magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

Rozprávanie o podivných osudoch generála Gajdu

SIBÍRSKY LEV - Časť druhá - dokončenie

„Ľudovítovým prameňom nazývali do roku 1923 malú samotu severne od Košíc. Niekoľko polozrúcaných domkov s prehnitou šindľovou strechou rozložených v nesúladnom parku načúvalo monotónnemu šumeniu dravých vôd Hornádu, hudúceho už pohrebnú pieseň tejto končine." Týmito romantickými slovami začal opisovať pán Jankovský výstavbu takzvaných Gajdových kúpeľov v Jubilejnej knihe mesta Košice, vydanej pri príležitosti desiateho výročia vzniku prvej Československej republiky. Ďalej pokračoval slovami: „Okrem zopár žien prechádzajúcich denne ráno z Ťahanoviec do Košíc a večer späť, vládlo na tomto mieste mŕtve ticho. Zub času hlodal na budovách, vietor odtŕhal kusy strechy a dážď sa pokúšal vniknúť tam, kam ani vietor nemohol - do muriva - aby rozobral to, čo postavila ľudská ruka." Opis, ktorý by aj dnes sedel na stav, v akom sa nachádza areál „Aničky", približoval jeseň roku 1922, keď do Košíc nastúpil ako veliteľ divízie Sibírsky lev, generál Radola Gajda.

GAJDOVE KÚPELE

Jednou z prvých vecí, do ktorých sa novomenovaný divízny veliteľ pustil, bolo vybudovanie mestského plážového kúpaliska na brehu Hornádu. Nebola to jeho myšlienka - pokúšal sa o ňu už dva roky kapitán Jaroslav Janák, jednateľ odbočky zväzu československých dôstojníkov v Košiciach. Predseda tejto odbočky, plukovník Zdeněk Novák ukázal vytypovaný terén okolo bývalého Ľudovítovho prameňa /Lajos forrás, dnes Anička/ novomenovanému divíznemu veliteľovi Gajdovi. Udialo sa to vraj 4. novembra 1922, teda necelý mesiac po jeho príchode do Košíc. Gajdovu reakciu opísal Jankovský takto: „To, čo sa nemohlo zrodiť za dva roky, na čo si netrúfal celý spolok, to okamžite pochopil Gajdov duch. Na jar začneme - bolo resumé ich rozhovoru a úvah."

Práce na stavbe kúpaliska sa naozaj začali 15. apríla 1923. Verejnosť mesta sa k dielu postavila kladne, mesto samo vybavilo pozemky, stavebný kameň, drevo a piesok. Plány vyhotovil architekt Brepta, terénne meračské práce realizoval inžinier Oláh, stavebné práce vojaci technických rôt tu dislokovaných plukov číslo 14, 16, 32 a 37. Nasadenie vojska na tejto stavbe bolo organizované tak, akoby sa vojaci zúčastňovali na špeciálnom cvičení, takže podnik neklal oči nadriadeným. Výkopové práce sa napríklad vykazovali ako výcvik v hĺbení zákopov, betonáž ako výcvik v ťažkom opevňovaní.

Stavba mala spočiatku finančné problémy, neskôr sa z nich však vymanila. Len úpismi medzi dôstojníkmi sa vyzbieralo 100 000 Kč, ďalšími stotisícmi prispelo Ministerstvo národní obrany a stotisíc sa získalo aj pôžičkami. Vojsku sa táto stavba oplácala, pretože ňou získalo v Košiciach pre budúcnosť vhodné zariadenie pre výcvik.

V areáli opravili staré budovy, zriadili reštauráciu a tanečnú plochu, priľahlý menší štadión, priviedli cestnú odbočku, vybudovali bazén dlhý 110 a široký 20 metrov s vodou plynule sa zvažujúcou od hĺbky 60 do 350 centimetrov. Postavili tu šatne, sprchy, skokanské mostíky a osobitný bazén pre najmenšie deti. Areál kúpeľov otvorili pre verejnosť v júli 1923 /termín dnes ťažko pochopiteľný/ a do roka priviedli k nemu ešte osobitnú odbočku mestskej električky. Kúpeľom dala verejnosť automaticky meno „Gajdove" a to sa užívalo ešte hlboko v časoch socializmu. Z vody Ľudovítovho prameňa sa podobne stala „Gajdovka". Dobový termín „Lajoška" sa tým začal pomaly vytrácať z reči Košičanov.

PÁD LEGIONÁRSKEHO GENERÁLA

Výstavba verejných mestských kúpeľov nebola jedinou kratochvíľou generála Gajdu počas jeho účinkovania v Košiciach. Podporoval aj vykopávky na okolí mesta, konkrétne v Nižnej Myšli /ale aj na lokalite Dobogó pri Tornali/ a zdá sa, že má svoje zásluhy aj na vzniku dodnes živej tradície košických maratónskych behov. Ten prvý sa bežal za organizačnej spoluúčasti československého vojska dňa 28. októbra 1924, teda v deň štátneho sviatku vyhlásenia ČSR. Je nemožné, aby sa armádni dôstojníci angažovali v takejto akcii bez vedomia a súhlasu svojho nadriadeného. Určite by stálo za to preštudovať za týmto účelom dobové dokumenty a tlač.

Na sklonku roka 1924 sa Gajdovo služobné účinkovanie v Košiciach skončilo. Tento v meste veľmi populárny vojenský činiteľ a medzitým už aj vojenskými byrokratmi uznávaný veliteľ a organizátor bol 1. decembra menovaný do funkcie prvého zástupcu náčelníka Hlavného štábu československej brannej moci. Presťahoval sa do Prahy. Náčelníkom Hlavného štábu bol v tých časoch francúzsky generál Mittelhauser, hlava francúzskej vojenskej misie v Československu.

Gajda sa so svojím novým nadriadeným neveľmi znášal a silne sa angažoval za to, aby sa z francúzskej vojenskej misie stal iba poradný orgán /dovtedy Francúzi československej armáde de facto velili/. Konal tak v súlade s mnohými vtedajšími dôstojníkmi. Začiatkom roka 1926 bola skutočne francúzska vojenská misia odstavená do úlohy poradného orgánu a Gajda so svojimi podporovateľmi slávili významné víťazstvo. Nasledovala však politická kríza, demisia vlády a dokonca obavy z toho, že armáda zasiahne silou do domácej politiky. Gajda, v tej dobe už nepokrytý obdivovateľ talianskeho fašizmu sa načas stal dokonca zastupujúcim šéfom Hlavného štábu armády.

V tomto momente zasiahol do jeho osudu prezident Masaryk. Obával sa, že by sa Gajda mohol inšpirovať vojenským pučom, ktorý nedávno zinscenoval v susednom Poľsku maršal Pilsudski /jeho informátori ho v takýchto obavách udržiavali/ a rozhodol sa Gajdov vplyv v armáde čo najviac oslabiť. Použil pri tom prostriedky, ktoré by asi nik od ctihodného „tatíčka" nečakal a pomohli mu najmä Gajdove nezakryté sympatie k Mussolinimu a jeho prchká povaha. Ešte v roku 1926 bol Gajda nútene penzionovaný /mal stále iba 34 rokov/. Jiří Fidler v knižke Generálové legionáři uvádza, že československá armáda tak prišla o generála, ktorý by bol schopný vstúpiť do politiky s pomocou vojenskej akcie, a tiež, že armáda v ňom stratila muža schopného niesť aj politickú zodpovednosť. Ako ďalej uvádza: „Pre demokratický vývoj krajiny to malo síce blahodarné účinky, ale len do momentu, kým nezačali realizovať nedemokratické opatrenia sami politici."

VODCA ČESKÝCH FAŠISTOV

Ponížený Gajda sa začal realizovať v politike - tej najpravicovejšej a najradikálnejšej, akú si vtedy mohol vybrať. Koncom roka 1926 vznikla Národná obec fašistická a už 2. januára 1927 bol Gajda zvolený za jej vodcu. Začal nosiť uniformu cárskeho generála /československú mu nosiť zakázali/, spojil svoju stranu so Stranou slovanských národných socialistov a v roku 1929 sa im podarilo dostať dokonca do parlamentu. Kvôli akejsi afére ho však v roku 1931 uväznili a neskôr aj vymazali z vojenskej evidencie. V roku 1933 sa ho snažili obviniť zo spoluúčasti na fašistickom ozbrojenom puči /Gajda sa však od neho rozhodne dištancoval - a nakoniec ho rozohnali už v zárodku četníci/, najprv ho súd oslobodil, potom však Najvyšší súd vec súdil znovu a naparil nepríjemnému generálovi polročný trest. Armáda sa Gajdu úplne zriekla, prišiel o penziu a iné požitky a zdalo sa, že je to už odpísaná osobnosť.

Po voľbách v roku 1935 sa však Gajda do politiky vrátil. Jeho fašistická strana získala prekvapivo veľa hlasov a šesť mandátov v parlamente. Na tomto mieste si musíme povedať niečo bližšie o fašizme. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch s touto ideológiou koketovalo až prekvapivo veľa štátov a politických strán v Európe. Taliansky režim bol akýmsi európskym otcom fašizmu, z taliančiny ostatne pochádza sám termín fašizmus /fascii - zväzky/. Vtedajší maďarský, poľský a bulharský režim sa dodnes považujú za viac či menej fašistické. Neskôr pribudlo Nemecko, Španielsko, Portugalsko, Fínsko, Grécko, Rumunsko a Juhoslávia. Aj v kolískach demokracie - Francúzsku a Veľkej Británii - existovali veľké a vplyvné fašistické strany.

Národná obec fašistická v Československu teda nebola žiadnym unikátom. Unikátom však bolo, že to bola strana protinemecká. Gajda nenávidel Hitlera a už od roku 1936 sa angažoval v akciách proti nemeckému fašizmu a na obranu republiky. V krízových časoch roku 1938, počas mobilizácie, stála Gajdova strana pevne za prezidentom Benešom - aj keď ho svojho času ako prezidenta odmietala prijať. Keď nakoniec došlo k Mníchovu, odhodlal sa Gajda na efektné gesto - vrátil anglickému kráľovi a francúzskemu prezidentovi všetky vojnové vyznamenania, ktoré od nich voľakedy dostal.

VÄZENIE, ZABUDNUTIE A SMRŤ

Po oklieštení Československa bol omilostený, získal späť svoju generálsku hodnosť a odškodnili ho. Pokúšal sa opäť dostať do vysokej politiky, uvádza sa, že si robil zálusk dokonca na miesto ministerského predsedu, v politike ho však už nik nechcel. Postarali sa o to Nemci, nový protektorátny prezident Emil Hácha i odbojové organizácie. Gajda sa stiahol z verejného života a počas okupácie sporadicky vypomáhal v odboji. Aj tak sa nevyhol okamžitému zatknutiu po oslobodení a absurdnému obvineniu z kolaborácie s Nemcami. Po krvavej druhej svetovej vojne na to stačil len fakt, že pred ňou bol hlavou fašistickej strany.

Dva roky „drepel" vo vyšetrovacej väzbe. Keď ho v apríli 1947 postavili pred národný súd, stal sa jeho žalobcom neskôr smutne preslávený doktor Josef Urválek /kat Rudolfa Slánskeho a Milady Horákovej/. Gajda bol žalovaný za propagáciu fašizmu a nacizmu. Ako sa dalo čakať, žiadal Urválek doživotný trest. Napriek tomu bol Gajda odsúdený iba na dva roky väzenia. Bolo to okato málo na vtedajšie časy a zvyky a tak opäť zacitujeme Jiřího Fidlera: „Pretože sa tento rozsudok takmer kryl s dobou vyšetrovacej väzby, bol krátko po vynesení rozsudku bývalý legionársky veliteľ prepustený na slobodu. Je dosť pravdepodobné, že sudca nebol o Gajdovej vine vôbec presvedčený a na oné dva roky ho odsúdil preto, aby vôbec nejako odôvodnil Gajdovu takmer dvojročnú /a celkom zbytočnú/ vyšetrovaciu väzbu."

Posledné mesiace svojho života Radola Gajda, muž, ktorý slúžil v rakúsko-uhorskej, čiernohorskej, srbskej, ruskej a československej armáde, muž, ktorý svojho času ovládol veľkú časť Sibíre, muž, ktorý slúžil Kolčakovi, dobrodruh, spiklenec, šéf československých fašistov, ale aj muž, ktorý svojho času zveľadil Košice a prispel k upokojeniu napätia medzi tunajším slovenským a maďarským obyvateľstvom, dekorovaný francúzskym Rádom čestnej légie a Vojnovým krížom /La Croix da la Guerre/, anglickým Kúpeľným rádom /Order of the Bath/, ruskými rádmi svätého Stanislava, svätej Anny, svätého Vladimíra a svätého Georgija, srbským rádom svätého Savu a talianskym Vojnovým krížom za vojenské zásluhy /Croce di Guerra al Valore Militare/, ako aj ďalšími menej známymi vyznamenaniami, nuž tento muž - legenda - zomrel zabudnutý v biede v Prahe 15. apríla 1948 v nepríliš vysokom veku 56 rokov. „Výdobytky" Víťazného februára si už našťastie nestihol užiť.

Post scriptum

Po februárových udalostiach nasledovali dlhé roky, keď Gajdovo meno doslova zmizlo zo sveta. Pre socialistický režim bol dvojnásobne neželanou a prekliatou osobou - preto, že to bol bývalý legionár a preto, že bol fašista. Výnimku v tomto stave tvorili Košice, kde jeho meno žilo v miestnej slovesnosti v názvoch Gajdovka /pamätám sa, že ako dieťa som zaryto odmietal piť túto minerálnu vodu, ktorá mi smrdela, a čudoval som sa svojim rodičom, že im to chutí/ a Gajdových kúpeľov /naša rodina sa tam v lete chodievala kúpať až do začiatku šesťdesiatych rokov/. Až niekedy v rokoch 1967 a 68 sa k nám - mládeži - dostali chýry o tom, že existoval niekedy nejaký generál Gajda, samozrejme bez toho, aby sme mali šancu sa dozvedieť, aký to býval „pašák". Podrobnejšie údaje o ňom priniesla až doba po prevrate roku 1989. Jedno z prvých čísel Reflexu prinieslo v pravidelnej rubrike „Causa" zaujímavý materiál o generálovi Gajdovi napísaný Stanislavom Motlom. Úvodným odstavcom jeho materiálu ukončíme dnešné rozprávanie: „Kto to vlastne bol? Cvok, ktorý chcel byť diktátorom? Zneuznaný Napoleon? Naivný slavomam chytený do pasce intríg? Pre mnohých historikov sa stal skôr tragikomickou figúrkou na šachovnici našej politickej scény. Nezaujímal ich ako vojak, ktorého odvaha často hraničila s hazardom... Nepremýšľali o ňom ako o dvadsaťšesťročnom generálovi, ktorého legionári slepo nasledovali aj do najkrvavejších bitiek, a človeku, ktorý dokázal ovládnuť viac ako polovicu Sibíre..."

Na základe údajov z knižky Jiřího Fidlera Generálové legionáři, článku Stanislava Motla Causa Radola Gajda a Jubilejnej knihy mesta Košíc spracoval a reprodukciami vybavil Jozef DUCHOŇ

Portrét generála Gajdu uverejnený svojho času v Reflexe je variantom tej istej podobizne, ktorá bola uverejnená v prvej časti pred týždňom. Vznikol v tom istom fotoateliéri pri tom istom generálovom pózovaní. Na prvý pohľad je to dokonca tá istá fotografia, ale všimnite si, že Gajda má inak pootočenú tvár a generálsku šabľu drží oboma rukami a na inom mieste. Navyše bola reprodukcia v Reflexe neveľmi kvalitná.

Pomerne známy pohľad na budovu „Divízie" v čase, keď bola čerstvo dokončená a terénne úpravy okolo nej sa ešte nestihli realizovať - takže asi na jar 1909. Na dobových výkresoch je označená dvojjazyčne ako „Korpskomandopalast - Hadtestparancsnokság". Veliteľský byt sa nachádzal na prvom poschodí južného krídla, teda práve tej strany, ktorú fotografia ukazuje. Nárožný vstup bol súkromným vchodom veliteľa, preto dodnes vedie jeho schodište iba po prvé poschodie.

Známy záber na generála Gajdu /úplne vpravo/ v spoločnosti generála Štefánika v Omsku v januári 1919. Gajda nebol príliš vysoký muž a tak v porovnaní s ním vidno, že Štefánik bol človek pomenší. Obaja v tej dobe mali generálsku hodnosť, ale Štefánikovi bola iba prepožičaná na dobu vojny - bol teda akýmsi honorárnym francúzskym generálom. Gajda je oblečený ako ruský generál.

Skupinová fotografia ruských legionárov z 20. októbra 1918. Generálmajor Gajda stojí uprostred a napriek vysokej vojenskej hodnosti vyzerá doslova ako „ucho". Druhý zprava stojí budúci generál, teraz ešte len plukovník, Lev Prchala. Aj tento muž raz bude veliť v Košiciach z budovy Divízie ako zemský vojenský veliteľ. Bude to v smutných časoch, keď sa mesto prenechá po Viedenskej arbitráži Maďarsku. V pozadí sa na pózujúcich dôstojníkov prizerá skupina vojakov v čiapkach - papachách. Sú to radoví vojaci ruských légií.

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606