magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

Pohnuté dejiny mocnej pevnosti

CITADELA Časť štvrtá

Prvé a posledné bojové využitie

V lete 1682, keď pod Košice pritiahla kurucko-turecká armáda rebela Imricha Thököliho, zvaného v populárnej literatúre aj ako „slovenský kráľ", nebola ešte citadela dobudovaná. V nadchádzajúcich udalostiach mala prejsť bojovým krstom, či modernejšie povedané zaťažkávacou skúškou skutočného obliehania. Ako v tomto boji obstála a čo z neho pre ňu vyplynulo, o tom bude dnešné pokračovanie seriálu. Zároveň to bude aj rozprávanie o jedinom prípade v dejinách nášho mesta, keď ho obsadili a rabovali turecké vojská. Paradoxnou zhodou okolností to bolo iba rok predtým, ako sa turecká moc v Uhorsku rozpadla sťa domček z karát.

THÖKÖLI OBSADZUJE KOŠICE

Keď sa vodcovi kurucko-tureckého vojska nepodarilo obsadiť mesto vyjednávaním, neváhal začať proti Košiciam okamžite s útočnými akciami. Pomohla mu pri tom jednoduchá dobová špionáž, ktorú opisuje kronikár Tutkó slovami: Aby mohol Thököli čím skôr úspešne uskutočniť svoje predsavzatie, vyslal potajme k vtedajšiemu hlavnému veliteľovi mesta Lambovi Andreja Szirmaya, ktorý nadobudol inžiniersku prax vo Frankfurte nad Odrou a ktorý si dobre preštudoval konštrukciu citadely v Košiciach /muselo sa tak stať ešte pred začatím obliehania mesta/. Na jeho radu dal Thököli zhotoviť viac než tisíc rebríkov, pomocou ktorých nechal v noci 14. augusta preliezť svojich vojakov ponad citadelu /táto stála pred južnou bránou mesta/ a stráž tam zastihnutú dal porúbať. Nadránom dal tak prudko ostreľovať mesto, že sa ešte v ten deň, 15. augusta poddalo.

Thököliho finta pri dobývaní spočívala teda presne v tom, čo je jednou z podstát citadely - možno ju účinne použiť na „skrotenie" mesta, ktoré zároveň má aj chrániť. Jej stráženie bolo najskôr nedostatočné, asi kvôli nedostatočnému stavu mestskej posádky. Zato Thököli, keď sa citadely zmocnil, mal vojska na jej využitie dosť. Navyše mu mohli pomôcť kanóny, ktoré tam pravdepodobne ukoristil. Kronikár doktor Plath prináša trochu odlišný opis celej akcie, navyše inak datovaný. Píše, že:

Košice boli od 12. do 13. augusta kruto bombardované neprestajnou kanónovou streľbou, takže sa museli podvoliť a kapitulovať. Po zložení zbraní bola stráž spolu s jezuitmi vyvedená z mesta. Páni Szennyey, Orosz, Dobay a Pusztai bránili podľa možnosti obyvateľov a františkánsky kláštor pred hrabivosťou a násilnosťami Turkov. Hovorí sa, že na obranu bolo použitých tisíc rebríkov a jedna košická hrdinka stratila život výbuchom kanóna. Nad poslednou vetou sa možno pousmiať, pretože ilustruje istú zmätenosť autora. Na obranu sa rebríky masovo nepoužívaju a historku o vybuchnutom kanóne už poznáme odinakiaľ. Tutkó opisuje následný Thököliho vstup do mesta takto:

Potom bol pri vstupe do mesta dolnou bránou Thököli pozdravovaný a vítaný všetkými úradníkmi. Pátri jezuiti so svojím rektorom na čele išli mu v ústrety so zdravicou a odporúčali sa do jeho ochrany. Hoci ich Thököli prijal zdvorilo, predsa len o niekoľko dní nariadil, aby boli z mesta vyhnaní spolu s františkánmi. Nariadil ďalej aj to, aby bol ich väčší zvon svätý Donát /zvon z jezuitského kostola/, ktorý dal pre nich priviesť z Diósgyőru cisár Leopold, darovaný mestu Kežmarok, a menší aby preniesli do Dómu svätej Alžbety, kde ho budú užívať reformovaní /čo znamená, že dóm odovzdal do rúk kalvínom/. Veliteľa mesta Lamba vzal do zajatia a na jeho miesto vymenoval Petra Fajgela. Posádku odzbrojil a prepustil na slobodu. Pašovi Kara Ibrahimovi muselo mesto zaplatiť tridsaťtisíc toliarov vojnovej úhrady.

ROKY KURUCKEJ OKUPÁCIE

Politickými udalosťami nasledujúcich troch rokov sa budeme zaoberať opäť iba stručne, pretože nás zaujíma hlavne osud košickej citadely. Začiatkom nasledujúceho roka zvolal kurucký vodca do Košíc krajinský snem a neskôr sa nechal prehlásiť za uhorského kráľa. Pomazanie obstaral budínsky paša, na Thököliho hlavu však nevložil korunu, ale iba kniežací klobúk. V tomto roku utrpelo turecké vojsko pamätnú porážku pri obliehaní Viedne a osud kuruckých povstalcov v Hornom Uhorsku začal smerovať k horšiemu. V roku 1684 prenikli cisárske vojská až na dnešné východné Slovensko, porazili kurucké oddiely vedené samým Thökölim neďaleko Prešova. V tej dobe tiež prestala kurucom plynúť finančná pomoc z Francúzska.

Najskôr niekedy v týchto rokoch urobila kurucká posádka Košíc osudovú úpravu citadely, ktorou vylúčila zopakovanie obsadenia mesta takým spôsobom, ako sa to stalo v auguste 1682. Odstránili na nej kurtinu /hradobný val/ stojacu naproti dolnej mestskej bráne a zároveň čiastočne rozobrali oba bastióny, medzi ktorými stála - Leopoldov a Claudiin. Práve z týchto miest bola vedená v roku 1682 účinná kanonáda proti mestu a ich odstránením sa zároveň obnažil interiér citadely a ona sa tak stala bezbrannou voči postrelu zo strany mesta. Bolo to šikovné riešenie, pretože v prípade útoku na mesto ostala jej pevnostná hodnota zachovaná. Pre citadelu to však bol začiatok jej konca, pretože už nikdy neposlúžila účelu, na ktorý bola budovaná a zmizol aj dôvod na jej úplné dostavanie v zmysle pôvodných plánov.

Keď nakoniec v roku 1685 obľahol Košice cisársky generál Eneas Caprara, jeden z bývalých kapitánov mesta, vybral si na dobýjanie úsek hradieb na severovýchodnej strane obvodu mesta, povyše Katovej bašty. Neunúval sa obkľučovať celé mesto, do ktorého sa dalo voľne vchádzať a vychádzať Dolnou bránou, čo kuruci bežne využívali. Okyptená citadela teraz stála ako celkom zbytočná drahá stavba, pretože na tejto strane mesta boje neprebiehali. Vďaka Caprarovým inžinierom sa nám však zachoval plán obliehania, na ktorom je citadela zachytená v okyptenom stave. Napriek tomu, že plánov citadely sa zachovalo pomerne veľa, toto je jediný dobový dokument, z ktorého o tejto úprave citadely vieme.

KONIEC NEPRAVÉHO KRÁĽA

Zaujímavým spôsobom opisujú košickí kronikári koniec Thököliho slávy. Stal sa rukojemníkom u vlastných spojencov Turkov. Jozef Tutkó to opisuje nasledovne: Toho roku /1685/ sa rozhoreli úspešné boje proti Thökölimu. Generál Schultz obsadil Tokaj a Kálló, Caprara medzitým obkľúčil Košice a všetkými prostriedkami sa dal do ich obliehania. Počas týchto udalostí padli aj Nové Zámky /v auguste 1685/ a znepokojení Turci požiadali arcivojvodu Karola o mier, ten však o tom nechcel ani počuť, pokiaľ Turci nevydajú Thököliho. Táto požiadavka mala ten účinok, že veľkovaradínsky paša dostal rozkaz, aby chytil Thököliho, takže keď tento prišiel do Veľkého Varadína po novú pomoc, dal ho paša poviazať do reťazí a ako zajatca dopraviť do Drinopolu /dnes Edirne v Turecku/.

Kronikár Plath to podáva takto: Keď potom Aeneas Caprara obkľúčil 13. októbra Košice, stiahol sa Thököli smerom na Veľký Varadín a sprevádzaný veliteľmi svojich oddielov Petneházym, Petróczim a Adamom Szirmayom požiadal pašu o jeho vojenské oddiely, ktoré potrebuje na záchranu Košíc. Paša sa k nemu správal dobromyseľne a pozval ho na bohatú večeru. Pri káve však dostal strach po vete janičiarskeho agu: „Ostáva ešte čierna polievka", po ktorej bol za preklínania prítomnej stráže rýchlo spútaný a s eskortou sto janičiarov poslaný do Adrianopolu /to je latinský názov Drinopolu/. Turci však Thökölimu neublížili, držali si ho ako želiezko v ohni pre prípad novej proticisárskej rebélie. Žil až do smrti v Drinopole a sultán sa vraj o ňom vyjadril pred európskymi vyslancami, že „Thököli je pes, ktorý ešte môže byť na jeho príkaz levom".

Thököliho zajatie malo v každom prípade dosah na rýchly prechod Košíc na cisársku stranu, napriek tomu, že Caprara sa s dobýjaním mesta nijako neponáhľal - asi už cítil skorý koniec povstalcov - a v žiadnom prípade mesto neobkľúčil, čo vieme z už spomínaného výkresu dobývania Košíc. Kronikárov tu treba brať s rezervou. Prechod mesta na cisársku stranu podáva Tutkó slovami: Povstalci zaskočení nevernosťou Turkov zareagovali tak, že akonáhle sa rozchýrila správa o Thököliho zatknutí, prišli v počte asi sedemtisíc pod vedením Petneházyho do Caprarovho košického tábora a tam jednak sami osobne prisahali vernosť kráľovi, jednak naviedli aj Košičanov, aby mu čestne a verne slúžili.

Tak sa skončila trojročná kurucká epizóda, počas ktorej citadela jedinýkrát vo svojej existencii poslúžila svojmu pôvodnému účelu, pričom mestu nepomohla, ale sama bola príčinou jeho obsadenia nepriateľom, ktorý obratom započal s jej demoláciou ešte skôr, ako bola vôbec dostavaná!

Dlhé roky bola v Miklušovej väznici vystavovaná kópia veľmi zaujímavého výkresu, ktorého originál je archivovaný vo Viedni. Nakreslil ju Štefan Halmos asi v roku 1910 /nie je datovaná/ a dokladuje, že cisárski inžinieri uvažovali istý čas o začlenení okyptenej citadely do organizmu mestského opevnenia. Originál vypracoval akýsi Francúz menom H. Riviére. Je na ňom nakreslená južná časť mestského obvodu v okolí Dolnej brány a citadela s už úplne odstránenými dvoma bastiónmi - Leopoldovým a Claudiiným. Kurtiny, ktoré k nim priliehali, sú predĺžené smerom k obvodu mestského opevnenia, akoby sa mali napojiť na bastión Gabriela Bethlena, končia však na mieste, kde sa glacis stýka s krytou cestou.

Ak by sa takáto úprava realizovala, citadela by opäť mohla plniť svoju pôvodnú funkciu ako integrálny prvok opevnenia mesta. Riviérovo riešenie nebolo stavebne ani finančne náročné, predsa sa však nerealizovalo. V čase, keď vzniklo /1712/, nebolo takéto zariadenie už potrebné. Cisárske armády zahnali Turkov až kdesi pod Belehrad a Košice sa ocitli v hlbokom zázemí. Po potlačení povstania Františka II. Rákocziho v tomto kraji zavládol na dlhý čas mier, takže neexistoval ani vnútorný dôvod na prevádzku takejto silnej pevnosti. Výkres je pravdepodobne výsledkom úvah miestneho vojenského veliteľa baróna Jozefa Renauda, snažiaceho sa vyriešiť obranu mesta za situácie, že v jeho blízkosti stála nefunkčná citadela. Vo Viedni sa nakoniec rozhodli pre najlacnejšie riešenie - asanáciu.

Pre záujemcov uvedieme niektoré technické detaily výkresu. Má formát 462 krát 306 milimetrov, signatúru S - 3931, prípadne K - 10 505, orientovaný je juhom smerom hore a mierku má udanú vo francúzskych siahach /toise/. Nadpis vľavo hore je nemecký: Citadel von Caschau gehört ad Relationem des Renaud de 1712 Mense Julio - Košická citadela /výkres/ prísluší k správe pre Renauda z mesiaca júl 1712. Vpravo hore je akési staršie archívne číslo Caschav No 22. Pod hlavnou kresbou /pôdorysom spojenia citadely s mestom/ je zväčšený rez navrhovanou spojovacou kurtinou s vodnou priekopou, krytou cestou a glacis. Na eskarpovej strane priekopy je nakreslený akýsi múr, snáď fausse braye /predvalie, múr na ochranu strelcov chrániacich priekopu/. Kresba rezu má zvláštnu mierkovú úsečku opísanú francúzsky 20 Toyes pour le Proffile - dvadsať siah v reze /profile/.

Hlavná mierka kresby pôdorysu je asi 1 : 3200, vedľajšia mierka kresby rezu je približne 1 : 430. Výkres je farebný. Sépiou sú kreslené línie starých hradieb. Línie bastiónového opevnenia sú čierne, glacis je kolorované sivo, vodné priekopy modro. Novonavrhované úseky kurtín a úpravy brehov vonkajšej vodnej priekopy sú kreslené hnedo. Podpis kopistu Halmoša je úplne vľavo dole, autora H. Riviéra vpravo dole.

SLEPÝM VRACALA ZRAK

V Tutkóovej kronike je uprostred opisov vojnových udalostí z čias Thököliho povstania aj jeden nenápadný záznam datovaný k roku 1684 tohto znenia: „V neďalekej hore ležiacej severozápadne od mesta bola objavená liečivá voda. Používal ju akýsi Bankó zbavený svojho zraku a po ňom sa toto miesto nazýva Bankó /Bankov/. Slávnym sa stalo pred viac ako päťdesiatimi rokmi, pretože od tamojšej vody sa slepcovi vyjasnil zrak. Romantické okolie poskytuje aj teraz miesto pre zábavu a oddych Košičanom." Tutkó písal svoju kroniku v roku 1861, takže Bankó „prezrel" niekedy okolo roku 1810. Myslím, že taký prameň by sme veľmi potrebovali aj dnes.

Definitívny koniec

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 12. 10. 2001

Text a reprodukcie: Jozef DUCHOŇ

Halmošova kópia Riviérovho výkresu spojenia citadely s mestom

Detail výkresu neznámeho Caprarovho inžiniera z roku 1685 s citadelou zakreslenou už v stave, keď mala odstránené polovičky dvoch bastiónov a kurtinu obrátenú k mestu.

Imrich Thököli, muž ktorý v roku 1682 dobyl košickú citadelu a ktorý ju dal pre istotu čiastočne demolovať.

Eneas Caprara, taliansky generál v cisárskych službách, bývalý hornouhorský kapitán a muž, ktorý na jeseň roku 1685 navrátil Košice cisárovi Leopoldovi.

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606