magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

Rozprávanie o podivných osudoch generála Gajdu

SIBÍRSKY LEV - Časť prvá

Pravdepodobne niet v Košiciach človeka, ktorý by nepoznal charakteristickú budovu postavenú v štýle typickej „vojenskej" secesie na nároží Námestia Medzinárodného maratóna mieru a Hviezdoslavovej ulice. Dnes je v nej múzeum, ale ešte pred desiatimi rokmi sa o ňu delil Okresný národný výbor a vojaci. Pred rokom 1945 ju užívala výlučne armáda - bývalo to sídlo zborových veliteľov, prípadne zemských vojenských veliteľov. A tak ju starší Košičania poznajú pod charakteristickým pomenovaním „Divízia". Aj keď to nie je budova obzvlášť stará - na storočnicu svojej existencie si ešte počká - prebývalo v nej toľko zaujímavých a výnimočných osobností, že by bolo škoda nespomenúť aspoň niektorú z nich. Dnes prinášame úvodnú časť rozprávania o generálovi Radolovi Gajdovi, mužovi farbistého a rozporuplného osudu, človeku, po ktorom je už desiatky rokov neoficiálne pokrstená sírouhlíková minerálka vyvierajúca na lokalite známej ako Anička.

NEJASNÁ MLADOSŤ

Tak ako neskôr viaceré aspekty jeho života, už jeho pôvod a mladosť sú komplikované a dodnes nie celkom objasnené. Na svet prišiel v znamení Vodnára 14. februára 1892 v prístavnom meste Kotor, vtedy najjužnejšom výbežku Rakúsko-uhorskej monarchie, dnes súčasti Čiernej hory. Kotor býval veľkou námornou základňou a otec budúceho generála Johan Geidel bol na nej poddôstojníkom v predĺženej činnej službe. Jeho matka Anna bola schudobnelá čiernohorská šľachtičná. Niekedy v čase, keď mladý Geidel začal študovať na gymnáziu, sa rodina presťahovala do moravského Kyjova. Okolo jeho gymnaziálnych štúdií panujú dohady v tom zmysle, že buď ich nedokončil vôbec, alebo nie celkom klasickým spôsobom a bez maturitnej skúšky.

V októbri 1910 nastúpil do armády ako jednoročný dobrovoľník „Einjährigfreiwilliger" - čo bol spôsob, ako vykonať povinnú základnú službu. Absolvoval ju v Mostare v pluku horského delostrelectva číslo 5. O počiatkoch jeho vojenskej kariéry sa prakticky nič nevie, asi len toľko, že až do roku 1914 sa zdržiaval na Balkáne a snáď sa zúčastnil aj na niektorej z balkánskych vojen v rokoch 1912-1913. Špekuluje sa o tom, že bol dobrovoľníkom čiernohorského vojska kniežaťa Nikolu. Udáva sa tiež, že sa vtedy oženil s dcérou akéhosi lekárnika, alebo drogistu, a aj sám sa istý čas venoval drogistickému remeslu. Neskôr túto kratučkú prax považoval za dostatočnú prípravu na to, aby vystupoval ako vojenský lekár. Zdá sa, že už pred vypuknutím prvej svetovej vojny svoju ženu /mala sa volať Zorka Pironová/ opustil.

Keď sa rozhorel vojnový konflikt dnes známy ako prvá svetová vojna, vrátil sa Geidel do Rakúsko-uhorskej armády, kde ho zaradili v hodnosti práporčíka /fähnrich/ k zásobovaciemu práporu zemebrany číslo IV/26 /Landsturm Etappenbatalion/. Táto jednotka slúžila v južnej Dalmácii a v roku 1915 v bosnianskom Sarajeve. V septembri mladého Geidela zajali pri Višegrade /asi 60 kilometrov východne od Sarajeva, teda nie náš známy maďarský Visegrád/ čiernohorské jednotky, do klasického zajateckého tábora sa však nedostal.

OD ČIERNOHORSKÉHO DOBROVOĽNÍKA K ČESKOSLOVENSKÉMU LEGIONÁROVI

Nevie sa, čo spôsobilo, že čerstvý zajatec Geidl neputoval za ostnatý drôt, ale obratom sa z neho stal dôstojník čiernohorskej armády - pravdepodobne to bol jeho predvojnový pobyt v tomto kraji a možno aj bývalá služba v čiernohorskej armáde. Zajatie tento muž využil na úplnú zmenu svojho života. Zmenil si meno a z Rudolfa Geidela sa stal Radola Gajda. Zmenila sa aj jeho hodnosť - odrazu bol kapitánom čiernohorskej armády a zároveň začal vystupovať ako lekár. Na počiatku roka 1916 sa čiernohorská armáda pod náporom rakúsko-uhorskej ofenzívy doslova rozplynula. Gajdu zachránili dôstojníci ruskej vojenskej misie. Vybavili ho uniformou ruského lekára a ruskými dokumentmi.

Tak sa dostal na jar roku 1916 na „východný front" do rumunskej Dobrudže, nie však v rámci ruskej armády, ale ako dobrovoľný príslušník - mladší plukovný lekár - 1. srbského pluku. Koncom roka 1916 bola jeho jednotka zničená v bojoch, Gajda však prežil a prihlásil sa tentoraz do československých légií. Prečo si tento muž nemecko-čiernohorského pôvodu, ktorý prežil väčšinu svojho dovtedajšieho života na Balkáne, vybral práve československé légie, je záhadou. Krátky pobyt v moravskom Kyjove v útlej mladosti bol asi tým najmenej uveriteľným dôvodom. Oficiálne ho do légií prijali 30 januára 1917 - to už mal hodnosť štábneho kapitána /v ruštine štabs kapitan/.

Začínal ako veliteľ 12. roty, neskôr ho menovali za veliteľa práporu. V pamätnej bitke pri Zborove 2. júla 1917 prevzal v rozhodujúcej chvíli velenie celej ruskej brigády, pretože jej veliteľ nebol v stave pre totálnu opitosť /uvádza sa, že bol „totálne v moci Ivašku Chmelnického"/ vydať príkaz do útoku. O týždeň sa Gajda opäť vyznamenal v boji s Nemcami pri Volosovke. Dvanásteho júla 1917 sa za zásluhy stal veliteľom pluku. Hneď nato sa začali ozývať jeho neprajníci, poukazujúc, že jeho vzdelanie a jeho lekárske pôsobenie, dokonca aj jeho hodnosť, sú záležitosti nanajvýš pochybné. Riešila ho československá vojenská komisia a obvinenia odmietla. Pomohol pri tom budúci prezident, vtedy ešte iba profesor Tomáš Masaryk.

Keď prešumeli spomínané nepríjemnosti, nastúpil Radola Gajda v marci 1918 do funkcie veliteľa 7. streleckého pluku Tatranského. V tej dobe sa začínal odsun Čechoslovákov na západ, paradoxne však východným smerom, cez Transsibírsku magistrálu.

OBSADENIE MAGISTRÁLY

Najprv sa legionári spoliehali na to, že boľševici budú schopní ich transport do Vladivostoku zorganizovať a zabezpečiť sami. Ukázalo sa však, že vo všetkom vládol ukrutný chaos, červení komisári vydávali navzájom protichodné príkazy, dopúšťali sa rôznych prehmatov a nakoniec sám Lev Trockij legionárov vyzval, aby légie zrušili a stali sa červenoarmejcami. To už pretiekol pohár trpezlivosti a Čechoslováci sa rozhodli, že zoberú veci do vlastných rúk. V rušných udalostiach, ktoré nasledovali, sa „štabs kapitan" Gajda rýchlo stal veliteľom československých jednotiek na úseku od Novonikolajevska po Irkutsk. Jedno sibírske mesto za druhým padalo do rúk legionárov až 1. septembra 1918 sa všetky doteraz oddelené skupiny československého vojska spojili a ovládli tak celú Transsibírsku magistrálu od Volgy až po Vladivostok.

Radola Gajda si v týchto bojoch vyslúžil ako veliteľ nielen vynikajúcu povesť, ale aj ďalšie povýšenia. Začiatkom júla sa stal plukovníkom a v septembri generálmajorom. Mal iba 26 rokov, ale už stihol byť nočnou morou boľševických komisárov, ochrancom omskej bielogvardejskej vlády, mužom, ktorého osobnosť priťahovala bývalých cárskych generálov i príslušníkov sibírskych menšinových národov. Práve vtedy ho začínajú prezývať sibírskym atamanom, z čoho sa neskôr vyvinie ono povestné „sibírsky lev". Koncom roku 1918 je už známy aj medzi dohodovými veliteľmi a dostáva sa mu od nich vo Vladivostoku uznanie.

Dohodové mocnosti sa snažili využiť nečakaný úspech československých légií a usmerniť ich tlak smerom na západ. Gajda teda precestoval celou Sibírou a jednotky pod jeho velením dobýjajú Jekaterinburg /neskôr známy ako Sverdlovsk/, mesto, v ktorom tesne predtým v strachu pred postupujúcimi legionármi beštiálne povraždili v dome kupca Ipatieva na príkaz chorľavého mužíčka z Moskvy Jakova Sverdlova bolševickí komisári celú cársku rodinu. V Jekaterinburgu stretol Gajda svoju osudovú ženu, krásnu gymnazistku čerkeského pôvodu Katarínu /náhodou je to po rusky Jekaterina/. Netrvalo dlho a zosobášili sa.

Najslávnejšou Gajdovou operáciou sa však stal útok na mesto Perm, dobyté 24. decembra 1918, kde nepriateľ stratil 20 000 zajatcov, 5000 železničných vozňov, 60 diel, 1000 guľometov a celé riečne loďstvo zamrznuté v ľade rieky Kamy. Dohodoví generáli jasali a z Gajdu sa stal generálmajor.

V KOLČAKOVÝCH SLUŽBÁCH

Potom zasiahol osud v podobe admirála Alexandra Vasilieviča Kolčaka. Tento predtým úspešný veliteľ Čiernomorskej flotily sa vyhlásil za pána Sibíre a požiadal o uvoľnenie Gajdu pre svoju sibírsku armádu. Štefánik, ktorý sa s ním osobne stretol v Omsku, vraj Gajdu márne odhováral od vstupu do Kolčakových služieb. 31. decembra 1918 bol teda Gajda osobitným rozkazom uvoľnený zo služieb československých légií /velil vtedy 2. streleckej divízii a citovali ho ako Radulu Gajdla/ na dovolenku s neurčitou lehotou a bez služobných požitkov. Neskôr ho dokonca vyškrtli zo zoznamu československých dôstojníkov.

Vo funkcii generálmajora ruskej sibírskej armády nastali Gajdovi zdanlivo zlaté časy. Vyžíval sa v prepychu a radovánkach, disponoval vlastnou streleckou gardou, vytvoril si káder vlastných dôstojníkov - gajdovcov, chystal sa zorganizovať takzvaný „nesmrteľný prápor generála Gajdu" - jedným slovom sa mu zakrútila z úspechov hlava a začal dávať najavo diktátorské sklony. Medzitým zároveň rozvinul vojenské operácie proti boľševikom, tie však uviazli na Volge a naopak, kolčakovské armády sa postupne dali na ústup. Gajda si uvedomil, že už nevelí disciplinovaným odhodlaným Čechoslovákom, ale pozháňanej krutej a barbarskej čvarge. Pochopiteľne začal upadať u admirála do nemilosti.

V máji sa dostal s Kolčakom už do otvoreného sporu a všetko sa skončilo škandálom, keď „Jeho Vysokoprevoschoditeľstvo" vytklo Gajdovi, že nemá dostatočné vzdelanie na to, aby velil armádam, na čo Gajda vytkol Kolčakovi, že ako admirál nemá šajnu o velení pozemným armádam. Rozišli sa v zlom, oficiálne 7. júla 1919, a Gajda začal paktovať proti „pánovi Sibíre", až sa zamotal v eserskom protikolčakovskom povstaní, ktoré však bolo 17. novembra rýchlo potlačené a Gajdu zachránili pred admirálovou pomstou iba československí legionári a Japonci. Zaručili sa u Kolčaka za to, že ho rýchle vypravia zo Sibíre a skutočne ešte v novembri roku 1919 ho odviezla loď do Európy. Ani Kolčak však neskončil dobre. Po porážkach, ktoré mu uštedrili „červení", musel aj on požiadať o ochranu československé légie. Legionári však už konečne chceli opustiť Sibír a vrátiť sa domov. Výmenou za prímerie s boľševikmi poputoval Kolčak do rúk červenoarmejcov - a skončil v roku 1920 pred popravčou čatou.

ŠTÚDIUM V PARÍŽI A VELENIE V KOŠICIACH

Do novovzniknutého Československa pricestoval Gajda „bez pocty" na začiatku roka 1920. Okamžite mu priznali hodnosť československého generála, ale bez služobného zaradenia. Teplé miestečká už boli poobsadzované. A tak sa utiahol dvadsaťosemročný „Sibírsky lev" do samoty, na takzvanú repatriačnú dovolenku. Poberal penziu a písal pamäti. V júni mu Čerkeska Katarína porodila syna Vladimíra. V novembri nasledujúceho roku syna Juraja. Nebolo mu však súdené vychutnávať a prežívať domácu idylku. Jednak nebol na to stvorený typ muža, jednak sa ho snažili niekam nenápadne „upratať".

V novembri 1920 ho vyslali do Paríža, aby si doplnil teoretické vojenské vzdelanie na École supérieure de guerre /Vyššia vojenská škola/. Ktovie, ako sa cítil bývalý úspešný vojenský praktik posadený po všetkom tom, čo prežil, do školských lavíc. Školu však nielenže úspešne skončil, ale stihol absolvovať ešte aj Institute technique de practique agricole /Technický inštitút praktického poľnohospodárstva/. Zo štúdií sa vrátil domov v roku 1922. Čakalo naňho miesto veliteľa 11. divízie v Košiciach. Vymenovali ho naň 9. októbra 1922.

Na novom služobnom poste sa mohol ostrieľaný a ešte stále taký mladý veterán sibírskych bojov cítiť odstrčene, ako na stratenej varte, v zapadákove. Velil tu divízii zostavenej z 21. pešej brigády, Poľnej delostreleckej brigády /obe dislokované v Košiciach/ a 22. pešej brigády /dislokovanej v Rožňave/. So svojou rodinou sa ubytoval na prvom poschodí rozsiahleho južného krídla paláca bývalých rakúsko-uhorských zborových veliteľov, budove relatívne novej, kolaudovanej iba v roku 1908.

Bývanie tu bolo na dnešné pomery priestorovo až neuveriteľne prepychové, zároveň ale aj rušné. V komplexe veliteľstva trvale sídlila pohotovostná vojenská jednotka, spojári a kuriéri divízie, štáb a administratíva, v prízemí boli maštale a už aj garáže pre novozavádzanú automobilovú techniku. Na povzbudenie bol nový divízny veliteľ 29. decembra 1922 povýšený na generála IV. hodnostnej triedy - v starej rakúsko-uhorskej hierarchii to bola úroveň poľného podmaršala /Feldmarschal-Leutnant/, v súčasnosti by to bol v západnom svete divízny generál, u nás generálporučík.

Sibírsky lev - dokončenie

Text a reprodukcie: Jozef DUCHOŇ

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 5. 1. 2001

Rudolf Geidl, Radula Gajdl či Radola Gajda, vyberte si ako chcete, tu na oficiálnej ateliérovej fotografii v uniforme československého generála V. hodnostného stupňa - túto hodnosť mu priznali hneď po príchode zo Sibíre. Bola na úrovni dnešného generálmajora, na západe brigádneho generála. Fotografia vznikla najskôr v roku 1920, Gajda je teda na nej vo veku dvadsaťosem rokov.

Dobová fotografia novostavby budovy paláca veliteľstva VI. armádneho zboru /Korpskomandopalast/ z čias, keď ešte námestie Františka Jozefa, dnešné Námestie MMM, nemalo upravený povrch. Zobrazené je tu západné krídlo s úradovňami štábu a parádnymi rokovacími a prijímacími miestnosťami, skrývajúcimi sa za trojicami okien v prvom a druhom poschodí centrálneho rizalitu. Do Gajdovho služobného bytu sa vstupovalo z nárožia, na fotografii vpravo.

Radola Gajda ako kapitán ruských légií. Zaujímavým detailom tejto fotografie je mohutná desaťranová automatická pištoľa Mauser model 1896 zavesená za Gajdovou hlavou. Táto medzi ruskými dôstojníkmi, ale aj boľševickými komisármi mimoriadne obľúbená zbraň nebola napodiv nikdy prijatá do oficiálnej výzbroje žiadnej armády, dokonca aj v Nemecku bola užívaná len ako náhradná výzbroj. Zato však neoficiálne slúžila všelikde a vlastnili ju rôzne významné osoby vtedajšej doby, napríklad nemecký cisár Wilhelm II., boľševický komisár Lev Trockij, či mladý žurnalista Winston Churchill.

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606