magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 25. May 2017,  meniny má
 

CISÁRSKE SLEČINKY

VZÁCNI SILVESTROVSKÍ HOSTIA KOŠÍC ROKU 1805

Najhlavnejšia udalosť roku 1805 mala podla kronikára Košíc Jána Nepomuka PLATHA, takéto textové znenie: "Po bitke pri Slavkove pripadlo mestu to štastie, že vo svojom lone pritúlilo vznešenú kráľovskú rodinu. V zbožnej oddanosti poskytli túžený azyl takto: dom grófa Barkóczyho najjasnejšiemu dedicovi trónu, dvanásťročnému FERDINANDOVI, dom grófov Semseyovcov pre MÁRIU LUJZU, neskoršiu manželku francúzskeho cisára NAPOLEONA BONAPARTA, dom erárnej správy pre LEOPOLDÍNU, neskoršiu brazílsku cisárovnú, a tiež pre KLEMENTÍNU, KAROLÍNU a princa FRANTIŠKA. Košičania prekypovali oddanosťou a preukazovali sa znamenitými skutkami. Skupina mešťanov v husárskych pechotných uniformách lepšie vykonávala stráž u cisárskych princov, než pretoriánska jazda a hlavná jazdná garda. Obidva senáty, ludia každého veku a pohlavia, nestrpeli v nádhernom zápolení pri preukazovaní rôznych služieb, aby vzácnych hostí obtažoval ktokoľvek žiadosťami, a sami od seba sa dobrovoľne snažili splnit každý záujem a blahovôlu budúceho cisára, co sa neskôr prejavilo tak, že mladý následník podaroval viacerých zlatými peniazmi s korunou." Táto kronikárska správa podáva udalosť, ktorá sa odohrala v Košiciach na prelome rokov 1805-1806. Pre habsburskú monarchiu to boli mimoriadne ťažké casy, ale pre Košice, ležiace v hlbokom zázemí vojnového diania, dala návšteva členov cisárskej rodiny kombinovaná s ústupom ruských vojsk, podnet na nebývalo rušnú spoločenskú sezónu.

SLAVKOVSKÁ PLESOVÁ SEZÓNA

Na jeseň roku 1805 vypukla ďalšia z radu rakúsko-francúzskych vojen, v ktorých habsburská armáda pravidelne prehrávala. Vojenské operácie sa začali v južnom Nemecku 20. septembra, o mesiac neskôr kapitulovala velká časť rakúskej armády v meste Ulm. Začiatkom novembra sa Francúzi priblížili k Viedni. Cisár František (1792-1835) opustil svoje hlavné mesto 8. novembra, ešte predtým však nechal odoslať do bezpečného zázemia svoje deti. Napoleonove vojská vstúpili do Viedne predpoludním 13. novembra. V tom case už boli "najjasnejšie" deti v bezpečí, v Košiciach.

Cisár František stihol mať počas svojho dlhého života a panovania až štyri manželky a množstvo detí. Nie všetky zamierili do Košíc, niektoré v tej dobe už nežili a najmenšia Mária Anna bola ešte batoľa, ktorú nebolo možné odlúčiť od matky. V knižke od pani GRÖSSINGOVEJ "Tiene trónu habsburského" je síce napísané, že: "v roku 1805 utiekla (MÁRIA LUJZA) s dvoranmi pred Napoleonom do Uhorska, trpela tam hladom a smädom, prespávala v ošarpaných krčmách..." ale to je evidentný nezmysel. Na trase z Viedne cez Budín a juhovýchodné Slovensko do Košíc bolo dosť šlachtických zámkov, ktoré poskytli cestujúcim urodzeným deťom nocľah a tu, v Košiciach, sa ich ujali tí najvznešenejší a najbohatší páni. Deti rozhodne netrpeli núdzou a nepohodlím.

Najstaršia z detí bola MÁRIA LUDOVIKA, známa skôr ako MÁRIA LOUISA, ci LUJZA, narodená 12. decembra 1791. V čase príchodu do Košíc slávila štrnáste narodeniny. Mladú slečnu v puberte si vzali na starosť do domácnosti grófa SEMSEYHO (jeho dom dnes nestojí - bývalo to na Hlavnej ulici císlo 29, ale firma BAŤA ho nechala za prvej ČSR zbúrat). Nasledoval dedič trónu, budúci cisár FERDINAND, narodený 19. apríla 1793, teda takmer dvanásťročný. Svoj dom mu poskytol gróf BARKÓCZI na Hlavnej ulici číslo 48.

Ďalšie štyri deti boli ubytované v paláci kráľovskej komory na Hlavnej ulici číslo 68 (palác už nestojí, zbúrali ho v roku 1935). Boli to malé arciknažné LEOPOLDÍNA, narodená 22. januára 1797, MÁRIA KLEMENTÍNA, narodená 1. marca 1798, KAROLÍNA FERDINANDA, narodená 8. apríla 1801 a chlapčiatko arcivojvoda FRANTIŠEK KAROL, budúci otec cisára pána Franca-Jozefa I., narodený 7. decembra 1802, teda vtedy trojročný. Košickí hostitelia sa deťom starali o zábavu, ale aj o poučný program, takže sa drobné cisárske milosti vonkoncom nenudili. Obzvláštnu opateru venovali následníkovi trónu Ferdinandovi, ktorý trpel epilepsiou a duševnou chorobou. Košické panstvo dávalo ples za plesom, v divadle sa striedali komédie a opery, mestom prechádzalo postupne vyše tridsattisíc ruských vojakov spolu so svojimi najvyššími veliteľmi, generálom kniežatom MICHAILOM ILLARIONOVICOM GOLENIŠCEVOM - KUTUZOVOM, generálom kniežatom PETROM IVANOVIČOM BAGRATIONOM, potomkom gruzínskych cárov, alebo FJODOROM FJODOROVICOM BUXHÖVDENOM, nemeckým generálom v ruských službách. Košice prežívali nepretržité oslavy a spoločenské radovánky. Ked do mesta prišla zvesť o uzavretí mieru s Francúzskom (stalo sa to síce už 26. 12., ale do Košíc sa správa dostala až okolo 6. 1. 1806) a ruské vojenské kolóny odtiahli, zbalila viedenská šlachta svoje saky-paky a aj s urodzenými deťmi sa vrátila do hlavného mesta.

SALERNSKÁ PRINCEZNÁ A SASKÁ MLADŠIA KRÁLOVNÁ

Sústredíme sa teraz na osudy štyroch arciknažien, ktoré osud zavial do nášho mesta a neskôr zase rozosial po dalekom svete. Je totiž doslova neuveritelné, ako sa v tomto, vtedy silne provinčnom mestecku, na chvíľu odohrávali životy detí, ktoré sa neskôr stali súčastou veľkého sveta. Začneme najprv najmenšími arciknažnami. Máriu Klementínu, v čase košického pobytu sedemročnú, vydali v roku 1816 za jej vlastného strýka Leopolda Johanna Jozefa, dediča neapolského a sicílskeho trónu. Žila po boku svojho manžela v Neapoli, porodila mu jediné dieta - dcérku. Neskôr sa venovala dobročinnosti a zomrela neďaleko Paríža, na zámku CHANTILLY vo vysokom veku 3. septembra 1881.

Karolína Ferdinanda, v čase košického azylu iba štvorročná slečinka, sa požehnaného veku nedožila. Len co dovŕšila osemnásty rok, podobne ako jej staršia sestra Mária Klementína, poslúžila dynastickej sobášnej politike habsburského impéria. V roku 1819 ju vydali za korunného princa Saského královstva FRIDRICHA AUGUSTA. Jej manžel sa stal v roku 1830 spoluvládcom, ale Karolína si kraľovania už nestihla užiť. Zomrela vo svojom rezidenčnom meste, Dráždanoch, 22. mája 1832. Zo sveta teda odišla mladá, tridsatjedenročná, navyše bezdetná. Pochovali ju v dvorskom kostole - HOFKIRCHE - v Dráždanoch.

Obe malé arciknažné zažili napriek svojmu vysokému postaveniu v podstate jednotvárny život po boku manželov, ktorých im vybrala vysoká politika, a ktorých teda neľúbili, iba trpeli. Obzvlášť tažké to mala Mária Klementína, ktorej svokor, neapolský král Ferdinand, bol človek ohyzdný, nechutného správania, duševne na hranici debility. Nedožila sa ani kraľovania, pretože jej manžel zomrel skôr, ako by mohol prevziať vládu od svojho otca. A tak ostala Mária Klementína navždy "iba" salernskou princeznou.

PO BOKU CISÁRA NAPOLEONA

Vyhúknutá pubertálna arciknažná Mária Lujza, v čase košického azylu čerstvá "štrnástka" to zo všetkých súrodencov dotiahla najvyššie. Bola síce najstaršia z cisárových detí, ale rozhodne nie najkrajšia a najduchaplnejšia. Ked dospela, s hustými blond vlasmi a nevýraznými svetlými očami, neveľmi pôsobivého zovnajška a priemerného zjavu. Mala poddajnú, poslušnú a ochotnú povahu, pekne kreslila, vyšívala a hrala na klavíri, ale nič z toho s obzvláštnym talentom. Ako osemnásťročná sa zamilovala do modenského vojvodu, ktorý bol jej nevlastným strýkom. Ale práve vtedy po nej siahol osud v podobe francúzskeho cisára. Napoleon, po tom, čo dostal košom na ruskom cárskom dvore, siahol po Márii Lujze, dcére panovníka, ktorého predtým porážal vo vojnách a ponižoval v európskej politike. Do hry sa okamžite vplietol veľký diplomat a intrigán knieža METTERNICH. Napoleon potreboval dediča trónu - a nie s hocikým - najlepšie s nejakou poriadne urodzenou princeznou. No a Rakúsko potrebovalo mier. A tak sa Mária Lujza stala Napoleonovou manželkou. Zosobášili ju vo Viedni, 9. marca 1810 "per procurationem". Manžela - cisára Napoleona - zastupoval arcivojvoda Karol, jediný rakúsky vojak, ktorý Napoleona porazil na bojovom poli.

Máriu Lujzu potom odviezli do Francúzska a stalo sa čosi nečakané. Manžela si obľúbila, vraj sa doň úprimne zamilovala a 20. marca 1811 mu porodila túžobne očakávaného syna pomenovaného NAPOLEON FRANTIŠEK JOZEF KAROL, ktorý však ostal v ľudovej pamäti zachovaný skôr pod menom ORLÍK.

Možno by boli Napoleon a Mária Lujza žili štastne až do smrti, ale to by nebol Napoleon. Už o rok napadol ruskú ríšu, bol porazený a potom to už s ním išlo dole vodou. Počas roku 1812 prebývala Mária Lujza v Prahe, v roku 1813 bola na čas regentkou cisárstva, potom sa však vojna preniesla na územie samotného Francúzska a tak Mária Lujza v máji 1814 doslova zutekala z potápajúcej sa lode domov do Viedne. Napoleona už nikdy v živote neuvidela, malého Orlíka však zobrala so sebou. Z manželky bývalého francúzskeho cisára sa časom stala vojvodkyna parmská. Viedenský dvor jej ako sprievodcu a spoločníka pridelil hrdinsky vyzerajúceho generála ADAMA NEIPPERGA. A tak, zatiaľ čo sa Napoleon nudil na ostrove Elba a neskôr pomaly zomieral na inom ostrove - Svätej Heleny, užívala si jeho manželka po boku nového spoločníka. Mária Lujza sa teraz velmi zmenila. Na Napoleona, ba dokonca aj na svoje dieťa celkom zabudla. Časom sa s Neippergom tajne zosobášila a mala s ním deti. Ked Neipperg, ktorý bol od Márie Lujzy o generáciu starší, po rokoch zomrel, začala dvojnásobná vdova nachádzať záľubu v mladých mužoch. V lete roku 1834 zomrel jej spoločný syn s Napoleonom - Orlík. Mária Lujza potom úplne prepadla svojim vášnam a stala sa vhodným námetom mnoho životopisných kníh, mnohých až privelmi pikantných, ba dokonca pornografických. Podarilo sa jej ešte raz vydať, za grófa CHARLESA RENÉ DE BOMBELLES, ktorého jej dohodil - kto iný - knieža METTERNICH.

Predčasne zosnulá Mária Lujza vraj nevyzerala vonkoncom vábne. Bola priam vycivená, silne nahrbená, bez zubov, s rednúcimi vlasmi. Traduje sa, že jej posledný manžel, gróf Bombelles, to s nou nemal v spoločnom živote nijako ľahké. Životom zničená Mária Lujza zomrela relatívne mladá, 17. decmbra 1847, týžden po svojich 56. narodeninách. Jej syn VILIAM ALBRECHT, ktorý sa narodil zo vzťahu s Adamom Neippergom, sa stal v roku 1864 kniežatom MONTENUOVO. Vnuk Márie Lujzy a syn nového kniežata Montenuovo (je to potaliančené slovo Neipperg) sa časom stal dvorným ceremoniálom cisára-pána Františka Jozefa I.

BRAZÍLSKA CISÁROVNÁ

Posledná z "košických" arciknažien, LEOPOLDÍNA, mala na prelome rokov 1805-1806 necelých devät rokov. Bolo to bacuľaté dievca so svetlogaštanovými vlasmi, zaujímajúce sa hlavne o prírodné vedy a ovládajúce okrem nemčiny aj francúzštinu, taliančinu a latinčinu. Sladká mladost sa jej skoncila v roku 1816, ked s nou začali kalkulovať (za všetkým bol opät METTERNICH) ako s manželkou portugalského následníka trónu Pedra I. (narodil sa v roku 1798 - zomrel v roku 1834). O Pedrovi síce kolovali zvesti, že je epileptik a že žije nenormálne, ale Leopoldínu to neodradilo. Portugalsko v tých časoch okupovali Angličania a král i so svojím synom Pedrom žili v zámorskom teritóriu Portugalska - v Brazílii. No a práve Brazília pritahovala mladú Leopoldínu možno viac, ako princ Pedro.

Zosobášili ich opät "per procurationem" vo Viedni a princa Pedra zastupoval už osvedčený zastupujúci ženích arcivojvoda Karol (ten, ktorý zastupoval Napoleona po boku Márie Lujzy). Potom nastúpila Leopoldína na lod v talianskom Livorne a po troch mesiacoch sa konečne dostal svadobný sprievod do Ria de Janeiro - vtedy hlavného mesta Brazílie. Tam po prvýkrát uvidela svojho manžela Pedra.

V prvých rokoch vraj toto na diaľku dohodnuté manželstvo fungovalo celkom dobre. Vládne záležitosti vraj riešili v spoločnej zhode, Leopoldína sa navyše rýchlo naučila po portugalsky a hlavne rodila deti. V roku 1819 to bola MARIA DA GLORIA, v roku 1821 JOAO CARLOS a v roku 1822 JANUARIA. Medzitým sa portugalský král JOAO, otec princa Pedra, mohol vrátiť do svojho európskeho královstva a Brazília spela k nezávislosti. Do vysokej politiky tejto potenciálne najbohatšej latinskoamerickej krajiny "pchala nos" aj Leopoldína. Ovplyvňovala svojho nerozhodného manžela, ktorý sa nevedel odhodlať k vyhláseniu samostatnosti Brazílie. Nakoniec tak urobila ministerská rada za neprítomnosti princa Pedra a za podpory Leopoldíny, ktorá vykonávala dočasne funkciu regentky. Manželovi vraj napísala: "Jablko dozrelo, odtrhni ho teraz, lebo inak zhnije."

A tak napokon don Pedro vyhlásil neďaleko Sao Paula, na mieste zvanom IPIRANGA, 7. septembra 1822 samostatné brazílske cisárstvo. 1. decembra toho istého roku ho korunovali za cisára PEDRA I. ALCABTARA a z Leopoldíny sa stala brazílska cisárovná - emperadriz. Svoje cisárstvo a svoj cisársky titul si do určitej miery "vydupala" z existujúcej situácie sama. Hľa, kam sa dopracovala bezbranná dievčina, ktorá sa na silvestra roku 1805 skrývala v provinčných Košiciach!

Najväcší triumf bol však pre Leopoldínu aj počiatkom konca. Novopečenému cisárovi Pedrovi získaná moc viac uškodila, ako pomohla. Nebol to, bohužial, typ, ktorý by ju dokázal psychicky zniesť. Vyhladával si stále nové konkubíny, plodil s nimi ľavobočkov a medzitým "robil deti" aj svojej zákonnej manželke Leopoldíne. Navyše ju pritom fyzicky týral. V roku 1823 mu porodila MARIANNU, v roku 1824 FRANTISCU CAROLINU a v roku 1825 PEDRA, z ktorého sa neskôr stal druhý brazílsky cisár, nástupca svojho otca. Pri dalšom tehotenstve, v roku 1826, uštedril cisár Pedro svojej žene Leopoldíne obzvlášť surovú bitku, po ktorej potratila a po niekoľkých dnoch 11. decembra 1826 vo veku necelých tridsať rokov zomrela.

Pochovali ju najprv v Riu de Janeiro, v kláštore AYUDA. V roku 1911 preniesli jej pozostatky do kláštora SANTO ANTONIO a nakoniec v roku 1954 ich uložili v národnom pamätníku IPIRANGA v SAO PAULO. Jej syn sa ako PEDRO II. ALCANTARA stal druhým a posledným brazílskym cisárom (1831-1889). Meno a osoba Leopoldíny sú v Brazílii známe a ctia si tam jej pamiatku, tu v Košiciach však už dávno upadla do zabudnutia.

NAMIESTO EPILÓGU

Na Hlavnej ulici Košíc stával až do leta roku 1935 rozsiahly barokový palác královskej komory. Bol to ten objekt, ktorý prichýlil na Silvestra roku 1805 štyri malé cisárske deti - Leopoldínu, Klementínu, Karolínu a Františka. Ked ho zbúrali, snažili sa zachovať na pamiatku aspon jeho vstupný portál, ktorý preniesli na severný koniec budovy a reinštalovali ho. Portál nesie latinský nápis z čias panovania cisárovnej Márie Terézie, ktorý sa končí vetou - mravným ponaučením: Stráca budúcnost, kto nedbá o prítomnost. Toto poučenie by sa dalo rozšírit ešte aj o slovo "minulost". Bolo by obzvlášt vhodné na zvyšku budovy, v ktorej prebývali deti, z ktorých vyrástli nevšedné osoby. Je tak trocha hanbou pre toto mesto, že už zabudlo na slečnu, z ktorej sa časom vykľula manželka obávaného cisára Napoleona, pred ktorým sa triasli monarchovia, že zabudlo na slečinku, z ktorej vyrástla rozhodná a cielavedomá žena, majúca svoj podiel na vzniku samostatného brazílskeho štátu, a že zabudlo na dalšie deti, z ktorých jedno sa stalo vládcom habsburskej monarchie a druhé otcom jeho nástupcu. Zabudlo sa na veľa vecí a mnoho z našej histórie...

Text a reprodukcie:

Jozef DUCHOŇ


Mária Lujza už ako manželka francúzskeho cisára Napoleona I.


Arciknažná Leopoldína v časoch, ked ešte netušila, že ju vydajú za budúceho brazílskeho cisára.


Arciknažná Mária Klementína ako dospievajúca slečna.


Arciknažná Karolína Ferdinanda v dievčenskom veku. Obrázky 2, 3 a 4 sú reprodukcie portrétov od H. BENNERA z knižky HABSBURKOVÉ - ŽIVOTOPISNÁ ENCYKLOPEDIE.


Veľký diplomat, a navyše aj veľký kupliar habsburskej monarchie, knieža KLEMENT VÁCLAV NEPOMUK LOTHAR METTERNICH (1773-1859).

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606