom sporu, nájde železná ruda, medená ruda, striebro, alebo zlato, budú sa z úžitku deliť na polovicu.

Kde bola hranica sporného územia nevieme, pretože sa nezachovali historické mapy a opisy chotárov, kde by sa vrch Körtvélyes spomínal. Historik Branislav Varsík sa však domnieva, že išlo o kótu 541 na hrebeni horstva medzi Bielou skalou (kóta 614) a Bielym kameňom (kóta 619). Uvedené miesto hradu stotožňuje s vrchom zvaným Hradovisko (kóta 564), ktorý leží na pravej strane rieky Ida, juhozápadne od Hýľova. Toto hradisko sa zaiste spomína aj v listine vícekomesa a štyroch slúžnych Abaujskej stolice. Písomnosť pochádza z 3. apríla 1330, opísaná jasovským konventom 29. novembra 1330 a potvrdzuje práve delenie majetkov medzi troch synov Štefana Čurku. Hradisko sa nachádzalo niekde na rozhraní Hýľova a Bukovca. Je dôvodné sa domnievať, že neišlo o feudálny hrad, ale hradisko staršieho dáta, ktoré mohlo zaniknúť v čase tatárskych vpádov. Mohlo taktiež ísť o staré a už nefunkčné slovanské hradisko, prípadne aj predhistorické. Posledná možnosť je, že to bolo narýchlo vybudované hradisko v čase tatárskych vpádov, ktoré však v boji, alebo po boji, keď stratilo význam, zaniklo. Podobné hradiská vznikali na viacerých miestach východného Slovenska.

Podľa uvedených informácií, dedina Hýľov existovala dlhší čas, ale v dvadsiatych rokoch 14. storočia boli snahy o jej výraznejšie zaľudnenie, aby osada nezanikla, ako viaceré dediny tejto oblasti. Poznáme aj písomný záznam z roku 1319, ktorý opisuje hranice čiastky Šemše. Je na ňom zmienka o Hýľovskom potoku. "Hyleu pothoca" sa dokonca spomína aj v listine z roku 1318. Keďže názov obce Hýľov pravdepodobne vznikol z osobného mena, muselo tu byť osídlenie aj predtým. V dvadsiatych rokoch 14. storočia už muselo dôjsť ku koncentrovanejšiemu zaľudneniu Hýľova a pravdepodobne došlo i na postavenie kostola a založeniu fary. Zmienky o nich sú zaznamenané v pápežských desiatkoch z rokov 1332 - 1335.

V roku 1367 dáva kráľ Ľudovít pod titulom novej donácie dedinu Hýľov Petrovi, synovi Tomáša zvaného Čurka z Malej Idy a jeho bratom Mikulášovi a Michalovi. Pritom Hýľov už predtým držal ten istý Peter a jeho bratia. V tom istom roku sa zaväzuje Demeter, syn Tomáša a vnuk Franka zo Šemše vrátiť magistrovi Petrovi, synovi Tomáša z Malej Idy, čiastku Hýľova, o ktorú viedol spor jeho otec s rodinou Čurka z Malej Idy. Ale už v roko 1370 sa synovia Demetera, vnuci Tomáša zo Šemše, ohradzujú proti odovzdaniu čiastky Hýľova Čurkovcom. A keďže sa v Hýľove a v Bukovci našla strieborná ruda, kráľ Žigmund prevzal tieto dediny v roku 1401 do svojich rúk. Členom rodiny Čurka dal dal za výmenu majetky po Ladislavovi, synovi GregoraKumána z Alapyamu v Solnockej a v Hevešskej stolici, ktorých držiteľ zomrel bez potomkov a majetky pripadli kráľovi.

Podľa portálneho súpisu z roku 1427 držal Hýľov Štefan z Geče a bolo tam vtedy 18 port, čiže usadlostí. Ak počítame na jednu portu približne päť ľudí, Hýľov obývalo asi 140 obyvateľov. Štyridsiate roky 15. storočia boli charakteristické snahou Košíc o ovládnutie okolitých dedín. To sy týkalo aj Hýľova a Bukovca, ale generálna kongregácia v Pešti vyniesla v roku 1446 rozsudok, podľa ktorého sa obe obce opätovne stali majetkom Juraja, Štefana a Mikuláša, synov Šebastiána z Geče.

Tento rod však vymrel a tak potom obce dediny opätovne pripadli kráľovi, tentokrát už kráľovi Vladislavovi, ktorý ich potom v roku 1491 daroval mestu Košice. V roku 1553 už Hýľov patril zemanom a nachádzalo sa tam 11 a 1/2 porty, čo mohlo byť asi 60 obyvateľov. Tento úpadok počtu obyvateľov pokračoval a v roku 1715 v obci bývalo len 9 sedliakov a 1 želiar. V roku 1720 len 11 sedliakov.

Podľa výskumov historika Branislava Varsika bol Hýľov hneď od svojho vzniku slovenskou dedinou a kontinuita Slovákov tu nebola nikdy pretrhnutá. Preto aj názov Hýľova prešiel prirodzeným vývinom Hýľov ostal slovenskou dedinou aj v 16. a17. storočí, keď expanzia maďarského obyvateľstva postupovala severným smerom. Napríklad v roku 1563 z 31 poddaných sedliakov má 15 osobné mená slovanského (slovenského) pôvodu: Vchrin, Gywratzko, Dutko, Kryschan, Iwan, Myko, Fedro, Ozzuch, Syncka, Lusska, Machictzko, Walkho Czigan. Ďalších päť mien bolo nemeckého pôvodu a maďarského pôvodu boli len tri. Je dôvodné predpokladať, že prienik nemeckých mien nastal, ked Hýľov patril mestu Košice. Je dôležité vedieť, že mená zapisoali maďarskí úradníci a tak sa stávalo, že aj slovenské mená zapisovali v maďarskej forme, prípadne ich nahradili maďarskými ekvivalentmi.

V rokoch 1585 až 1591 v Hýľove slúžil ako evanjelický farár Gregor Gosovský, ktorý bol v rokoch 1574 až 1579 slovenským evanjelickým kazateľom v Košiciach.

V roku 1696 v Hýľove žilo šesť poddaných sedliakov so slovenskými menami: richtár Thomcsik, Urban, Hlusko, Matto a želiar Szarka. Lexikón z roku 1773 udáva, že sa v obci hovorilo prevažne po slovensky.

Genéza názvu:
1318 - fluv. Hyleupothoca
1319 - fluv. Hyluupotaca, Hylewpotoca
1326 - Hylou
1330 - poss. Hylo
1335 - terra Hylou, Helou
1332 - 1335 - Petrus sacredos de Eylho
1347 - poss. Hyllo, Hylo
1367 - poss. Helio, poss. Hylo
1370 - poss. Hylio
1395 - poss. Hilou, Hylov
1398 - Hylo
1401 - Hylyo
1406 - Hyllyo
1427 - Hylow
1446 - poss. Hylyo
1491 - poss. Hyllyo
1519 - poss. Hylow
1553 - Hylyo
1773 - slovensky: Hillow, maďarsky: Hilyo
1786 - slovensky: Hillov
1808 - slovensky: Hylow
1903 - slovensky: Hyľov
1906 - slovensky: Hiľou

I keď názov obce zvádza k predstave, že jej meno vzniklo od vtáčieho druhu "hýľ", je možné, že pochádza odvodením od osobného mena Eliáš. Jeho latinské listinné formy sa uvádzajú ako Elia, Helias, Elias. Historik Btanislav Varsík poukazuje na skutočnosť, že na východe slovenska sa v minulosti veľa slov začínajúcich na ch v dialektike vyslovovalo písmenom h. Aj v roku 1946 navrhoval Okresný národný výbor v Košiciach premenovať obec Hýľov na Chýľov. V roku 1908 pritom nešlo o Hýľov, ale Hyľou, teda s krátkym y. Varsik preto konšatuje, že obec dostala pomenovanie od mena Chyla, ktoré bolo v čase jej vzniku bežne rozšírené a v rôznych úpravách dalo základ rôznym geografickým názvom. Podľa jeho názoru potok dostal nemo podľa Chylu ešte pred vznikom dediny a dedina potom podľa potoka.

Spracované podľa údajov knihy Branislava Varsika - Osídlenie Košickej kotliny.

sivo

Kontakty na starostov obcí okresu Košicie-okolie

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606