Prvé hroby na nižnomyšlianskom pohrebisku boli objavené už koncom 40-tych rokov. Vtedy sa na tejto lokalite vykonal aj prvý odborný výskum. Od roku 1977 sa na nekropole, ktorá leží iba 200 metrov severne od opevnenej osady I, realizuje dlhodobý systematický výskum. Pohrebisko sa rozkladá na ploche približne 2 ha, dosiaľ sa preskúmalo vyše 550 hrobov. Podľa doterajších výsledkov výskumu sa zdá, že sa tam začalo pochovávať v 17. storočí pred n.l., najmladšie zatiaľ zistené hroby časovo spadajú na koniec 15. storočia pred n. l. Podľa toho je zrejmé, že mladšia časť pohrebiska súvisela s osídlením staršej , menšej opevnenej osady I. Korešpondejúce sídliskové objekty ku starším hrobom, zaraditeľným do tzv. koštiansko-otomanského horizontu, zatiaľ neboli objavené. Vychádzajúc z terénnych pozorovaní možno konštatovať, že na pohrebisku sa náhle prestalo pochovávať niekedy po roku 1500 pred n.l. a z dôvodu budovania novej, rozsiahlejšej osady II bolo niekde v okolí založené nové pohrebisko. Plocha, na ktorej sa rozkladali staršie hroby, bola poňatá do areálu novej osady. O tejto skutočnosti svedčia mnohé zistené superpozície. Prekryté hroby mladšími objektmi a sídliskovou vrstvou poskytli dostatok kvalitných informácií pre datovanie jednotlivých fáz osídlenia tejto lokality nositeľmi otomansko-füzesabonskej kultúry a sú dokladom kontinuity jej osídlenia.

Pohrebisko v Nižnej Myšli patrí k najrozsiahlejším súvekým nekropolám, známym z Karpatskej kotliny. Predpokladáme, že celkový počet hrobov mohol byť okolo 700. Nyjstaršie hroby boli vyhĺbené pri západnom svahu vyvýšeniny a pohrebisko sa postupne rozširovalo smerom na východ. Pochovávalo sa vo viac-menej súvislých radoch a zistili sa aj samostatné skupinky, hniezda hrobov. Orientácia jám bola, okrem niekoľkých výnimiek, v smere S-J, resp. J-S. Hrobové jamy mali obdĺžnikový pôdorys a v nich dôsledne, podľa opačného pohlavia, pochovávali v skrčenej polohe s tvárou na východ jedincov, prípadne dvojice, či výnimočne aj viacero individuí. Ženy a dievčatá ukladali v smere S-J na ľavom boku, mužov a chlapcov na pravom, s orentáciou J-S. Táto regula bola uplatňovaná aj v spoločných hroboch. Približne v jednom percente sa zistili rôzne výchylky od uvedeného pohrebného rítu. Išlo o symbolické hroby s milodarmi, no bez kostier, a o hroby vzácne orientované v smere Z-V alebo V-Z.

Príčiny porušenia vtedajších prísnych pohrebných zásad možno hľadať v snahe pozostalých pochovať zosnulého jedinca do tesnej blízkosti staršieho hrobu, keď už v existujúcom rade hrobov nebolo miesta na vyhĺbenie novej jamy. Vo výskyte takýchto výnimočných hrobov možno vidieť prejavy príbuzenských väzieb obyvateľov osady, pričom nie je nazaujímavé, že v nich boli zväčša pochované deti. Pri pochovávaní aj takýchto jedincov sa však prísne dodržiavalo opačné uloženie tela na pravý, resp. ľavý bok, opäť podľa odlišného pohlavia.

Priebežné, približne 200 rokov trvajúce postupné pochovávanie mŕtvych v viacmenej súvislých siedmich radoch asi odzkadľuje príbuzenské, tradičné veľkorodinné vzťahy po sebe nasledujúcich generácií. Zatiaľ odkryté tri izolované skupiny hrobov s počtom jedincov od 8 do 10 patria podľa milodarov do najmladšieho horizontu pohrebiska a azda reprezentujú menšie samostatné rodiny. Tieto hniezda hrobov boli zistené doposiaľ iba na severnom okraji pohrebiska, ich hrobový inventár v porovnaní s hrobmi z jadra pohrebiska je nenápadne chudobnejší. V hniezdach hrobov sa objavil zakaždým iba jeden hrob dospelého muža a 2 až 4 hroby stopy žien, zvyšok boli hroby detí. Tieto samostatné skupiny hrobov patrili súčasníkom žijúcim mimo opevnenej osady. Umožnenie pochovania ich mŕtvych na spoločnom pohrebisku, ale izolovane, možno dokladá vzťahy obyvateľov opevnenej osady ku okolitému, zjavne chudobnejšiemu, a asi aj podriadenému obyvateľstvu.

Výsledky výskumu pohrebiska dokázali, že vtedajšia spoločnosť bola už sociálne a ekonomicky diferencovaná. Dokladom sú zistené odlišnosti v úpravách hrobových jám, príležitostné použitie rôznych drevených pohrebných schránok a počet i kvalita sprievodného, pohrebného inventára. Spravidla boli hroby dospelých, bohatých a významných jedincov rozmernejšie a hlboké okolo dvoch metrov. Práve v hroboch bojovníkov, lovcov a remeselníkov sa často našli stopy po kombinovanej drevenej výstuži jám, alebo zvyšky drevených truhiel.

Drevené schránky a sarkofágy sa vzácnejšie vyskytli aj v hroboch žiena detí, v niekoľkých prípadoch je doložená aj výstelka dna jamy organickým materiálom, azda lístim, slamou, kožušinami, či rohožami. Väčšina indivíduí bola vkladaná do jám prosto, asi len v pohrebnom rúchu. V mnohých prípadoch, zvlášť v mladšom období pochovávania, sa postupne zaužíval zvyk zabaľovania mŕtvol do akýchsi uzavretých obalov z hrubších látok, resp. koží či kožušín, ktoré boli obyčajne pri lebke zopäté dvojicou bronzových ihlíc.

V skladbe a bohatstve hrobového inventára sa často odzrkadľuje spoločenská dôležitosť pochovaného a jeho pôvodné postavenie v komunite. Popri spomínaných bohatých hroboch jedincov zo spoločensky nadradenej vrstvy sa našli hroby ľudí s chudobnou výbavou, zriedkavejšie i hroby plytké, bez milodarov. Hroby bez sprievodných nálezov, resp. tie, v ktorých sa našla iba jediná nádobka, pravdepodobne reprezentujú najnižšiu sociálnu vrstvu obyvateľstva osady.

Archeologický výskum pohrebiska dokazuje, že obyvatelia osady verili v posmrtný život. Stereotypná poloha mŕtvych v skrčenej polohe podmieňovala opakujúce sa rozmiestnenie ich hrobového inventára. Uloženie predmetov osobnej výbavy vychádzalo spravidla z ich predchádzajúceho praktického poslania. Rôznorodé šperky z bronzu, zlata, jantáru, mušlí, fajansy, kostí, parohoviny a zuboviny tvorili súčasť úpravy vlasov, tiel, odevov a pohrebného rúcha. Zbrane boli uložené pri rukách, alebo tam, kde sa bežne nosievali. Platí to zvlášť pre tulce so šípmi za chrbtom a dýky s kamennými brúsikmi za opaskom. Pracovné nástroje, polotovary a pracovné pomôcky boli najčastejšie ukladané k nohám mŕtvych. Keramiku, v ktorej bola potrava a nápoje určené na posmrtný život, vkladali k dolným končatinám, vzácnejšie do lona, alebo k hlave, a to tesne pred ústa, či za lebku. V hroboch s drevenou konštrukciou sa občas vyskytla nádoba položená na veku truhly. Počet nádob v jednotlivých hroboch sa pohyboval medzi 1 až 8 exemplármi. Keramika sa vyrábala špeciálne pre pohrebné účely, len vzácne ako milodar sa použila sídlisková úžitková nádoba. Pohrebná keramika bola spravidla slabo vypálená, v porovnaní s nálezmi z osady bola však podstatne dekoratívnejšia. Variabilita funerálnej keramiky je tiež markantne menšia a v zásade sa obmedzuje na prevládajúce používanie mís, džbánov, hrncov, pohárov a ich miniatúrne napodobeniny. Unikátnym nálezom je hlinený model vozíka z detského hrobu č. 40, ktorý mohol mať pôvodne aj kultový význam.

Azda strach z mŕtvych, ale aj iné dôvody, viedli niekedy pozostalých k dodatočnému otváraniu hrobov a k následnému porušeniu telesných pozostatkov mŕtvych. V takýchto prípadoch došlo zámerne buď k oddeleniu jednotlivých častí tela, odstráneniu dolných končatín, alebo k zavaleniu hrudnej časti balvanom. Dôvodom spomínaných úkonov bola asi viera v existeciu vampírov, sekundárne zásahy na pochovaných jedincoch mali prevdepodobne ochranný zmysel. Takmer 30 percent hrobov bolo evidentne porušených druhotnými zásahmi, ktoré sa uskutočnili zrejme krátko po ich zasypaní. O zásahoch svedčia lievikovité šachty, vedené najčastejšie do priestoru hlavy a hrudníka pochovaných ľudí. Či išlo o vykrádanie v pravom zmysle slova, alebo o rituálne vyberanie najcennejších milodarov z hrobov, sa už dnes dá len ťažko určiť. Stredobodom pozornosti boli isto zlaté šperky, insígnie moci a masívne zbrane z vtedy veľmi cenného bronzu. vykrádanie hrobov, zistené prakticky na všetkých súdobých pohrebiskách Karpatskej kotliny, bolo v tom čase spoočenským javom. Mohlo ísť aj o dovolený akt, ktorého motívy mohli vychádzať zo zložitých filozoficko-náboženských predstáv o posmrtnom živote.

Výskum v Nižnej Myšli poskytol celý rad detailných infromácií o spomínaných praktikách a ich podrobná analýza môže viesť k prekvapujúcim poznatkom.

Rozsiahly praveký areál pri Nižnej Myšli nie je ešte zďaleka archeologicky vyčerpaný. Vzhľadom na nepopierateľný historický význam tejto lokality, ktorý výrazne presahuje rámec dejín východného Slovenska, sa predpokladá ešte niekoľkoročné pokračovanie výskumných prác. Ťažko dnes možno odhadnúť, čo sa v nasledujúcich sezónach ešte podarí objaviť, no už doterajšie výsledky svedčia o tom, že táto časť Európy bola vo svojej dobe na vysokej kultúrno-spoločenskej úrovni a že aj u nás sú korene celoeurópskej civilizácie.