magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

heslo: František II. Rákoci

Kurucký vodca spomínal na Košice v dobrom

Spoločenská situácia

Osemnáste storočie bolo v Uhorsku, pod ktoré vtedajšie Košice patrili, naozaj rušné a plné vojen. Uhorský a český kráľ, ako aj rímsko-nemecký cisár zároveň - Leopold I. z rodu Habsburgovcov (1640 - 1705) sa zapísal do dejín dosť svojrázne. Bol známy tým, že sa vojen neúčastnil osobne a keď to bolo múdrejšie, tak radšej zutekal a boj nechal na svoje vojská. Napriek tomu sa vďaka porážke a vyhnaniu Turkov z Uhorska stal oslavovaným. Z osemnásteho storočia si však veľa neužil, zomrel niekoľko dní pred svojimi 65-timi narodeninami. Beztak vládol takmer päť desaťročí, pretože na trón nastúpil už vo svojich sedemnástich. A práve za jeho vlády sa narodil a bojoval jeden z najväčších vodcov protihabsburského hnutia - František II. Rákoci, ktorého životný príbeh je rušný a plný neočakávaných zmien.

Narodil sa v bohatej rodine sedmohradských magnátov, mnohí z jeho rodinných predkov i súčasníkov sa do dejín zapísali ako výnimočné, bojovné a neústupčivé osobnosti. Medzi ne patrili i jeho rodičia - František I. Rákoci a Helena Zrínska. Ich svatbou sa spojili nie len dve významné uhorské rodiny, ale ako to v takýchto prípadoch bývalo zvykom, aj dva obrovské majetky. Významné spoločenské postavenie a ekonomická stabilita ich predurčovali na baladický život, keby sa František I. dokázal "dištancovať od vlastných názorov" na rod Habsburgovcov. Stalo sa totiž, že Cisár Leopold I. po dvojročnej vojne s Osmanskou ríšou podpísal mierovú zmluvu, ktorá potvrdzovala turecké vojnové zisky, medzi ktoré patrili mestá Nové Zámky, Novohrad a Veľký Varadín. Nové Zámky sa takto stali centrom najzápadnejšej tureckej provincie v Európe. Tak v decembri 1666 palatín František Vešeléni v spojení s viacerými významnými mužmi Uhorska začali protihabsburský odboj, pričom však oporu hľadali márne vo Francúzsku, Benátkach i v Poľsku. Po prezradení Vešeléniho sprisahania a zatýkaní, sa v Potisí František I. Rákoci v podstate len pokúsil o vojenské protihabsburské akcie s podporou východouhorskej protestantskej šľachty. Jeho vojská však pre cisársku armádu neboli vážnym súperom a František I. už dýchal vzduch ochladzovaný studenými kameňmi väzenských múrov. Len vďaka svojej matke - Žofie Bátoriovej, ktorá dlhodobo a štedro podporovala jezuitov, ako i vďaka jezuitom samotným, a nakoniec i vďaka výkupnému 400 tisíc zlatých, ktoré vyplatila matka Žofia, sa Jozef I. vyhol poprave. Zomrel však vo väzení na Mukačevskom hrade v júli 1676.

Syn František II.

Je však odôvodnené domnievať sa, že úzkym stykom s rodinou Františkovi I. Rákocimu protihabsburský odboj, ani väzenie nebránili. Svedčí o tom fakt, že iba niekoľko mesiacov predtým ako zomrel mu manželka v kaštieli v Borši priviedla na svet syna - Jozefa II. Rákociho. Ten rannú mladosť prežil na hrade, kde jeho otec skonal - v Mukačeve. A keďže jeho matke imponovali asi horúce mužské hlavy snažiace sa prebúrať najhrubšie múry spoločnosti, opäť sa vydala, tentokrát za kežmarského veľmoža Imricha Tököliho. Jeho vojaci nazývaní kuruci (od latinského crutiatus - križovanie) boli úspešní nie len na východnom Slovensku, ale i v Ponitrí a stredoslovenských banských mestách. To už však Tököli bol ruka v ruke s Osmanskou ríšou. Paša Uzun Ibrahim ho dokonca vo Fiľakove korunoval za kráľa Horného Uhorska. To však nemohlo mať dlhé trvanie, Tököli skončil vo vyhnanstve a tak Františkova matka Helena Zrínska opäť ostala sama. Šesťsto vojakov pod jej vedením po tri roky úspešne bránilo Mukačevský hrad! V roku 1688 však kapitulovali, matku násilne odlúčili od detí a poslali do vyhnanstva za manželom. Samotný cisár Leopold I. určil za tútora vtedy 12 ročného Františka II. Rákociho kardinála Leopolda Koloniča. Tento to presunul na jezuitov v Jindřichovom Hradci, neskôr v Prahe, kde sa mal venovať štúdiu práva. Po roku strávenom v Prahe sa už ako sedmnásťročný vrátil do Viedne, kde ho cisár prehlásil za plnoletého, čím ho v podstate vymanil z povinnosti poslúchať tútora. Odtiaľ odišiel do Talianska až ho cisár v máji roku 1694 ustanovil do úradu šarišského župana. O štyri mesiace na to sa osemnásťročný František oženil s hessenskou princeznou Šarlotou Amáliou a mal všetky predpoklady napriek rebéliam svojich predkov prežiť život v kráse, blahobyte a priazni svojho vladára.

A opäť odboj

Po čase sa František II. Rákoci spoznal s generálom Mikulášom Berčénim, s ktorým si dozaista dobre ponadávali na viedenský diktát a v tejto opore sa mladý župan opäť rozhodol pre rákociovský odboj v druhej generácii. Nadviazal kontakt s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV., ale zradou posla sa korešpondencia dostala na stôl cisárskeho dvora. Písal sa 10. apríl 1701 a niekdajší župan Rákoci putoval v eskorte zo Šarišského hradu do Viedenského nového mesta, po vzore predkov nadýchať sa vzduchu ochladzovaného studenými kameňmi väzenských múrov. Vo chvíľach, keď už len vyčkával na trest smrti, mu na pomoc prišiel veliteľ stráží, ktorého presvedčila i uplatila manželka mladého Rákociho. Spolu potom ušli do Poľska, ostal len veliteľ stráží, ktorého to stálo hlavu. Vlastnú.

Habsburgovci naďalej preferovali nemecké vojská v Uhorsku, zrušili voliteľnosť uhorského panovníka, zvýšili dane, prenasledovali protestantov a cítili sa byť stále neotrasiteľní. Keď si Habsburgovci začali nárokovať aj na španielsky trón proti francúzskemu kandidátovi Filipovi z Anjou, z čoho hrozil ďalší vojenský konflikt, na ktoré vždy doplácalo obyvateľstvo Uhorska, na severovýchode tejto krajiny vypuklo povstanie. Jeho vodcovia okamžite vyslali poslov do Poľska a požiadali Františka II. Rákociho, aby sa postavil na ich vedenie. Tak aj v roku 1703 urobil. Naviac vydal patent, ktorým všetkých bojujúcich poddaných v čase pôsobenia vo vojsku oslobodzoval od poddanských povinností. Masy sa pohli. Aj uhorská šľachta veriac, že opäť získa stratené postavenie. V lete 1704 Rákoci už získal pod svoju kontrolu celé Horné Uhorsko! 21. októbra v tom istom roku sa Košice dobrovoľne vzdali kuruckému generálovi Šimonovi Forgáčovi. Povstanie sa rozšírilo i do Sedmohradska, kde Rákociho vyhlásili za ich knieža. V roku 1705 bol snemom v Sečanoch vyhlásený za vodcu konfederácie uhorských stavov. Snem kuruckej šľachty a stolíc za prítomnosti ich vodcu sa konal v roku 1707 v Košiciach. Na prelome rokov 1707 až 1708 býval František II. Rákoci v budove terajšieho Slovenského technického múzea. Snažil sa o rokovanie s cisárskou rodinou na partnerskej úrovni, ale zbytočne. Kráľ a cisár Leopold I. zomrel, na jeho miesto nastúpil nový cisár - Jozef I. Ten mu ponúkal kniežactvo na ríškom území, ale to Rákociho ambície neuspokojilo. Nastávajúce rozpory v radoch kurucov i morová epidémia, ktorá v rokoch 1708 - 1710 zasiahla územie celého terajšieho Slovenska, protihabsburské hnutie výrazne oslabili. Napriek tomu, že Rákociho finančne i materiálne podporovalo Francúzsko, prehral bitku v auguste 1708 pod Trenčianskym hradom.

Oslabený

Nasledovali rokovania povstalcov s cisárom, ktoré v apríli 1711 skončili mierovou zmluvou vyhovujúcou predovšetkým uhorskej šľachte v rámci získania niektorých privilégií. To už však bol František II. Rákoci v azyle v Poľsku, kde pripravoval nové hnutie. Anglicko ho odmietlo, prijalo ho však Francúzsko, kde žil v rokoch 1713 - 1715 v kláštore. Keď sa dopočul o príprave novej rakúsko-tureckej vojny, vycítil čas oslabenia Habsburgovcov a požiadal o podporu sultána Ahmeda III. Sľuboval si osamostatnenie Sedmohradska za porážku Viedne. Namiesto toho mu sultán len určil miesto pobytu v mestečku Rodošto, kde nakoniec v exile dožil smrti vzdialený od svojich spojencov. Vo svojcih pamätiach opisuje Košice ako svoje najvernejšie mesto. V roku 1722 sa dozvedel o smrti manželky i väčšiny tých, v ktorých mal oporu. Jeho vlastné deti (Jozef a Juraj) zahrnuté prepichom kráľovského dvora, čo bola dobrá taktika, sa k otcovým ideálom nehlásili. 8. apríla 1733 zomrel sklamaný a opustený.

Návrat do Košíc

Jeho telesné pozostatky boli prenesené a pochované v Košiciach až v roku 1906 v hrobke Dómu svätej Alžbety, kde odpočíva aj jeho syn Jozef, matka Helena Zrínska ako i jeho traja druhovia z kuruckého povstania, ktorí s ním zdieľali vyhnanstvo. Pohreb sa konal za obrovského záujmu mnohotisícového davu zapĺňacúceho celé centrum Košíc. Replika jeho domu z mesta Rodošto stojí v nádvorí na Hrnčiarskej ulici, kde je inštalovaná výstava s osobnými predmetmi Františka II. Rákociho, ako aj s exponátmi viažúcimi sa ku kuruckému povstaniu. Túto expozíciu prevádzkuje Východoslovenské múzeum. FOTO:
1. (foto Slavomír Szabó) Replika domu, v ktorom prežil František II. Rákoci posledné roky svojho života v tureckom meste Rodošto.
2. Pri Rákociho pohrebe v Košiciach tisícové davy ľudí zaplnili centrum mesta..
3. Potrét vyhotovený Júliusom Éderom ná názov Príchod Františka II. Rákociho do Košíc.
4. (pohľad na pôvodný nábytok jedálne, na vytváraní ktorého údajne pracoval i Rákoci.

Slavomír SZABÓ

naspäť

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606