magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

Linka nádeje 644 11 55

O asertivite

Doktor Beleš v úvode jednej z kníh o asertivite uvádza citát: „Lepšie je byť dobrým v očiach iných ľudí, než šťastným podľa vlastných predstáv"..... A ďalej ho komentuje: „V každodennej klinickej praxi často stretávame ľudí, ktorých z tohto imperatívu vyplývajúce utrpenie doviedlo k hľadaniu tak vytúženého zmyslu vlastného života. Niektorých až po pokuse o samovraždu. Mnoho ľudí trpí prechodným štádiom sebaobetovania pre ostatných jedincov. Sú aj takí, čo využívajú paradoxné výhody zbavenia sa zodpovednosti za svoje životy. Láska k iným ľuďom musí vychádzať z lásky k sebe. Upriamenosť k sebe je podmienkou úprimnosti k okolitému svetu. Cenu, ktorú platíme za neustále zriekanie sa osobných práv je kondenzované nešťastie ako ilustruje uvedený citát. Jediným „liekom“ na tieto problémy je asertivita.

Asertivita je v prvom rade zručnosť. Nedá sa zdediť a ani nikde zohnať, možno sa jej iba naučiť. Väčšina ľudí však nemá túto príležitosť. Učenie sa asertivite je pritom ťažké a niekedy bolestné. Slovami Perlsa - podmienkou znovuzrodenia je pretrpenie si smrti starého „ja“. Voľnými slovami možno asertivitu popísať ako cestu k iným ľuďom, ktorej predchádzala cesta k sebe, svojim potrebám, prianiam a právam. Asertivita je zároveň veľmi nákazlivá. Čím viac asertivity, tým menej manipulácií, využívanie silnejšími ľuďmi a menej úzkostných obáv z možnej nepriaznivej mienky iných o nás. Chýbanie asertivity zapríčiňuje koróziu medziľudských vzťahov. Tak, ako je asertivita podmienkou rovnoprávnosti vzťahu medzi ľuďmi, tak je podmienkou ich osobnej spokojnosti a psychickej vyrovnanosti. V tomto ohľade je šírenie myšlienok asertivity našou povinnosťou.“

Mini rozhovor o duši

„Pán doktor, čo je to duša?“

„Niečo, čo je veľmi bolestivé“

Môže byť aj radostná duša, nie?

„S tou my ale nepracujeme. Viete, niečím daň za to čo robíme, splácať musíme. A jedna z tých foriem dane ( ktorá je tak trochu zrkadlom našich hlúpostí ) je to že tá duša začne bolieť.“

„Čiže duša je to, čo nás bolí?“

„Občas bolí aj telo na ktorom sa dá všetko ako vidíte po Innsbrucku zázračne spraviť, ale s dušou je to rozporuplné. Sama iste poznáte zo svojho okolia ľudí, o ktorých by ste predpokladala, že keď sú schopní napáchať toľko zla, že by sa im to malo niekde objaviť. Záhadná duša, ktorej nerozumieme. Ešte aj v týchto ľuďoch duša je, ale iste jej niečo chýba.“

O linke nádeje

Linka nádeje vznikla v piatok 14. mája 1993 popoludní o 14. hodine. „Z odstupom siedmich rokov už je možné niektorým veciam pripisovať menší význam,“ hovorí jej neúnavný šíriteľ Dr. Ľudovít Beleš a pokračuje:

„Celé sa to udialo tak, že vo Fakultnej nemocnici na Rastislavovej kde Linka dôvery bežala štvrtý rok, sa riaditeľstvo rozhodlo, že čo majú mať ľudia akési duševné ťažkosti či problémy a vôbec prečo by mali mať takúto inštitúcii práve Košice ( ktoré mimochodom aj vtedy a aj dodnes v percente samovražednosti nemajú byť naozaj na čo pyšné) a že ju k 30. aprílu ju zruší. Každý zo psychológov za tie tri roky ale „ťahal“ za sebou klientelu z Linky. A keď sme posledné aprílové služby dobiehali tak sme šiesti, ktorí sme vtedy pracovali v Novej fakultnej nemocnici, začali rozmýšľať nad tým, ako ľuďom majúcim dôveru v linku ju nezlomiť.

Mali sme kontakt Mestskú telekomunikačnú správu a priaznivo nakloneného jej vtedajšieho riaditeľa Ing. Sedláka aj riaditeľa R. Rolanda v tejto nemocnici aj na prednostu Psychiatrickej kliniky profesora Kafku a s po rozhovoroch s týmito pánmi napokon v priebehu dvoch týždňov Linka mohla vzniknúť. Pretože sme chceli po starom ale začať pracovať nanovo, tak sme namiesto Linky dôvery, dali názov Linka nádeje. Na komunikáciách nám dali dobré číslo, ktoré vlastne bolo zdvojením čísla ústredne a šestka už predvojom digitalizácie."

„O čom vlastne je Linka nádeje?“

„Niekedy predstavuje pre poslednú inštanciu človeku, ktorý je tak ako naša zemeguľa na logu, do priepasti padajúci. Niekedy zasa ako taký ten dôveryhodný a odbornosťou vybavený známy, ktorý poradí v zapeklitej situácii. Ale máme za sebou aj zábavnejšie polohy, keď deti žalujú na spolužiakov, na učiteľov... Asi sme tu pre každého kto potrebuje našu pomoc. Som rád, že od kedy linky vznikali, od pražskej a brnenskej, vždy aj so zdravotníckym pohľadom a hraničným rozmerom - poďme sa pokúsiť znížiť počet samovrážd, sa za roky existencie Linky nádeje ukázalo, že hoci kto má a akékoľvek problémy, zavolá nás. A nielen z Košíc, asi pätina hovorov je mimo.“

„Aký musí byť človek, ktorý radí, ktorý chce pomôcť ? Musí mať nejaké špeciálne predpoklady? Je asi o veľa náročnejšie riešiť problémy pri telefóne, keď nevidí volajúceho. „

„Bolo šťastie, že iniciatívy sa chopili ľudia v Prahe a i v Brne, ktorí odborne ale aj ľudsky rozmýšľali nad tým, že v Československu linkám dajú nejaký oficiálny punc. Teda aby linky nefungovali len v rámci zdravotníctva, ale dostali sa do povedomia populácie. Jednoducho ľudia budú vedieť že existuje nejaká telefonická linka, kde môžu niečo niekomu povedať a nemusím sa červenať ako keby s nejakou háklivou vecou prišili za odborníkom do jeho pracovne. Punc bol daný i tým, že pomerne rýchlo, po sformovaní sa siete liniek v Československu boli prijaté pravidlá hry, oficiálne schválené obidvoma psychiatrickými a psychoterapeutickými spoločnosťami, ktoré určuje Európska asociácia. A tá ma veľmi prísne kritéria. Je tam okrem iného kritérium na vek psychológa, počet rokov jeho praxe, po psychoterapeutickej stránke musí mať nielenže špecializované postgraduálne vzdelanie ale ešte aj niečo naviac. Je dobrý pocit vedieť, že tu na tejto Linke, ale aj na iných, sú psychológovia na odbornosť ktorých sa možno spoľahnúť. Je na nás, aby sme si strážili, aby nejakí nadšenci, nefungovali a nezakladali pseudo linky. Obyčajne je ich hlavným motívom, že niekto z rýdzo charitatívnych dôvodov s nadšením pomáha tak, že robí vŕbu a domnieva sa, že robí dobre. Tie prípady sa skôr, či neskôr objavia na telefóne u nás. Ja rád používam trochu za uši pritiahnutý príklad: Vážme si ľudskú dušu aspoň tak ako televízor! Ak sa mi pokazí televízor neopravujem si ho sám, ale zavolám si odborníka. Tiež to nebude nadšenec, ktorý sa oprave venuje ako svojmu hobby, ale niekto, kto za svoju prácu bude ručiť. No a na Linke kde sa pracuje s dušou tam musia byť profesionáli.“

„Ako viete odhadnúť závažnosť situácie? Je to intonácia, dikcia...“

"Pri prvých slovách si vieme človeka s ktorým hovoríme, pomerne presne predstaviť. Situácia sa dá zistiť pomerne rýchlo, aj v takých prípadoch keď napríklad školopovinné dieťa volá po obede, či je to kvôli zábave, rozptýleniu alebo je tá vec vážna.“

„Dá sa povedať, kto viac volá ? Ženy, ktoré sú povedzme citlivejšie a potrebujú kontakt častejšie?“

„Častejšie volajú ženy. Nemožno vylúčiť, že to súvisí s populačným koeficientom. Okrem toho svoju úlohu zohrávajú i sociálne normy, ktoré úplne nahlúplym spôsobom akoby vymývali mozog sociálnej úlohy dospievajúceho chlapca tak, že chlap má byť tvrdý. Rozhodne si myslím že podstatná je tu otázka závažnosti problému. Keď človeka bolí niečo na duši, tak zavolá aj chlap, ktorému hovorili, že sa nepatrí fňukať. Ale pikoškou je, že keď sa podarí presvedčiť chlapa, že urobil dobre, keď zavolal, a že je dobré že sa sám nepúšťal do opravy „svojho televízora“, pretože by ho tam to napätie mohlo švihnúť, potom také ich uvedomenie si toho, čo sa podarilo, nie zriedka vedie k tomu že sú akýsi vďačnejší. Takže nie je pravda, že my muži sme citovo otupenejší. Spôsob akým poďakujú svedčí o tom, že aj po tejto stránke dokážu byť úprimnejší.“

„Sú problémy, ktoré riešite z týždňa na týždeň - krok za krokom?“

„Áno, často.“

„Prichádzajú za vami aj na pracovisko?“

„A to je taká zvláštna vec a už kvôli tomu táto inštitúcia na celom svete funguje, (aj keď sme podľa určitých pánov za Albánskom a Somálskom v poskytovaní zdravotníckych služieb) že ľuďom zvoliacim si anonymný rozhovor práve táto forma „liečby“ vyhovuje.“

„Je táto liečba rovnako účinná, alebo možno hovoriť len o záchrannom páse?

„Niekedy ma zo seminárov milo prekvapí nakoľko nás poteší uvedomenie si, že s dušou človeka môžeme pracovať cez telefón rovnako efektívne ako priamo. Aj toto uvedomenie si nám pomohlo, že sme celý rok i sviatky slúžili zadarmo. Vedieť človeka na malej ploche ( hodinu a niekedy i viac cez telefón nevideného ale s jeho veľmi boľavým problémom) dostať do polohy, že jeho problém nie je boľavý a že si ešte z jeho riešenia môže zobrať nejaké mechanizmy do budúcnosti, to je nepochybne vec, prečo sme sa nevzdali v období, kedy nám zvonila hrana.“

„Dá sa z hovorov z Linky nádeje usúdiť akí sme? Či sme vyrovnaní, alebo naopak?“

„Všetci sme ľudia, a je jedno, či chodíme v róbe od Diora, alebo vo veciach zo sekáča. Duša a jej schopnosť sa vysporiadať s problémami je samozrejme univerzálne pružná, alebo naopak zraniteľná. Nie, ten rozdiel nie je taký, aby sme mohli povedať, že my tu trpíme viac. Možno, keď sa objavia občas nejaké štatistiky, kde sa hovorí, podľa mňa nezmyselne o počte hovorov, (ako keby to bolo kritérium) to vyzerá ako keby tu bolo menej ľudí, ochotných sa zdôveriť. Kontra argumentom by bolo to, že práve naopak, ak roky niekto žije s predsudkom, že mať dušu a duševné problémy je neprípustné ( súdruhovia tým vymývali mozog) potom sú tu tieto veci akoby menej zaužívané. Ľudia si na Linku ale zvykli a netrúfam si povedať, či sú ich bolesti viac alebo menej bolestivé. Chodia sem kolegovia zo zahraničia, naposledy zo Švajčiarska a na túto tému sme rozprávali. Ľudia z iného a hlavne materiálne odlišného prostredia majú slzy v očiach tak isto keď ich pubertálna dcéra začne niečo vystrájať, alebo keď sú problémy medzi mnou a parterom, alebo nadriadeným ako u nás. Tak ako Sting spieva, biologicky sme všetci rovnakí a aj duša je podobná v tom, že ničo znesie a niečo nie. Ľudia sa to potom snažia riešiť tým, že blízkym o tom porozprávajú. Ale veci, ktoré sa dostávajú ku hranici chorobnosti vedú všade na svete ( a ja verím tomu že aj u nás ) že sa obrátia na odborníka.“

„Možno vyšpecifikovať, čo je najväčším problémom našinca?“

„Pravidelne mesačne to veľmi precízne spracúvame. Túto klasifikáciu od nás vyžadujú totiž poisťovne. Napriek tomu si myslím, že podstatnejšie je, ako ktorý problém bolí a že si s príčinou tejto bolesti nevie niekto poradiť sám. Myslím si, že nie je tak dôležitý obsah prečo? Ale to, že si uvedomujem, že tá bolesť je pre mňa natoľko závažná, že niečo potrebujem urobiť. A tu my rozlišujeme - medzi veľkým nasadením, kedy hovor trvá hodinu i viac a takým tým inštrumentálnym - poradenským štýlom. Je zaujímavé zistiť, že rovnako slzy tlačiace môžu byť pre niekoho problémy v zamestnaní a pre niekoho ako naň reaguje najbližšia osoba. Stupeň bolesti, nepríjemnosti, pocit beznádeje - o tom je naša Linka. Čo to spustilo už nemusí byť také dôležité. Jednako by som povedal, že „hore“ sa dostávajú, čo sa frekvencie týka, rodinné bolesti.

Katarína BEDNÁŘOVÁ

PhDr. Ľudovít Beleš, klinický psychológ a sexuológ pôsobí na Psychiatrickej klinike FNsP a je aj vysokoškolským pedagógom. Z jeho podnetu a pričinením ďalších piatich ľudí sa im podarilo založiť Linku nádeje. Špecialitou pána doktora sú tréningy asertívneho správania sa, v ktorých je uznávanou kapacitou u nás, no známy a populárny najmä v zahraničí. S touto problematikou mu vyšli už tri publikácie.

Linka nádeje na internete: www.linkanadeje.sk

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606