magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 25. Jul 2016,  meniny má
Združenie za sociálnu reformu: Z bludného kruhu...
@ Aktuálne -> Rôzne      Mar 05 2007 - 13:03 GMT

Už viac ako päť rokov v našich správach informujeme a diskutujeme o rôznych formách aktivít zameraných na riešenie zložitých problémov ľudí sociálne odkázaných. Najmä tých, ktorí v dôsledku dlhodobej nezamestnanosti, prehlbujúcej sa generačnej chudoby, nízkej úrovne vzdelania a iných príčin, nie sú schopní sami nájsť cestu z bludného kruhu závislosti na pomoci iných. Niekoľko mesiacov ste však od nás žiadnu správu nedostali. Čo to spôsobilo, vám prezradí ich autor, náš kolega Bill Baker.

Čo sa stalo s vašimi správami, vzdali ste to alebo ste na niečom intenzívne pracovali a na správy jednoducho nebol čas?

V marci minulého roka sme začali s písaním a následnou prípravou vydania knihy. Chcelo to viac práce a času, než sme pôvodne predpokladali, ale už v krátkom čase by sa dielo s názvom Z bludného kruhu malo dostať k čitateľom.

O čom vaša kniha bude?

Raz som čítal rómsku rozprávku, v ktorej rodičia svojim deťom vysvetľovali, aké to je, byť chudobným. Chceli pripraviť svoje deti na chudobu a zavrhnutie, ktorým budú musieť v dospelosti čeliť. Rozprávka hovorila o tom, že byť Rómom znamená hlad a nedostatok. Keď ste v takomto bludnom kruhu, cítite sa bezmocný a neviete ako sa dostať z problémov.
Znie to paradoxne, že v relatívne prosperujúcej spoločnosti chodia tisíce detí spať hladné. So zámerom eliminovať chudobu navrhujú rôzne vlády systém, ktorý berie peniaze od platičov daní, a tie prerozdeľuje chudobným a nepracujúcim. Dúfajú, že takto budujú sociálne spravodlivú spoločnosť a sú si istí, že nikto nebude hladovať. Ale aj napriek miliardám korún, ktoré sa každoročne takto prerozdelia, len málokto z tých, čo z generácie na generáciu žijú v chudobe, nájde svoju cestu z bludného kruhu. Faktom zostáva, že systém prerozdeľovania skôr zhoršil kvalitu života tých, ktorým mal pomôcť. Vláda sa takto tiež ocitá v začarovanom kruhu. Prerozdeľovaním peňazí len kŕmi systém, ktorý má nenásytný apetít na ešte viac peňazí a programov.

Keď prichádzali správy o škodách spôsobených tsunami, mnohí chceli prispieť na pomoc obetiam. Keď však vidíme chudobné štvrte v našom okolí, nereaguje rovnakým spôsobom. Prečo je to podľa vás tak? Nenachádzame v sebe rovnaký súcit?

Časťou tohto problému je naše chápanie slovíčka „my“. Ešte nedávno sme pri správe o nejakej tragédii reagovali slovami: „Mali by sme nejako pomôcť“. Slovíčko „my“ sme chápali ako: ja, ty, naše rodiny, spoločenstvá v našom okolí, naše miestne podniky. V posledných rokoch sa však naše chápanie slovíčka „my“ zmenilo. Väčšina z nás si teraz pod týmto slovom predstavuje vládu alebo veľké medzinárodné spoločnosti. Platíme dane a očakávame, že profesionálni vládni úradníci niečo podniknú. Aj ľudia z nášho okolia predpokladajú, že keď sa ocitnú v kríze, má pomôcť štát. Málokomu napadne, že by pomocnú ruku mohol podať ktosi z príbuzenstva, či daktorý sused. Nešťastie spôsobené tsunami sa opäť dotklo našich sŕdc. Mnohí si mysleli, že reakcie našich vlád boli neadekvátne a pomalé. A tak sme opäť prebrali zodpovednosť na seba a podporili sme mimovládne organizácie dobrovoľníkov, aby pomohli obetiam nanovo vybudovať svoje životy.

Znamená to, že naše vzťahy s blížnymi sa zmenili?

Komunizmus a centralizované riadenie posiľňovaniu vzájomných vzťahov v miestnych spoločenstvách neprialo. Aj keď už síce nevládne len jedna politická strana, stále si priveľa ľudí myslí, že by sa o nás – v prípade núdze - mala postarať dobrá vláda. Neprestajne sa pretekáme, kto dostane viac peňazí z Bratislavy. Jasne som to spozoroval po decembrových komunálnych voľbách. Niektorí neúspešní politici spojení s koaličnými stranami sa po voľbách vyhrážali, že voliči oľutujú, komu dali svoj hlas. Tvrdili, že novozvolení úradníci z opozičných strán nebudú schopní získať také peniaze a priazeň, akej by boli schopní oni. Podobne víťazné strany vládnej koalície hovorili o svojej schopnosti získať viac peňazí, vďaka dobrým konexiám s vplyvnými ľuďmi v Bratislave. Tieto rozhovory neboli o budovaní mocných komunít. Boli o schopnosti získať čo najviac peňazí od svojich „politických“ priateľov, ktorí spravujú štátnu pokladnicu. Čím je vertikálna závislosť väčšia, tým slabšia je schopnosť vzájomnej pomoci na horizontálnej „susedskej“ úrovni.

Mnohé mimovládky pôsobiace v našich obciach a mestách dúfajú, že na svoje projekty získajú peniaze z grantov od EU, vlády či nejakej bohatej medzinárodnej nadácie. Prečo by ich potom mali finančne podporovať občania?

Toto je jeden z dôvodov, prečo je tak málo naozaj nezávislých a sebestačných mimovládiek. Druhým dôvodom je skutočnosť, že často musia o svoju existenciu súperiť so štátnym systémom sociálnej pomoci. Povedzme, že miestna organizácia príde s nápadom motivovať finančnými odmenami tých, čo chcú zodpovedne pristupovať k riešeniu vlastných sociálnych problémov. Byrokrati v Bratislave usúdia, že je to dobrá myšlienka a udelia im grant na tento projekt. Ale tá istá byrokratická mašinéria spravuje systém, ktorý rozdáva peniaze v podobe sociálnych dávok bez toho, aby tí, čo ich dostanú, niečo za to urobili. Miestna organizácia sa snaží prebudiť účastníkov k väčšej zodpovednosti, zatiaľ čo od štátu dostanú peniaze za to, že nerobia nič. Prečo by mal človek dávať peniaze miestnej organizácii, keď ich program je viac-menej predurčený na neúspech, kvôli trhline vo vládnom programe rozdávajúcom almužnu? Po tretie, keď sa všetci obracajú na vládu alebo EU, aby oni financovali ich programy, prečo by im ešte niekto mal dávať peniaze zo svojho vrecka? Mnohí sú presvedčení, že už aj tak dávajú dosť veľa peňazí na vládnu „charitu“ vo forme daní, z ktorých sa všetky tie dávky vyplácajú.

Ako by teda mal štát pomáhať slabším členom spoločnosti?

Záleží na tom, čomu hovoríme pomoc. Winston Churchill raz popísal pokušenia politikov v súvislosti so sociálnymi programami: „Každá nová vládna administratíva, vrátane tej našej, prichádza plná sily a veľkorysých myšlienok o používaní verejných peňazí na dobré veci. Čím častejšie sa vlády menia, tým sú tieto brilantné myšlienky početnejšie a čím častejšie sa konajú voľby, tým sú politici ohľadne verejných financií benevolentnejší.“
Politické strany získavajú hlasy voličov sľubmi, že ich program bude štedrejší ako program ich oponentov. Je to vlastne podplácanie občanov štátnymi peniazmi. Aj keď sú ich programy časom neúspešné, peniaze sú už rozdané. A mimovládky, ktoré si nevedia svoju existenciu bez takýchto podpôr predstaviť, sú od takejto pomoci závislé, majú tendenciu voliť hocikoho, kto im tých peňazí sľúbi najviac. (s týmto „problémom“ nebojujú pravdaže len mimovládne organizácie ale aj mnohé obce, mestá, samosprávy a mnohé ďalšie inštitúcie stojace v rade na peniaze z centra – hlavného mesta štátu alebo únie.) Problémy generačnej chudoby sú najčastejšie spôsobené zlými návykmi a nesprávnymi voľbami. Generačná chudoba je o rozpadnutých rodinách a deťoch opakujúcich naučené šablóny správania po svojich rodičoch. Šanca jednotlivca vymaniť sa z tohto bludného kruhu závisí na voľbe správnych rozhodnutí a o prevzatí zodpovednosti. Vládne programy, rozdávajúce peniaze bez toho, aby si ich ľudia dôstojne zarobili, iba postupne otravujú dušu ako jed a rozbíjajú rodiny.

V čom by potom mala úspešná pomoc spočívať?

Aby som sa zotavil po nehode, či ťažkej chorobe, musím trénovať, cvičiť. Nijako mi nepomôže, ak to bude za mňa robiť niekto iný. Ak nebudem cvičiť, nezosilniem. To platí bez výnimky aj v sociálnej oblasti. V praxi je to však zatiaľ žiaľ založené na predpoklade, že sociálne slabí nie sú schopní vykonávať produktívne činnosti pre dosiahnutie svojej sebestačnosti. V programoch zameraných na „pomoc“ týmto ľuďom sa tak spravidla najviac narobia tí, čo ich organizujú, menežujú. Tí, ktorým sú určené, sa spravidla len prizerajú, ako im to ide...

Máte na mysli konkrétne prípady?

V decembri som niekoľko dní býval v útulku pre bezdomovcov v Košiciach. Zistil som, že mnohí bezdomovci čelia vážnym psychickým, či fyzickým problémom. Vďaka útulku nemrznú na ulici. Je to dobrá charita. Ale v prípade spomínaného útulku by až 80 % z ich klientov neskončilo na ulici, keby sa nestali otrokmi alkoholu. Ako tí dvaja, ktorých som tam spoznal. Hovorme im Igor a Tatiana. Prvé ráno môjho pobytu v útulku. So službukonajúcim zamestnancom zariadenia klopeme na jedny dvere. Zobudili sme Igora. Tatiana bola niekde vonku. Igor sa po prvý krát opil, keď mal 15 rokov. V čase keď sa s Tatianou zobrali mal už s alkoholom vážne problémy. Tatiana o nich ale nevedela. Vnímala ho ako zábavného chlapíka. Čoskoro však zistila, že Igor nepije len príležitostne. On musel piť. Ja som mal dojem, že Igor sa nachádza v poslednom štádiu alkoholizmu. Keď neprestane piť, alkohol ho zabije. Pred dvomi rokmi prišli o byt. Skončili v útulku. Ich štyri deti boli umiestnené do detského domova. (Iróniou je, že štát z našich daní platí za starostlivosť o tieto deti v domove trikrát viac, ako keby Igor pracoval a staral sa o deti sám.) Igor uznáva, že by bolo lepšie, keby nepil. Ani hrozba straty domova ho však nedonútila prestať piť a nezastavila ho dokonca ani skutočnosť, že ich deti budú musieť odísť do detského domova. Igor tvrdí, že sa pokúšal prestať už mnoho krát. Ale najdlhšie vydržal jeden mesiac. Alkohol bol vždy silnejší ako jeho vôľa.
Tatiana verí, že iba ak zostane s Igorom, môže ho zachrániť pred hrozbou zamrznutia na ulici. Cíti ako svoje zlyhanie, že Igorovi nedokázala pomôcť. Táto spoluzávislosť nielenže Igorovi nepomôže, ale škodí i Tatiane a ich deťom, ktoré zatiaľ vychováva štát. Tatiana ich občas navštívi. Deti sa však len veľmi ťažko vyrovnávajú so zmätkom vo svojich dušičkách, ktorý sa ich zmocní zakaždým po jej odchode. V detských domovoch je zriedkavé, že deti hovoria o svojich pocitoch. Tatiana sa ale necíti byť ohrozená skutočnosťou, že jej deti vychováva štát. Nepripúšťa však možnosť, že by jej deti mali vyrastať v inej rodine. Takýto stav jej vyhovuje, nechce sa vzdať svojich rodičovských práv. Aj keby sociálny úrad našiel pre niektoré z jej detí pestúnov, nesúhlasila by. Ďalšou tragédiou je, že väčšina ľudí si myslí, že je to v poriadku a problém je vyriešený, ak sa o deti stará štát. Príbeh Igora a Tatiany je jedným z mnohých príkladov rodín, ktoré zlyhali. Ocitli sa v kríze následkom niekoľkých nesprávnych rozhodnutí, ktoré spôsobili dlhodobé následky. Ich situácia sa len zhoršuje. Igor a Tatiana sa môžu z krízy vymaniť iba ak dokážu urobiť vážne rozhodnutie: vziať zodpovednosť za seba a svoje deti do vlastných rúk. V existujúcom systéme však prehrávajú všetci. Všetci.

O tom je teda kniha Z bludného kruhu?

-Kniha prináša pohľady na sociálny systém a generačnú chudobu, aké v žiadnej správe Európskej únie o chudobe na Slovensku nenájdete. Dobrou správou je, že existuje nádej. Každý sa môže zmeniť k lepšiemu. Cesta z bludného kruhu závislosti nie je ľahká. Je to však tá lepšia cesta. Jediná cesta.



Ak by sme si túto knihu chceli prečítať, na koho sa máme obrátiť?

Najjednoduchšie to bude, ak svoju objednávku (Meno, adresa, počet objednaných výtlačkov knihy) napíšete do e-mailovej správy a pošlete ju na adresu: socreform.report@inMail.sk, alebo: Združenie za sociálnu reformu, Letná 38, 040 01 Košice. Doporučená cena knihy pre predajcov je 159 korún, vy ju však v rámci tejto ponuky môžete mať za úvodných 135 Sk!   |   tlačiareň
 

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606