magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

O jedného samovraha menej
@ Kultúra -> Divadlo      Mar 13 2012 - 05:46 GMT

Jeden zo slovenských spisovateľov - režisérov sa zamiloval do Máraiho myšlienok. Zamiloval sa do nich do takej miery, že ich začal ďalej rozvíjať. Výsledkom je divadelná hra v maďarskom a slovenskom jazyku s názvom Ako naučiť meštianskeho psa poslušnosti.

Úloha je hrdinská, alebo by sme ju rovno mohli nazvať aj pokušením Boha. Od slovenského diváka totiž nemôžeme očakávať veľa predchádzajúcich vedomostí o východiskových zdrojoch a životopise hlavného predstaviteľa. Režisér má v takom prípade dve možnosti: postaví realistickú, dokumentárnu drámu alebo javiskovú víziu odvážnej štruktúry. Silvester Lavrík si zvolil druhú možnosť a urobil veľmi dobre.

Predstavenie je tematicky klasické a hekticky aktuálne z formálnej stránky, vystupujú v ňom zväčša dvojjazyční herci, so štipkou nostalgie a skvelo časovanými narážkami. Lavrík nezabudol ani na humor: využíva situačnú komiku, gegy, ako aj vtipy položené na jazykových rozdieloch a je ťažké odolať ich ďalšiemu rozvíjaniu, najmä v rovine jedál a osobností, ktoré oba národy považujú za svoje vlastné.

Hra sa začína agitáciou politika (Tamás Gál), ktorý nás z polovice maďarsky a z polovice po slovensky presviedča o tom, aby sme ho volili. Zdá sa, že na javisku nemá čo hľadať, organizátori ho vyvedú, aby predstavenie mohlo začať. Zažnú svetlá a náš hrdina je opäť na scéne. Vtedy nám dochádza, že sme vlastne na železničnej stanici, ba dokonca sme už aj nastúpili na vlak, ktorý vezie do Nemecka podivné osoby. Medzi nimi je aj tento maďarský poslanec národnej rady, ktorý v reštauračnom vozni natrafí na toho pravého v osobe slovenského samozvaného filozofa a patriota (Vlado Zboroň), ktorý je inak perfektný týpek a ešte nikdy necestoval tak ďaleko. Tak teraz teda budú mať čas prediskutovať slovensko-maďarskú otázku, pretože vlak sa zasekne niekoľko kilometrov od Košíc, v margecianskom tuneli, ktorý obľubujú samovrahovia (žiaľ je tomu naozaj tak).

Ďalej sa predstaví hysterická a tehotná čašníčka (Csilla Tarr), ktorej sa jej novopečený manžel (sprievodca Ludwig Bagin) mierne vyľaká kvôli počatému dieťaťu. A v pozadí sedí Sándor Márai (Szilárd Petrik), s dekadentným výrazom tváre, ktorý je nám zo starých fotiek dôverne známy. V ruke drží tabuľu s nápisom: Műemlék/Národná pamiatka. Vedľa neho sedí jeho manželka Lola v kostýme múzy (Szilvia Kiss), chrániac, zakrývajúc velikána tak ako sa patrí. A samozrejme žiarli. Má na to aj svoj dôvod. Alebo nemá? Čitateľka Anna (Alena Duránová) je neposedná, oduševnená modrá pančucha, ktorá sa taktiež zamiluje do Máraiho. Listuje v jeho živote, jeho myšlienky priam nasáva, a dokonca s ním flirtuje, čo veru lichotí tak spisovateľovi, ako aj mužovi. Ten je mimochodom už mŕtvy, ale vlastne „mŕtvy je ten spisovateľ, ktorého nikto nečíta". Ich vzťah iskrí napätím medzi kultovo štylizovanou nadčasovosťou a konkrétnou prítomnosťou. Možno majú aj spoločnú minulosť. Možno nemajú, ale mohli by ju mať.

Szilárd Petrik v role Máraiho je ideálnou voľbou, nielenže ho zahrá, ale ho takmer stelesňuje, a dokonca je cítiť z jeho stvárnenia postavy aj paródiu. Je ohromnou ikonou a bolestivým jedincom zároveň. Je typom umelca, ktorý sa stráca v štýlovej afektovanosti starých meštianskych čias. Postava je úplne archaická. Alena Ďuránová je pritom úplne moderná, systém jej gest je vlastný človeku dneška. Do svojej postavy prenáša minimálnu dávku neprirodzenosti, práve toľko, aby sa vyhla realizmu a situácie dokázala naplniť zdravou iróniou.

Samotná výchova oného meštianskeho psa tiež dostáva nové dimenzie (hra dostala svoj názov podľa príručky, ktorú sa Máraiovi podarilo zachrániť z obrovskej knižnice ich zbombardovaného domu v Pešti), povely sú vyšité na zadnej strane kostýmov (slovenský patriot „Sadni!", poslanec „Štekaj !"), čo je veľmi duchaplné riešenie.

Lavrík a spoluautorka Anna Vlčková-Strachan sa očividne nepúšťali do práce s odhodlaním prepísať Máraiho. Nedotýkajú sa ani jeho textov, ani jeho ducha. Toto predstavenie nie je drámou samogenerovaného omamu a verbálneho napätia, ale je pokusom o znovuzískanie strateného raja, kde Maďari a Slováci spoločne a v mieri pochutnávali na klobáse a kde Panna Mária mohla byť aj židovského pôvodu.

Súčasná doba je plná drsných, ohromujúcich a jednoznačných vplyvov. Táto hra si však vyžaduje aj kus intelektuálnej senzibility. Môžeme si vypočuť prozaické duetá a tercetá prekrásnej kompozície, oba jazyky majú vlastnú melódiu. Príbeh naberá spád v rytme vlaku od polopatistického realizmu k poetickosti. Hodnotnú produkciu obmedzuje paradoxne práve jazyk, a to najmä vo vzťahu k divákom, ktorí neovládajú slovenčinu alebo maďarčinu. Niekedy musia čítať príliš veľa titulkov, a preto nemajú čas sledovať scénu a zamyslieť sa nad takými grotesknými pravdami ako napríklad: "Čím viac samovrahov, tým menej samovrahov."

Preklad je mimochodom výborný v oboch smeroch (práca Margit Garajszki). Otázka, že čo bude s Máraim, ostáva otvorená. Hoci Anna si predstavuje spisovateľa na vlajke hlavného mesta kultúry: "Chceš vedieť, čo sa deje v mojej domovine a v tvojom meste, Sándor? Onedlho sa bude predávať káva s papierových pohároch s tvojim menom."

Po košickej premiére v decembri a terajšej premiére v Bratislave ostáva predstavenie zrodené v rámci projektu Košice - Európske hlavné mesto kultúry 2013 v repertoári košického divadla Thália, pričom bude hosťovať aj v Budapešti a ani v Bratislave sme sa s ním nestretli posledný krát.

Zdroj: Új Szó; 10.02.2012; JUHÁSZ KATALIN

http://www.kosice2013.sk/sk/clanok/o-jedneho-samovraha-menej

 

  |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606