magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

heslo: cechy

Keď remeslo znamenalo hrdosť

Košická listina - najstaršia v Uhorsku

Zakladanie remeselníckych spolkov v stredoveku možno chápať ako prirodzený spôsob ochrany trhu pred dovozom tovarov z iných miest či krajín. Medzi majstrami vznikal i konkurenčný boj a bolo nutné ponúkanému tovaru dodať akúsi značku kvality, ktorá by i zákazníkovi zaručovala, že to, za čo dá svoje peniaze, spĺňa kritéria majstrovskej práce. Spoločenské podmienky v 11. a 12. storočí vo vyspelejšej západnej Európe umožňovali remeselníkom dostať sa spod priamej moci miestnych feudálov. Tu kdesi možno začať hovoriť o snahe vytvárať výrobné a obchodné združenia s vlastnými stanovami. Je zaujímavé, že najstaršie dochované potvrdenie cechových stanov v Uhorsku pochádza z Košíc. Stalo sa to v roku 1307 a kožušnícky cech takto okrem iného obmedzil konkurenciu na pevný počet výrobcov.

Cechy sa vyznačovali pomerne presnou organizačnou štruktúrou, ktorú zabezpečovali artikuly, čiže vnútorný poriadok. V tejto listine boli obsiahnuté práva a povinnosti členov, ich vzájomný pomer, určovali platby a pokuty. Artikuly boli vyhotovené ako doklady písané na pergamene, alebo v honosných väzbách a boli opatrené veľkými pečaťami.

Remeslo ako súčasť mena

Poznávanie remeselnej príslušnosti obyvateľov Košíc je možné na základe priezvísk. Tieto sa dávali podľa remeselníckej príslušnosti daňovníka, alebo remeselníckej príslušnosti jeho predkov. V rokoch 1480 až 1502 bolo z 737 daňovníkov v Košiciach takto označených 325 osôb. Pritom priezviská určovali 84 špecializácií. Dodnes dedené a vo svete najviac rozšírené priezvisko je Kováč (Schmidt - v Nemecku, Smith - v Anglicku). Pritom kováči sa delili na mnohých špecialistov - mečiarov (toto priezvisko dedené po predkoch je tiež na Slovensku známe), nožničiarov, panciernikov a pod. Na ukážku uveďme ako to v rokoch 1480-1502 v našom meste vyzeralo so zamestnaniami, spojenými s baníctvom a spracovaním kovov. Pod túto oblasť patrilo vyše 65 rodín s 25 špecializáciami. Zlatníkov bolo 9, výrobcov lukov 8, mečiarov 6, kováčov 6, zvonárov 4, zámočníkov 4, kopáči železa 3, taviči 3 a zlatominciari 3. Po dvoch rodinách môžeme prideliť k špecializácii železiar, cinár, mediar a ihlár. Po jednej k meďotepcom, klinčiarom, klampiarom, panvičiarom, minciarom, hutníkom a uhliarom. Dnes to znie zvláštne, ale k remeslám zaoberajúcim sa spracovaním rúd, možno radiť aj mlynárov. Vodné mlyny sa totiž zvyčajne nevyužívali len na mletie múky, ale aj ako vodné píly a prúd potokov a riek slúžil aj ako zdroj na poháňanie zariadenia na drvenie rudy.

O snahe ovládnuť lokálny trh hovoria i artikuly združenia košických remesiel na spracovanie kovov, ktoré vzniklo ako cechová federácia. Vo svojich radoch zahŕňala zámočníkov, ostrohárov, panciernikov a mečiarov. Potvrdené stanovy mali v roku 1461, ale už v roku 1491 si kováči a zámočníci obstarali osobitné stanovy a v roku 1517 si zvolili osobitné predstavenstvo cinári, opaskári a zvlášť mečiari, kováči, štítari a sedlári. Prirodzene, každý cech sa snažil o potvrdenie svojich kvalít a postavenia na trhu v čo najužšej špecializácii a tak znovu nasledovalo už osobitné potvrdenie stanov združenia podkovárov a zbrojárov (1526), zámočníkov (pred 1566), mediarov (pred 1566), nožiarov (1542), kováčov (1574) a panciernikov (1586).

Pretože už v 15. storočí, keď syn nenasledoval remeslo otca, ale pracoval v inom odbore, mal stále zdedené priezvisko, nie je pomerné zastúpenie pre jednotlivé profesie presným ukazovateľom rozšírenia výrobných odborov v Košiciach. Nezdružovali sa však len výrobcovia, ale i obchodníci, takže napríklad koncom 15. storočia bolo medzi zamestnaneckými priezviskami najčastejšie Kromer, čiže Kupec, neskôr poslovenčené ako Kramár.

Niektoré remeslá spočiatku ani neprejavovali snahu organizovať sa do cechu a aj keď tak urobili, museli čakať, kým im ich stanovy a privilégia potvrdí vrchnosť - vedenia mesta, zemepán alebo kráľ. Najstaršie zachované stanovy kupeckého cechu pochádzajú z roku 1446, ale odvolávajú sa na "pradávne zvyklosti", takže sa môžeme opodstatnene domnievať, že tu v nejakej forme existoval už dlhší čas.

Predpokladá sa, že v našom meste v 15. storočí pracovalo až 300 remeselníckych dielní a remeselníci tvorili až jednu štvrtinu mešťanov.

Výnimočné objednávky

O tom, že košickí remeselníci boli vychýrení, svedčí niekoľko faktov. Žigmud Luxemburský, uhorský a nemecký kráľ, neskôr i český kráľ a rímsky cisár v jednej osobe, požiadal v roku 1412 košických doskárov, aby pracovali na opevnení Segedína.

Keď sa ženil uhorský kráľ Matej I. Korvín s Beatrice Aragónskou, dcérou neapolského kráľa Ferdinanda I., objednával si na svadbu riad od košických mediarskych a železiarskych majstrov. Objednávka z Budína z roku 1476 potvrdzuje, aké obrovské a štedré museli byť vtedajšie kráľovské hostiny. Košickí remeselníci museli vyrobiť 200 kotlov, z ktorých desať malo dosahovať taký objem, aby sa v jednom dali naraz uvariť dva voly. Dvadsať kotlov malo mať rozmery, aby v každom bolo možné uvariť aspoň pol vola naraz. Samozrejme, týmto objednávka nekončila a ďalšie množstvo požadovaného riadu obsahovalo požiadavku na kastróly, pekáče, lyžice, nože a podobne.

Po bitke pri Moháči (9. 8. 1526), keď Turci porazili kráľovské vojská Ľudovíta II. z rodu Jagelovcov, sa medzinárodné obchody v Uhorsku výrazne obmedzili. Východoslovenské cechy požadovali nové stanovy od svojho nadriadeného "metropolného cechu" v Košiciach. Prijímali pozíciu filiálnych cechov, čo im umožňovalo stavať si predajné stánky vedľa košických majstrov na trhoch.

Hirerchia: učeň

Stať sa cechovým majstrom nebola jednoduchá záležitosť. Vyžadovalo si to roky praxe, záujemca musel prejsť všetkými stupňami cechovej hierarchie. Nie nadarmo sa hovorilo "učeň - mučeň". Nováčik to naozaj nemal ľahké a v jeho prípade sa ani nedá hovoriť o človeku, ktorý by si k remeslu čo by len pričuchol.

Učeň teda tvoril najnižší stupeň a uchádzať sa o tento post mohol len chlapec so zákonného manželstva. Veľmi dôležitú úlohu pritom zohrávalo postavenie jeho rodičov. Do úvahy ani len neprichádzali napríklad deti kata, alebo hrobára. Ak rodičia spĺňali "morálne" predpoklady, ale boli poddaní, súhlas na zaradenie ich syna za učňa cechu ešte musel doložiť aj ich pán. Až tak sa 11- až 13-roční chlapci mohli dostať k prvej práci. Táto však spočívala v upratovaní dielní, pomoci v kuchyni pri príprave jedál, roboty na majstrovom poli a podobne. Postavenie učňov sa zmenilo až na konci cechovníctva zrodom kapitalizmu, keď nastupovala priemyselná fabrická výroba. Mladík takto trávil 3-4, ale niekedy až 8 rokov. Ak sa po celý čas úctivo správal k svojim predstaveným a bol spoľahlivý, mohol sa stať tovarišom.

Hierarchia: tovariš

Tovariš tiež nemal na ružiach ustlané. Zaúčal sa v remeselníckych dielňach práci s nástrojmi a vykonával väčšinu najťažších prác. To niekedy trvalo i sedem rokov. Každý majster mal pridelených tovarišov, ktorým dával ubytovanie a stravu. Výšku ich mzdy určoval cech a vyplácali ju majstri. Potom tovariš skladal majstrovskú skúšku, aby postúpil o stupienok vyššie - za mladšieho majstra.

Cechy pretrvávali niekoľko storočí a tak to nebolo vždy rovnaké. V 15. a 16. storočí sa tovariš po vyučení remesla musel vydať na vandrovku, ktorá zvyčajne trvala 3 roky, no často i viac. Po príchode do vytipovaného mesta musel vyhľadať cechmajstra remesla, ktoré ovládal. Cechmajster ho pridelil jednému zo svojich majstrov, ktorý mu zabezpečil prácu. Opustiť pridelenú dielňu mohol najskôr po dvoch odpracovaných týždňoch. V každom čase si boli ľudia rovní a "rovnejší" a tak z povinnej vandrovky sa tovariši z bohatších rodín mohli vykúpiť. Pre tých, ktorí na to nemali, to však malo niekoľko nesporných výhod. Stali sa samostatnejšími, naučili sa cudzie jazyky, ale predovšetkým získali prehľad, čo a ako sa robí v zahraničí. Pokiaľ sa na vandrovke neoženili, ale vrátili sa do svojho domovského cechu, boli prínosom pre všetkých. Potvrdenie o praxi v zahraničí si museli dávať zaznamenať do vandrovného listu, neskôr od roku 1816 do vandrovnej knižky.

Tovarišom tiež nebolo ľahko a preto si zakladali vlastné spolky na ochranu svojich práv - tzv. tovarišské cechy. Tieto organizácie, ktoré možno chápať ako určitú formu odborov, existovali už v 15. storočí. Napríklad v roku 1429 bol založený Cech košických tkáčskych tovarišov. Artikuly, čiže smernice a vnútorný poriadok tovarišských cechov však vypracovávali majstri. Až od 16. storočia tento diktát trochu povolil a artikuly sa stali dielom samotných tovarišov. V roku 1813 však boli všetky tovarišské cechy zrušené.

Hierarchia: mladší majster - majster

Ďalším stupienkom spoločenského i cechového postavenia bola funkcia mladšieho majstra. Mladším majstrom sa stal tovariš po majstrovskej skúške. Bol prakticky v pozícii majstra, ale mal niekoľko povinností navyše. Na slávnostných procesiách nosil zástavu. Každý cech mal svojho svätca - patróna a úlohou mladšieho majstra bolo chodiť zapaľovať sviečky v kostole, či už k soške, alebo obrazu svojho patróna, alebo všeobecne na znak úcty cechu k viere. Na cechových schôdzach, kde bolo len predstavenstvo, posluhoval všetkým prítomným. Pretože po prebraní výrobných a obchodných bodov programu boli tieto stretnutia známe nestriedmym pitím a obžerstvom, musel odprevádzať opitých majstrov domov. Mladší majster sa stal majstrom, keď bol do na jeho dovtedajšiu funkciu dosadený ďalší z tovarišov po majstrovskej skúške.

Veľmi zaujímavo vyznievajú informácie, akú úlohu pripisovali cechy rodine. Podľa vtedajšej mienky, aby mohol majster dôkladne dohliadať na prácu v dieľňach, nemohol sa venovať chodu domácnosti, ktorý spočíval na jeho manželke a pomocníkoch. Po zložení majstrovských skúšok sa teda musel do roka oženiť. Ak tak neurobil, bol vystavený nemalej finančnej pokute, ktorá sa každý rok stupňovala. Na základe toho, že si nebol schopný, alebo nechcel vytvoriť domáce rodinné prostredie, mohol byť dokonca aj vylúčený z cechu!

Majstri mali svoju hrdosť, ktorá im nepovoľovala trhovo ohrozovať kolegov z vlastného cechu. To bolo nakoniec i doložené artikulami, podľa ktorých nesmeli tajne kupovať suroviny, alebo k sebe lákať tovarišov iných majstrov. Ak niekto svojim prehnane vysokým zásobovaním vyvolal na trhu nedostatok surovín, musel časť svojich skladových zásob prenechať ostatným.

Hierarchia: majster otec

Vrchol hierarchie uzatváral cechový majster, čiže majster-otec. Ten opatroval cechovú truhlicu s artikulami, výučnými a majstrovskými listami a vôbec celou spisovnou agendou. Bol i finančným správcom. Určoval, ako komu rozmiestni tovarišov a spolu s dvoma obhliadačmi - inšpektormi navštevoval majstrovské dielne a kontroloval kvalitu výrobkov. Ak sa stalo, že niektorý tovar určený na trh nespĺňal požadované kvalitatívne kritéria a mohol tak poškodiť meno spoločnosti, jednoducho ho zhabal. Ak sa to u niektorého majstra opakovalo viackrát, mohol ho i s celou dielňou dať vylúčiť z cechu.

Cechmajstrov dom slúžil na schôdze majstrov. V menších sporoch rozhodoval v pozícii sudcu. Za cechového majstra mohol byť zvolený len majster s bezúhonnou minulosťou a musel mať rodinné zázemie, čiže byť ženatý. Majstra-otca volili vždy z viacerých kandidátov v deň niektorého významného cirkevného sviatku.

Prejsť celou touto postupnosťou podľa prísnych pravidiel zaručovalo, že cechové produkty budú vznikať pod dohľadom a vedením skúsených odborníkov. Malí remeselníci pôsobiaci mimo cechov a zvyčajne na vidieku, sa k poriadnej zákazke nikdy nedostali. Členstvo v cechu nebola len ekonomická zábezpeka, ale predovšetkým dôvod na hrdosť.

Čitateľom, ktorí majú o stredoveké cechy a ich pôsobení v Košiciach väčší záujem, môžeme odporúčať dve knihy. Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc od Ondreja Halagu, vydané v roku 1967 a druhá publikácia je Zborník Východoslovenského múzea v Košiciach: Historica Carpatica 16/1985, séria C, konkrétne príspevok Róberta Polláka - Vandrovné knižky v zbierkach VsM.

Slavomír SZABÓ

naspäť

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606