magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

S docentom Ing. architektom Petrom Pásztorom o maďarskej organickej architektúre ako o ceste do budúcnosti
@ Kultúra -> Výstavy      Apr 09 2002 - 13:35 GMT

Warning: file(/home/marek/cassovia/news/21022001/INDEX): failed to open stream: No such file or directory in /raid/cassovia/photoset.inc.php on line 25
Stroje na bývanie sa už prežili?

Vo štvrtok /22.2.2001/ otvoria vo Východoslovenskej galérii výstavu 10 rokov Spoločnosti Károlya Kósa - maďarská organická architektúra

Maďarskí architekti venujúci sa organickej architektúre sú združení v Spoločnosti Károlya Kósa, ktorá vykazuje rôzne aktivity a spája jednak architektonické kancelárie, ale aj realizátorské firmy. V rámci tejto spoločnosti pôsobí Majstrovská škola pre architektov /postgraduálne štúdium pre architektov/ a Slobodná vzdelávacia univerzita. Vydávajú i časopis Staviteľ krajiny, ktorý ponúka množstvo podnetných filozofických názorov.

O ďalšie informácie sme požiadali spolukurátora výstavy pána docenta Ing. architekta Petra Pásztora, podpredsedu Slovenskej komory architektov a vedúceho katedry architektúry Fakulty úžitkových umení TU.

„Spomínané firmy sa predstavujú po prvý raz spoločne, a vo veľkom rozsahu - na cca 220 paneloch. Výstava mala premiéru nedávno v Budapešti a vzbudila naozaj mimoriadny ohlas.“

Čo spôsobilo taký záujem u odbornej i laickej verejnosti?

„To, že maďarská organická architektúra sa stala určitým fenoménom vo svetovej architektúre, že svet už zaregistroval jej trendy. Zaujímavá je najmä v tom, že sa snaží o komplexnejšie riešenie architektúry ako takej. Neakcentuje jej jednotlivé aspekty - je to skôr pokus o globálnejší pohľad, čo znamená, že hľadá kontexty s tým čo bolo a čo bude. Dalo by sa to vysvetliť aj tak, že súčasná architektúra vo svete sa vybrala smerom k technickej bravúrnosti. Dominuje v nej očarenie technikou i funkciou, čím čiastočne dochádza k vyprázdňovaniu samotného pojmu architektúra a akoby sa strácalo remeslo na jednej a na druhej strane vytrácali ľudské a najmä slávnostné pocity z architektúry. Myslím si, že každý kto uvidí výstavu si všimne, že sú to domy, ktoré reprezentujú zároveň domov, alebo miesto kde sa človek veľmi dobre cíti a v ktorom má nakoniec až slávnostný pocit.“

Môže byť tvorba maďarských architektov inšpiratívna aj pre nás?

„Áno. Chcel som upozorniť na fakt, že na výstavách takúto prezentáciu vlastne návštevník vždy vníma s odstupom a úvahou či by sa to dalo urobiť aj u nás. Takéto stavby jednoznačne človek musí navštíviť a užasne, že nielenže sa to dá, ale že ešte psychicky vplývajú na človeka veľmi priaznivo. Kolegovia z Maďarska používajú napríklad ekologické a iné prírodné materiály, ktoré sú človeku veľmi blízke, vyskytujú sa v jeho blízkosti. Tým evokujú pocit, že sme naozaj z tejto krajiny, z tohoto prostredia, zo stredoeurópskeho regiónu.

Na vernisáži v Budapešti bol prítomný svetoznámy architekt profesor Paolo Portoghesi z Ríma, ktorý svoju pripravenú prednášku odložil a začal úplne spontánne hovoriť o svojich pocitoch z výstavy. Okrem iného povedal, že takáto architektúra sa dá ťažko exportovať, nie je receptom ako stavať inde ale na druhej strane je to fantastický návod na to, ako stavať v prostredí, ktoré má isté tradície. Nevie si predstaviť že by bola táto architektúra aplikovateľná niekde inde, ale na druhej strane môže byť vzorom, pre svoju filozofickú podstatu, teda akým spôsobom pristupovať k vymysleniu a realizácii objektov. Práve v tom je veľkým vzorom pre celý svet. Pán Portoghesi sa úprimne vyznal, že si roky myslel, že raz by sme mali k takejto architektúre dôjsť a bol šokovaný, keď videl v akom množstve je už realizovaná v Maďarsku. Vyjadril sa o nej ako architektúre budúceho veku.“

Po vernisáži bude mať pán Imre Makovecz prednášku o veži. Celkom tomu nerozumiem. O akú vežu má ísť?

„Priznám sa, k prednáške o veži som pána Makovecza vyprovokoval ja. On je totiž známy tým, že rád stavia veže. Napríklad k divadielku, obecnému úradu... Je priam zaľúbený do problému veža. Veža sa z architektúry vytratila, nemá ako funkcia zmysel, ale na druhej strane robí atmosféru. Podľa mňa je to však celé ešte o niečom inom a bol by som rád, keby nám to on sám vysvetlil. Pán Makovecz zasa navrhol, aby sme sa zamysleli nad problémom: Ako by som si predstavoval druhú vežu Dómu sv. Alžbety, ak by sa raz mala dostavať? /To preto, aby sa naša diskusia netočila len v akademickej rovine/. Vyzval som viacerých architektov, ba aj študentov, aby prišli s návrhom a povedali svoj názor. Nejde nám o splnenie úlohy ihneď -zajtra, ani o provokáciu pamiatkárov, ale skôr otestovať si, či by sme boli vôbec schopní pokračovať v jedinečnom diele majstra Štefana, respektíve Imricha Steindla.

Často pertraktovanou otázkou v organickej architektúre je, či máme vždy historické pamiatky len zakonzervovať. Každá architektúra je totiž svojim spôsobom nedokončená, pretože jej užívatelia sa menia. V tomto bode je architektúra tiež organická. Prichádza vždy ďalšia a ďalšia generácia, ktorá má nové nápady a je v týchto súvislostiach na mieste úvaha, či smieme k takémuto skvostu vôbec niečo postaviť...“

Ale o tom všetkom sa vlastne dozvieme až po vernisáži. Napokon dnes, keď sa u nás znovu stavajú veže kostolov ale aj veže výškových budov je problematika veže znova - možno by bolo lepšie povedať - stále aktuálna.

Katarína BEDNÁŘOVÁ
Foto: Karol HATALA   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606