magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

Anton Čierny: Second Hand - Gene Art

24. 5. - 24. 6. 2001

Múzeum Vojtecha Löfflera

Múzeum Vojtecha Löfflera opätovne pripravilo jednu z výstav, ktorá sa vymyká klasickému chápaniu umenia ako zbierke artefaktov vhodných na estetizáciu domáceho interiéru. V rámci propagácie moderných trendov a smerov predstavuje inštalácie žilinského sochára Antona Čierneho, ktorý v rokoch 1985 až 1991 vyštudoval vysokú školu výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri slobodnej kreativity Prof. Juraja Bartusza.

V rámci priblíženia košickej prezentácie dajme slovo kurátorovi výstavy Richardovi Gregorovi:

"Sochár Anton Čierny zaznamenal vo svojej tvorbe počas uplynulého desaťročia niekoľko zásadných posunov. Tieto súvisia najmä s pluralitou používaných materiálov, a vystopovať sa dajú v takej miere, do akej sa dá v autorovom prípade hovoriť o približne chronologicky nasledujúcich materiálových okruhoch. Aktuálne umenie (kde? Na Slovensku?) začiatku 90. rokov opäť (kedy predtým?) postavilo, tentoraz najmladšiu sochársku tvorbu pred nevyhnutnú potrebu vymedziť sa, alebo vytvoriť si vzťah k objektu a inštalácii a jedna z významných tendencií výtvarného umenia sa počas prvých piatich rokov desaťročia niesla v znamení konvertovania prírodných (predtým prevažne sochárskych) materiálov do nového postulátu, "novej" identity variácií konceptu (neo- a post-), objektu, inštalácie, enviromentu. Takáto konverzia nie je u nás v danej dobe automatickým procesom, definuje sa kontaktom so zahraničným umením a zoznamovaním sa s domácou, avantgardnou tradíciou, ktorá bola dlhú dobu odsúdená na prežívanie v relatívne úzkom okruhu súčasníkov.

Aktuálny boom nových médií spôsobil u mnohých umelcov v rôznej miere koncentrovanú mediálnu nestálosť, spôsobenú overovaním možností techniky. Pri potrebe širšieho tímu technicky zdatných odborníkov pre realizáciu náročných projektov, ktoré pravdepodobne ako jediné uvedenú overovaciu fázu presahujú, nastolil tiež otázku spoluautorstva. Hoci sa dnes aj v Čierneho tvorbe dá vypozorovať takáto mediálna fluktuácia - existenciou (napríklad materiálneho a ďalších trvalo prítomných) spoločných atribútov, nie je obava o prílišný hektický formalizmus mimézy "najaktuálnejšieho" namieste. Mediálne spektrum prejavov jedného umelca, ktoré disponuje spoločnou platformou už totiž oprávnene kladie otázku o štýle.

Štýl je dnes pomerne ťažko definovateľná spojnica línií v prípade jednotlivca a to najmä preto, že v dnešnom ponímaní doktríny aktuálnosti, synonymizuje akési ustrnutie. Čierneho nástup pregnatným spôsobom lemoval opätovný prechod ponímania sochy ako objektu - súčasť (post-) konceptuálneho celku - v materiálnom a materiálovom rezíduu. Možno to chápať aj ako spätnú väzbu ponímania objektu v 60. rokoch, keď prenikajúci a zastrešujúci koncept v skutočnosti začal revitalizovať formu do krajnosti.

Projekt Second Hand / Gen Art má svoj dejový pedant v akcii Training, ktorú uskutočnilo Združenie mladých teoretikov ERRATA v septembri 2000. V improvizovanom shope vo vlakovom kupé putujúcom z Bratislavy do Košíc a späť ponúkal autor obnosené šatstvo za "cenu" odfotografovania nového vlastníka v jeho staro-novom odeve. Tričká, sukne, saká, pochádzali zo šatníka autorových najbližších príbuzných a boli akýmsi latentným nositeľom genetickej informácie o príslušnej dobe, príslušnom vkuse a sociálnej ukotvenosti. Privlastnením, alebo prijatím konfekcie nastal genetický prenos, identifikácia, v neposlednom rade sebaprojekcia do všetkého, čím mohol byť daný vkus zaťažený. Privlastnený materiálový základ, transportovaný do symbolickej dátovej komunikácie je pojivom Čierneho so staršou tvorbou a zároveň jej posunom do rôznych spoločenských fenoménov, charakterizovaných okrem iného aj uplynulým časom. Vzniknutá komunikácia pokračuje aj na tejto košickej výstave "novou" kolekciou recyklovaného šatníka a zmienenými fotografiami.

Second hand /Gen Art nadväzuje aj na ďalšie prezentované dielo Medzi štyrmi očami. Slovná hra - oči v skutočnosti patria štyrom rôznym osobám - zavádza perceptora k tomu, že vstupuje do priestoru, uzatvoreného pre akýsi osobný dialóg. Dinák je od svojho vstupu do artifaciálnej miestnosti konfrontovaný s autorom a členmi jeho rodiny, ktorí sledujú jeho pohyb, akoby všadeprítomným okom zovšeobecnenej dedičnosti, ktorej sa v žiadnom prípade nedá vyhnúť.

Napriek nespochybniteľnému nátlaku je toto dielo veľmi ľudskou a prístupnou metaforou možnej úlohy a pozície osoby umelca, následnou metaforou vzťahu umelec - divák, s glorifikáciou autora, ktorý pozoruje diváka - a to osobne a zároveň minulou a budúcou generáciou.

Pri pohľade na doterajšiu tvorbu Antona Čierneho treba vyzdvihnúť špecifickú poetiku, ktorá je veľmi hutná aj bez toho, aby skĺzla do prílišnej tematickej transparentnosti. Ťažiskom je azda zmysel pre tvar a jeho konšteláciu v priestore, architektonická vyváženosť, ako v diele samotnom, tak i inštalácii. Spoločné znaky niektorých celkov majú v jednotlivostiach, z ktorých sú zložené akoby partikulárny charakter, viažuci sa k väčšiemu celku. Je to jeden z oporných bodov, na ktorom môžeme spoľahlivo definovať rozvíjanie štýlu."

(krátené)

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606