magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 

KRYPTA AKO HROM

NÁLEZ POD PODLAHOU SEMINÁRNEHO KOSTOLA - ČASŤ DRUHÁ

O ČOM HOVORÍ DOBOVÁ LITERATÚRA

Dnes sa pozrieme podrobnejšie, čo o kryptách bývalého františkánskeho kostola uvádza staršia literatúra. Písal o nich páter URBAN FRIDRICH, autor knižky o františkánskych kláštoroch, vydanej v roku 1759 v latinčine pod názvom HISTORIA ORDINIS MINORUM (Dejiny rádu "Malých", čím sa myslí rád františkánov). Zaujímavé údaje o kryptách priniesol aj doktor WICK vo svojej knižke o košických cintorínoch, kostolných kryptách a náhrobníkoch, v ktorej je samostatná kapitola nazvaná A FERENCRENDI, MAI SZEMINÁRIUMI TEMPLOM KRIPTÁI (Krypty františkánskeho, dnes seminárneho kostola). Wickova knižka bola napísaná v roku 1926. Problematike františkánskych krýpt sa odvtedy nik vážnejšie nevenoval, ak pravda, nepočítame aktivitu Červenej armády na začiatku roku 1945, ktorej vojaci sa poprehrabávali všetkými dostupnými kryptami. Do veľkej krypty pod hlavnou kostolnou loďou sa však nedostali a zdá sa, že v tomto storočí tam pred jej znovunálezom nebol nik.

S pomocou uvedených knižiek sa pokúsime zrekonštruovať stavebný vývoj krýpt pod bývalým františkánskym kostolom. Najvýznamnejšia krypta bola zriadená pod svätyňou kostola, pravdepodobne už v čase jeho výstavby. Už v roku 1559 ju františkánski pátri po osobitnom povolení predstaveného rádu otvorili a prehliadli. Našli v nej staré spráchnivené kosti a trúchnivejúce zvyšky odevov. Pátri kryptu vyčistili a dňa 15. júla 1660 do nej pochovali jágerského biskupa BENEDIKTA KISDYHO, ktorý zomrel už 22. júna v Jasove. Kisdy bol zakladateľom košickej univerzity.

Ďalšie menšie krypty boli pod loretskou kaplnkou, pod kaplnkou svätého Jána Nepomuckého (na severnej strane kostola), kde sú pochovaní generáli baróni JOSEPH RENAUD (zomrel 1736) a jeho syn JOHANN RENAUD (zomrel 1765, obaja boli francúzskeho pôvodu). Pod oltárom Nepoškvrneného počatia Panny Márie je krypta bývalého košického kapitána GOTTFRIEDA JOHANNA STERNTHALA a neďaleko neho odpočíva FERDINAND FLACHENFELD, zosnulý v roku 1757, syn iniciátora výstavby súsošia Immaculaty, VIKTORÍNA FLACHENFELDA.

Wick tiež uvádza, že asi desať metrov dlhá krypta, zalomená pôdorysne do tvaru L, je pod sakristiou kostola (severne od svätyne) a tvrdí, že v súčanosti (1926) je prázdna. Uvádza tiež, že pod kaplnkou svätého Antona, susediacou so sakristiou a nazývanou CAPELLA MORTUORUM (kaplnka mŕtvych), pretože sa v nej uchovávali pohrebné zástavy, je tiež krypta. Dočasne v nej napríklad prechovávali telesné pozostaky ŽÓFIE BÁTHORIOVEJ, prinesené sem 1. marca 1681 z Mukačeva, skôr, než jej dobudovali kryptu pod dokončeným jezuitským kostolom, kam ich potom preniesli 16. marca toho istého roku. Tu tiež pochovali kráľovského radcu MOŠDÓŠIHO a košického kapitána OTTAVIANA NIGRELLIHO s jeho tromi deťmi. Nigrelli zomrel začiatkom roku 1703, keď sa práve rozháralo stavovské povstanie Františka II. Rákocziho.

PRVÝ TURNUS VEĽKEJ KRYPTY

Fridrich i Wick uvádzajú, že veľká krypta pod hlavnou loďou kostola bola zriadená v roku 1723. Bolo to v čase, keď po definitívnom upokojení pomerov Uhorska a v rámci silnej rekatolizácie reštauroval rád celý kostol a prestaval ho do barokovej podoby - presnejšie v rokoch 1718-1724. Prestavba sa diala s podporou cisára Karola III. (1711-1740), otca známej panovníčky Márie Terézie. Prestavbu františkánskeho kostola riadil skúsený staviteľ, čo vidieť aj na architektúre krypty pod hlavnou loďou.

Podľa Wickových údajov, ktoré prevzal z matriky mŕtvych a ktoré komentuje slovami "...boli do františkánskej, od roku 1804 už seminárnej krypty pochovaní počnúc rokom 1729....". Vzhľadom na to, čo sme v roku 1998 pod kostolom objavili, musíme byť k Wickovým údajom veľmi opatrní. Uvádza síce iba jedinú kryptu, ale pochovávalo sa evidentne vo viacerých. Ani rok 1729 nemusí byť prvým rokom pochovávania v obnovenom kostole, ale iba rokom, odkedy boli dostupné záznamy. Navyše tam, kde sa dali zápisy skontrolovať s údajmi matriky mŕtvych, bolo až príliš mnoho chýb a nezrovnalostí.

V čase prvého "turnusu" pochovávania v krypte pod hlavnou loďou, ktorý trval od roku 1723 (zriadenie krypty) do roku 1778 uvádza Wick (od roku 1729) celkom 135 pohrebov - 78 mužských a 57 ženských. Keďže kapacita krypty je presne 122 hrobových komôr, je jasné, že ide o pohreby v rámci celého kostolného podzemia, teda všetkých menovaných krýpt. V prvom turnuse nevieme o pohreboch z rokov 1723-1728 a nepochovávalo sa (podľa matriky) v rokoch 1730, 1739, 1740, 1742 až 1747, 1749, 1755, 1756, 1766 a 1778. Priemerne ročne pochovávali asi dvoch až troch nebožtíkov, čo nemožno považovať za nijako závratnú frekvenciu.

Ako uvádza Wick, v roku 1771 sa košická mestská rada sťažovala na zápach, vychádzajúci z krýpt kostola františkánov, ktorým bolo ohrozované verejné zdravie. Keďže jej právomoci sa na tento kostol nevzťahovali, obrátila sa na miestodržiteľskú radu, aby táto rozhodla o náprave veci. Ešte v tom istom roku konal v Košiciach cirkevnú vizitáciu jágerský biskup KAROL ESZTERHÁZY a obmedzil pochovávanie do kostolných krýpt. V roku 1778 nie sú pre františkánske krypty zaznamenané žiadne pohreby. Pravdepodobne v tom roku došlo k vyprataniu hrobových komôr krypty pod hlavnou loďou. Dovtedy nahromadené ľudské pozostatky boli uložené v kostnici, susediacej s kryptou na východnej strane. Samotná krypta bola vyčistená, vymaľovaná a pripravená na ďalšie pochovávanie.

DRUHÝ A POSLEDNÝ TURNUS

Koncom januára 1779 pochovali do hrobovej komory očíslovanej ako 46 - bola to posledná v dolnom rade ôsmich komôr menšieho priestoru krypty na západnej strane, pri vchode - senátora ANTONA RETTLA (zomrel 19. 1.). Bol to prvý pohreb druhého pochovávacieho turnusu krypty pod hlavnou loďou kostola. Všetkých identifikovaných, alebo čiastočne identifikovaných pochovaných sme uviedli v minulom rozprávaní rubriky. V tomto turnuse už kryptu nikdy nezaplnili úplne. V 53 komorách (len 43 percent z kapacity) tu uložili 54 nebožtíkov, z toho dvadsať je pre nás celkom neznámych.

Z identifikovaných nebožtíkov bolo 26 mužov a 8 žien, desať osôb duchovného stavu, 21 osôb laického stavu a u troch osôb sa to už nedá zistiť, štyri osoby boli šľachtického pôvodu a tri pohreby tu majú vojenskí hodnostári. Desať z pochovaných malo nápadne slovensky znejúce mená.

Ako sme už naznačili, nemožno sa v tomto turnuse spoľahnúť na údaje z Wicka. Ten tu uvádza od roku 1779 celkom 42 pohrebov, pričom v skutočnosti ich bolo viac! Evidentne nie všetci tu pochovaní sú zapísaní v matrike mŕtvych citovanej Wickom. Čudne pôsobí fakt, že z oných 34 identifikovaných pohrebov Wick vôbec neuvádza 14 a v štyroch ďalších uvádza chybné údaje. Posledný pohreb tu bol podľa Wicka vo februári 1855 a pochovaným bol gróf AUGUSTÍN DESSEWFFY, ktorého telo však neskôr preniesli do rodinnej krypty na Rozálsky cintorín. Nami identifikovaný posledný pohreb tu bol realizovaný do komory číslo 24 a nebožtíkom bol JÁN ANDREJCSIK, zosnulý 30. 3. 1847.

Počas tohto turnusu došlo k rozpusteniu františkánskeho rádu - v roku 1787 - a rozptýleniu rehoľníkov mimo Košíc. O kostol sa v období dočasnej štátnej správy staral páter SEBALDUS SWOBODA, ktorého za túto činnosť platilo mesto. V roku 1804 bol kostol odovzdaný kráľovským nariadením košickej diecéze a v roku 1808 tu konal dňa 26. marca kanonickú vizitáciu prvý košický biskup ONDREJ SZABÓ. V zápisnici z tejto vizitácie sa konštatuje, že kostol má už iba jednu kryptu, používanú na pochovávanie, aj to však iba veľmi zriedka, pretože vchod do nej je situovaný vo Františkánskej ulici naproti domu senátora BERCZIKA. Spomínaný dom je dnes silno prestavaný a má adresu Hlavná ulica č. 87.

Pri porovnaní uvedených historických dát s identifikovanými pohrebmi v krypte je nápadná absencia pohrebov v období rokov 1789 až 1804 (s výnimkou jediného pohrebu v roku 1800), teda práve v čase od zrušenia rádu po pridelenie kostola biskupovi. Ostatne v tomto turnuse sa sem pochovávalo naozaj zriedka, tak, ako to charakterizovala zápisnica kanonickej vizitácie. Matematicky vyjadrené to bolo v druhom turnuse v pomere jeden pohreb za jeden a pol roka. Vstup do krypty nakoniec zamurovali niekedy tesne po roku 1880, takže neotvorená a nenarušená ostala vyše 110 rokov.

KAPITÁNSKE POHREBY

Vďaka svojej polohe naproti kapitánskemu palácu (dnes je to Slovenské technické múzeum) sa stal bývalý františkánsky kostol miestom, kam sa títo mocní vojenskí páni chodievali modliť a kam sa viacerí z nich nechali pochovať. Snáď najslávnejším pravidelným návštevníkom kostola bývalo knieža FRANTIŠEK II. RÁKÓCZY, paradoxne katolícka hlava prevažne protestantského stavovského povstania v rokoch 1703 až 1711. Rákóczy sa modlieval na osobitnom pódiu, ktoré preňho zriadili pred oltárom vo svätyni. Františkánsky mních JOZEF BEDE, ktorý vtedy žil (bolo to na prelome rokov 1706-1707) napísal: "Nikdy ho nik nevidel, že by sa bol obzeral hore-dole, ale zato sa modlil, buď z knižky, alebo s rukami zloženými na svojom ruženci."

Hornouhorského kapitána OTTAVIANA NIGRELLIHO, ktorý sa dal do podzemia kostola pochovať aj so svojimi tromi deťmi, sme už spomenuli. Nigrelli zastával kapitánsku funkciu v rokoch 1697 až 1703. Iným tu pochovaným kapitánom je barón generál GOTTFRIED JOHANN STERNTHALL. Zastával funkciu v rokoch 1740 až 1750, už iba ako kapitán mesta, pretože hornouhorský kapitanát v tom čase neexistoval - stratil svoj zmysel.

Francúzsky maršal barón JOZEF FRANTIŠEK RENAUD má v kostole honosný náhrobok v podobe rakvy so štyrmi postavičkami anjelikov z bieleho mramoru, erbom a vojenskými atribútmi. Náhrobok má latinský nápis, ktorý v preklade znie takto: "Pod týmto mramorom odpočíva barón Jozef František Renaud, generál - poľný maršal jeho svätého cisársko-kráľovského majestátu, predseda košického miestodržiteľstva, hlavný veliteľ Košíc, muž, ktorý slúžil plných 53 rokov v mieri i vojne trom cisárom nepretržite a verne, aby premožený silou osudu žil ďalej vo svojom hrobe. Iba odišiel, ale mezomrel, dňa ôsmeho mája v sedemdesiatom roku svojho života. Pre svoje vynikajúce cnosti a služby vlasti je hodný večnej spomienky." Trojité chronostichon tohto nápisu udáva letopočet 1736.

Neskôr do jeho hrobu pochovali aj jeho syna, o čom hovorí ďalší latinský nápis na kameni, uzatvárajúcom renaudovskú osobnú kryptu. Znie: "Otec, vynikajúci a najjasnejší Jozef František, slobodný barón Jozef František Renaud, poľný maršal a predseda miestodržiteľstva jeho cisársko-kráľovského majestátu, veliteľ, vo veku 70 (rokov svojho života zomrel) v Košiciach 8. mája 1736 (MDCCXXXVI). Syn Ján, komorský radca jeho cisársko-kráľovského apoštolského veličenstva (zomrel) bezdetný vo veku 52 rokov v Ličartovciach dňa 23. mája 1765 - odpočívajú pod týmto mramorom."

Barón Jozef František Renaud býval svojho času hornouhorským kapitánom ešte pred Rákóczyho povstaním. Do funkcie ho menovali v roku 1691, keď mal iba 25 rokov. Druhýkrát sa stal veliteľom Košíc po Rákóczyho povstaní, pravdepodobne v roku 1713, a vo funkcii zotrval až do smrti. V košických kronikách vládne v týchto veciach neuveriteľný zmätok, ktorého vrcholom je zápis v roku 1736, keď Renaud zomrel, ako roku jeho nástupu do funkcie! Náhrobok to však uvádza jasne, navyše syn maršala Renauda to byť nemohol, ináč by to epitaf oznamoval.

U františkánov má náhrobný kameň z bieleho mramoru aj ďalší z kapitánov mesta, slúžiaci v polovici 18. storočia. Nachádza sa na pilieri pri severnej kostolnej bráne a má latinský text: CHRISTOPH GOTFRIED L. B. AB ENGELHARTT ET SCHNELLENSTEIN GENERAL CAMP. M. L. ET COMMENDANS CAS. NATVS M. IVL. 1685 OBIIT 28. DECEM. 1767. V slovenskom preklade: Kryštof Gotfried, slobodný barón z Engelharttu a Schnellensteinu, generál poľný podmaršal a veliteľ Košíc, narodený v mesiaci júli 1685, zomrel 28. decembra 1767. Turčániho aj Tutkova kronika uvádzajú zhodne, že barón Engelhartt bol vymenovaný za veliteľa Košíc v roku 1750. Zhodou okolností je to posledný košický vojenský veliteľ, uvádzaný v kronikách. Wickov prepis matriky mŕtvych potvrdzuje, že otec Renaud zomrel v roku 1736, syn Renaud 1765 a barón Engelhartt 1767. Meno generála Sternthalla sa v matrike nenachádza!

AJ ROBOTNÝ ĽUD ZANECHÁVA STOPY

Podrobná prehliadka podkroví kostola odhalila zo zabudnutia celý rad neumelých nápisov, ktoré tu v minulom storočí zanechali tesári, murári a iní remeselníci, udržiavajúci kostol.

Po opravách veže, realizovaných v roku 1859, tu zostali nápisy na stenách: DANIEL ALEXY ÉPITŐ M. (majster staviteľ), JAKAB RAICHMAN ÁCS M. (tesársky majster), JAN RADACSOVSZKY KÖM. P. (murár palier) 1859. Druhý nápis znie: ANTON MANCOŠ MAURER GESEL 1859 EDUARD REICHMAN MAURER LERJUNG. Mancoš bol normálny murár a Reichman učeň. Je zaujímavé, že majstri písali po maďarsky a "roboši" po nemecky.

Ďalšia oprava sa konala na stenách lode, kde sa zachoval nápis v barokovom ozdobnom oblúku v tomto znení: ROKU 1879 BERCSINSKÝ JOSZEF VAJDA JÜRG REPARIROVALYI AUGUST 9. Keďže to písal "našinec", preklad je zbytočný.

V roku 1886 sa opravovala strecha veže a po robotníkoch zostal nápis A KERESZT LEESET 1886 BAN (kríž sa zrútil v roku 1886) LÁNC IMRE E. M. RUPP FERENCZ DROZDA BADOGOS (klampiar) JACZKO SZABOL DARAB VAJDA FARKAS VARHOLYIK BELAFSZKI 1/5 (prvého mája?).

Vežu opäť opravovali v roku 1900 a tiež to zanechalo stopy v podobe graffít po robotníkoch. Na jednom z trámov krovu je podpis KINCSES JÁNOS KŐMŰVES (murár) 1900. Na ďalšom je meno s letopočtom: 1900 MAGYAR JÁNOS. Rozsiahlejší je nápis na dvoch trámoch krovu s textom: EZEN TORNYOT FESTET KOLLÁR JÁNOS FESTŐ IT VOLT 1900 BAN VII/27 ÉN, v preklade: Túto vežu maľoval maliar Ján Kollár - bol tu 27. júla 1900. Ako vidno, celebrity zanechávajú po sebe stopy v mramore, robotný ľud iba na dreve a omietke. Do dnešných dní však vydržali jedny i druhé.

Text a fotografie: Jozef DUCHOŇ


Pohľad na východnú stenu krypty pod hlavnou loďou seminárneho kostola, za ktorou je kostnica - ossarium. V čase fotografovania bol otvor doň prebúraný, takže možno vidieť, že kostrové pozostatky sem ukladali v igelitových vreciach.


Profilovaný kamenný oblúk v stene veže kostola je zvyškom po bývalej gotickej hlavnej lodi, postavenej začiatkom 15. storočia.


Do tohto barokového architektonického prvku, asi zamurovaného okienka, sa v roku 1879 podpísali robotníci, ktorí tu "reparírovali" strechu.


Zo strechy bývalého františkánskeho kláštora, v lete 1999 odkrytej, je zaujímavý pohľad na priľahlú časť Hlavnej ulice, osobitne na bývalý kapitánsky palác, takže dobre vidieť, ako blízko pri sebe obe veľké budovy stáli. Nečudo, že hornouhorskí či košickí kapitáni si osobitne obľúbili práve františkánsky kostol.

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606