magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

Na pomyselnej tribúne desať rokov po nežnej s Ľubou Blaškovičovou

"Boli sme naivní"

Nebolo jednoduché nájsť v jej časovom harmonograme okienko, do ktorého by sa dokázali vtesnať spomienky na udalosti spred desiatich rokov. Preto, že je mama, manželka, manažérka, herečka a našlo by sa ešte niekoľko ďalších úloh, ktoré súvisia s jej účinkovaním v treťom sektore či v Staromestskom divadle. Aj preto, že tých spomienok je dosť veľa. Ľuba Blaškovičová však urobila čo sa dalo, aby do našej mozaiky vtedajších dní v čase hektických príprav na spomienkovú slávnosť k 17. novembru mohla pridať niečo za seba a sčasti aj za svojho manžela Petra Raševa. Okolnosti urobili tohto ďalšieho výrazného protagonistu novembra 1989 pre nás nedostupným najprv vo Viedni, neskôr v Česku na divadelnej šnúre s predstavením Zamatový mat.

Kto to odštartoval

"Nedá sa jednoznačne povedať, kedy a kde mali novembrové udalosti začiatok v Košiciach. Myslím, že najlepšie informácie mali študenti a prvá demonštrácia bola vlastne tichá - keď sme večer vyšli z divadla a pridali sme sa práve k nim. Niečo organizovali oni, niečo výtvarníci, niečo Občianske fórum, lebo to tu existovalo skôr ako Verejnosť proti násiliu," pokúšame sa kráčať po stopách, ktoré viedli pred mikrofón vtedy pri Štátnej vedeckej knižnici. "Žiadali sme slobodu prejavu, slobodné voľby, ale nedokázali sme si predstaviť, že by to mohlo ísť až tak ďaleko, že by sa zrušila vedúca úlohy strany. Po mítingu košických divadelníkov v Dome ROH i po ďalších stretnutiach s občanmi vo vtedajšom divadle SMER, ktoré navštívili hostia z Prahy, sme si povedali, že aj toto je možné. Prečo sa o to nepokúsiť. Pokúsili sme sa. Keď sme tak s Petrom ruka v ruke prechádzali Hlavnou /vtedy ešte Leninovou/ ulicou, uvedomili sme si, že sme sa narodili možno práve pre tieto chvíle. Čosi sa pohlo, ale nič nebolo isté. Bolo treba ísť s kožou na trh.

Mnohí ľudia boli zmätení, cítili, že tú zmenu potrebujeme, že musí prísť, ale nevedeli čo robiť. A tak sme sa postavili najprv len pred Vedeckú knižnicu, neskôr s ťažkosťami aj na jej balkón. Výtvarníci ponúkli svoje priestory Slovenského fondu výtvarného umenia na rohu Hlavnej a Alžbetinej v dnešnej IRB. Cez deň sme tam diskutovali s ľuďmi. Prichádzali za nami s najrozličnejšími problémami, podporiť nás i požiadať o pomoc. Pamätám sa na prípad panej, ktorá súrne potrebovala liek. Zapojili sme všetky svoje schopnosti i známosti do toho, aby sme ho pre ňu pozháňali. Bolo to fantastické, akej podpory sa nám dostávalo. Zabudnúť sa nedá ani na mladomanželov, ktorí nám doniesli svadobnú tortu. Všetci sme pracovali na hranici svojich fyzických i psychických možností. Na prízemí sme cez deň diskutovali, na poschodí sme sa večer snažili pripravovať ďalšie mítingy, schádzal sa tam koordinačný výbor, aby sa živelnosť zmenila na koncepčnosť. Občianske fórum sa zmenilo na Občianske fórum - VPN. Košice vždy mali bližšie k Prahe ako k Bratislave. Neskôr to už bola len Verejnosť proti násiliu."

V koordinačnom výbore mali zastúpenie študenti, umelci, pedagógovia i robotníci. Práve jemu sa však vytýkalo prílišné kádrovanie, odvolávanie, dosadzovanie neraz neschopných ľudí. Pani Ľuba bola jeho členkou.

Kádrovanie v centre

"O personálnych zmenách nerozhodoval len koordinačný výbor. Vždy tam bola prítomná aj organizácia zastupujúca podnik. Nebolo to živelné, a už vôbec nie záležitosť len koordinačného výboru. Ten robil iba taký jazýček na váhach, bol arbitrom medzi rokujúcimi stranami - bývalým vedením podniku a VPN-kou, alebo tou štruktúrou, ktorá v tom podniku vznikla. Nebolo výnimkou, že zamestnanci si volili človeka spomedzi seba, ktorému najviac dôverovali. Stávalo sa, že zamestnanoci niekoho navrhli, bývalé vedenie však nechcelo odstúpiť. Na to boli zástupcovia koordinačného centra, aby ich presvedčili, že jednoducho nemajú šancu ďalej zotrvať, lebo ľudia, ktorí ich nechcú, nebudú s nimi spolupracovať. Koordinačný výbor nikoho nemohol odvolať. Tí ľudia museli odstúpiť a na ich miesto prišli noví, ktorí prešli výberom spomedzi zamestnancov. Ak mal niekto dôveru svojich ľudí aj s komunistickou minulosťou aj ľudí z koordinačného centra, nebol dôvod na jeho odstúpenie. To sa predsa nedalo odseknúť niečo a začať z nuly, pretože nejaká kontinuita všade musí byť. Nemohol prísť do podniku nejaký človek, ktorý síce mal dôveru, ale bol pomocný robotník. Musel to byť niekto, kto sa v tej problematike vyznal. Ak sa stalo, že to bol pomocný robotník, tak sa to neskôr odrazilo. Iste sa to aj takto stalo. Nedalo sa ustriehnuť všetko. Bolo nás málo na to, aby sme išli všade, priznávame, tiež sme sa nevyznali vo všetkých oblastiach. Vyzývali sme schopných ľudí - ak si myslíte, že sa rozumiete nejakej oblasti, prihláste sa. Nemohol za riaditeľa rozhlasu či inej inštitúcie nastúpiť človek, ktorý v tom čase nemal dôveru ľudí ani koordinačného výboru VPN. Neskôr sa ukázalo, že aj medzi nás sa infiltrovali ľudia, ktorí išli len za kariérou a že sa iba viezli. Časom museli odísť, ale to bolo asi najbezbolestnejšie možné riešenie toho času."

Kto sa zviezol na dobrej vlne

Príležitosť zabezpečiť sa do budúcnosti, urobiť kariéru mali aj manželia Peter Rašev a a Ľuba Blaškovičová. Vystavili sa nebezpečenstvu, ktoré v čase jasného začiatku ale nejasného konca predsa len hrozilo. Nik by im v prípade úspechu nebol vyčítal, že sa len zviezli na správnej vlne. Nestalo sa tak. "V januári 1990 bol manžel kooptovaný do federálneho parlamentu. Odstupovali nejakí komunisti a dostávali sa tam ľudia z koordinačných výborov, tí, ktorí mali dôveru. Vtedy za Košice nastúpil manžel a Jožo Bakšay do federálu, do SNR Marcel Strýko, Miro Polák, Slavo Stračár. Nespomínam si už na všetky mená stopercentne. Manžel bol teda mimo Košíc, mali sme dve malé deti, robila som poslankyňu v meststskom zastupiteľstve v komisii kultúry. Aj tu sa to mlelo. Nemohla a ani nechcela som ašpirovať na nič viac.

Vytýkali nám, že sme boli romantickí revolucionári. Naozaj som mala predstavu, že tam na vysoké posty patria ľudia, ktorí tomu rozumejú. Hovorila som si - nech tam ide človek, ktorý to bude vedieť riadiť, bude mať schopnosti, ja mu svojimi pomôžem, podporím ho, budem robiť tú mravenčiu prácu. Potom sa ukázalo, že sme boli strašne naivní a strašne hlúpi. Naozaj sa do mnohých inštitúcií dostali ľudia, ktorým nezáležalo na inštitúcii, ale na sebe. Nie, v tom čase sa nedalo zviezť na nejakej priaznivej vlne, ani som nad tým nerozmýšľala.

Čudovali by ste sa. Keď sa manžel stal poslancom parlamentu a v divadle sa osadenstvo zmenilo, boli sme zavolaní na koberec pred celý divadelný súbor, kde nám vyčítali prílišnú angažovanosť, sebeckosť a že nám nejde o nič len o kariéru. Aj toto tu bolo. Prečo sa nepostavili tí neegoisti na tribúnu, keď tam bolo zima a napriek tomu príliš horúco? Niektorí to tam chvíľu vydržali a potom mali pocit, že všetko je tak, ako je, to čo chceli oni dosiahnuť sa utriaslo, takže už nemajú dôvod ďalej účinkovať. Ale to je tá naša slovenská malosť, ak niekto vydrží viac ako my, je to hneď podozrivé."

Sklamanie, či spokojnosť?

Pani Ľuba sa nevyhla odpovedi na otázku, ktorá v týchto dňoch rezonuje na mnohých miestach, v mnohých srdciach i mysliach: Ste sklamaná z toho, čo sa udialo za desať rokov, alebo ste očakávali takýto vývoj?
"Viete, nemôžem povedať, čo som očakávala. Ja som len dúfala, že sa niečo zmení a že sa to zmení k lepšiemu. Treba na to odpovedať podľa toho, čo človek čakal. Ak ste čakali slobodu prejavu, slobodu pohybu, voľnosť štúdia, voľnosť myšlienok, to sa zmenilo. Je jasné, že sme mali naivnú predstavu o tom, že Slovensko bude o pár okov druhým Švajčiarskom, pretože sa zmenili vonkajšie okolnosti, ale nezmenili sme sa my. To, čo v nás bolo zakorenené 40 rokov - že čakáme na direktívu - to funguje dodnes. Je to pohodlnosť ľudí. Inak sa to nedá nazvať. Človek skutočne musí začať od seba. Na Slovensku je asi 13-tisíc občianskych združení, je to však málo, pretože aj v tých sú aktívne asi dve tisícky. Je to iba v nás. Pracovná morálka je taká, aká bola, ľudský egoizmus je presne taký, aký bol. Niektorí ľudia proste dikatatúru potrebujú... Znie to paradoxne, ale aj revolúcia bola istým diktátom, ale diktátom väčšiny, ktorá chcela zmenu. Určite bolo veľa takých, ktorí ju nehceli, a ktorí dodnes ľutujú, že sa udiala. Stačí sa pozrieť na preferencie komunistickej strany v Čechách. Pán Mikloško to celkom výstižne vyjadril, keď povedal, že u nás to nie je také viditeľné, pretože komunisti sa rozptýlili do všetkých strán.

V niečom som sklamaná - v tom, že tie zmeny idú pomalšie ako som si predstavovala a v tom, že apatia ľudí sa znova vracia rovnako ako strach. Klientelizmus, karierizmus a korupcia sú nekonečné. Dodnes sa bežne stane, že výsledok výberového konania je známy predtým ako bolo vyhlásené. To sú veci, pri ktorých si potom človek povie, načo to všetko vlastne bolo dobré. Dnešní mladí nerozumejú slovám z našej hry Zamatový mat, ktoré sa nám zdajú smiešne "Slúžim socialistickej vlasti", pre nich je to veľká neznáma a pritom sú schopní povedať, že za socializmu bolo lepšie, lebo mlieko stálo dve koruny, počuli o tom. Dosah toho, že môžu byť slobodní, znižujú negatívne dôsledky toho, že obaja rodičia sú nezamestnaní a že toto by tu nebolo, keby boli pri moci komunisti. Oni dnes nevedia posúdiť, čo bolo vtedy a v čom je to dnes lepšie. Preto si myslím, že je na nás, aby sa tie skutočnosti pripomínali a hovorili o pozitívach napriek negatívam, ktoré zažívame. Tá revolúcia bola skutočne obrovský zlom. To bolo to, po čom sme bytoste túžili a ani sme mnohí nedúfali, že sa toho niekedy dožijeme."

Desať rokov po - taký je názov mítingu, spomienkového stretnutia 17. novembra o 17. hodine na našom revolučnom námestí pred Vedeckou knižnicou s ľuďmi, ktorí tam vtedy boli. Aby sme si spomenuli na nadšenie a eufóriu, s akou sme odštrngali bývalému režimu. Nepozývajú vás naň žiadni lídri, žiadne politické strany, ale občianske združenia. Pretože túto revolúciu by si nemal privlastňovať nik z nich. Patrí občanom.

Anna PANČUROVÁ

Peter Rašev a Ľuba Blaškovičová s deťmi v pohnutých časoch našej histórie.

 

 

Stáli na balkóne knižnice a prihovárali sa k ľudu. Blížili sa očakávané slobodné voľby.

 

 

Marcel Strýko

 

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606