magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

KORABINSKÉHO LEXIKÓN Opis Košíc z jozefínskych čias

Časť tretia

AKO HO ČÍTAŤ

Heslo "Košice" z lexikonu Jána Mateja Korabinského sme preložili a prezentovali v jeho originálnej podobe, bez akýchkoľvek významových úprav textu a s minimom úprav syntaktických. Ibaže v časoch prostým ľudom milovaného cisára Jozefa sa toho o dejinách a osobitne o dejinách Košíc vedelo menej ako teraz a v Korabinského texte je to jasne vidieť. Nepochybujeme, že nejeden čitateľ našej rubriky si to všimol. Zároveň v tých istých časoch existovala aj cenzúra, čo je na spomínanom texte tiež vidieť. No a nakoniec si musíme uvedomiť, že Korabinský bol živý človek s vlastnými záľubami a záujmami, ktoré sa na texte lexikonu tiež prejavili. Ak teda preklad jeho opisu Košíc nemá súčasného čitateľa zbytočne mýliť a zavádzať, je k nemu potrebné uviesť aj pomerne podrobný komentár, ktorý záujemcovi o dejiny nášho mesta pomôže pri orientácii a poslúži aj ako vysvetlivky textu - ostatne tento účel už čiastočne splnila aj stať o dobových mierach a váhach v minulom pokračovaní. Problémy dobového textu hesla Košice z Korabinského lexikonu budeme preberať v tom poradí, ako je text originálu radený.

ZÁKLADNÉ ÚDAJE

Hneď v úvode hesla stojí za pozornosť všimnúť si, že názov mesta Košice je tu v štyroch jazykoch. Po nemecky na prvom mieste, pretože sám lexikon je písaný v nemčine /o tom, že Korabinský bol Slovák, nemá zmysel pochybovať/, čoho dôvodom boli nepochybne aj silné germanizačné snahy jozefínskej éry, po latinsky, pretože to v tých časoch ešte stále bola nielen reč vzdelancov, ale v Uhorsku hlavne univerzálny jazyk pre všetky tu žijúce národy a národnosti, po maďarsky a po slovensky hlavne preto, že tu popri sebe žili okrem Nemcov aj Maďari a Slováci a všetky tri národy mali pre Košice svoje vlastné pomenovanie.

Dokument, ktorý sa spomína ako doklad toho, že Košice boli pôvodne zlúčené z dvoch dedín, Horných a Dolných Košíc, nepoznáme. No je pravdepodobné, že Korabinského informátor sa opieral o niektorú zo známych listín z 13. storočia, ktorú takto interpretoval, snáď o donáciu Vyšných Košíc z roku 1261. Údaj, že obe košické obce, Horné i Dolné Košice, boli obývané už za kráľa Gejzu okolo roku 1143 je nepodložený, nemožno však vylúčiť, že predchodca mesta Košice /založeného po roku 1241/, takzvaná "villa Cassa", na ktorú sa viaže aj najstaršia dnes uznávaná písomná zmienka z roku 1230, existovala už aj za panovania kráľa Gejzu, teda o sto rokov skôr.

Dátum bitky s Tatármi /oni to popravde boli Mongoli a ich spojenci/ pri rieke Slanej je uvedené chybne - má tam byť rok 1241 a nie 1235, čo je dátum nástupu kráľa Bela IV. na trón. To, že by na území Vyšných Košíc bol v čase vzniku mesta založený ženský kláštor, sa dnes nedá dokázať, takže jeho opisované stopy viditeľné ešte v Korabinského časoch boli najskôr trosky hradu na Hradovej. Spojenie Horných a Dolných Košíc do jedného sídla treba považovať za právnické, nie faktické - obe osady boli príliš ďaleko od seba, aby mohli zrásť stavebne.

HRADBY A ČERMEĽSKÝ POTOK

Údaje ku košickým hradbám sú v podstate správne, dodáme iba, že za cisára Ferdinanda II. sa košické opevnenie začalo prebudovávať v modernom bastiónovom štýle, a že spomínaná citadela sa začala stavať po roku 1670, pričom spomínaných 200 000 zlatých od kňažnej Rákocziovej /konkrétne Žófie Báthoriovej/ bolo výkupným za prepustenie jej syna Františka I. Rákocziho zo žalára, kam sa dostal za účasť na Wessellényiho sprisahaní. V roku 1612 až 1613, teda za panovania cisára Karola VI., sa skutočne uvažovalo, že by sa spomínaná citadela pripojila k systému mestského opevnenia ako predsunutý prvok, z čoho sa zachoval nákres posudzovaný generálom Jozefom Renaudom. Myšlienka sa však nakoniec nerealizovala. Spomínaná batéria na Hornáde je známa z viacerých fortifikačných výkresov, kde je označovaná termínom "reduta" a podľa ktorých stála oddelene od mestského opevnenia ako samostatná pevnôstka na ploche dnešného Mestského parku.

Čo sa týka opisu Čermeľského potoka, uvádzaný počet mostíkov, ktoré ho preklenujú /20/, sa zdá byť dosť malý. V starších prameňoch je ich uvádzaných až 32. Mimoriadne zaujímavá je však informácia, že ostrov, vytvorený Čermeľským potokom, je umelým dielom ľudskej ruky, dokonca konkrétneho nemeckého inžiniera, ktorého podobizeň možno vidieť na zachovanom náhrobnom kameni, ba dokonca aj na jednom zo spomenutých mostíkov. Je síce veľmi pravdepodobné, že trasovanie Čermeľského potoka cez Hlavnú ulicu je inžinierskym dielom našich predkov, muselo sa však udiať ešte pred rokom 1290 a tak by duchu doby nezodpovedala "autorizácia" stavby portrétom staviteľa.

Pravdepodobne tu šlo o spomienku na akúsi osobu, ktorá sa angažovala na rekonštrukcii koryta a mostných stavieb /najskôr to mohlo byť v 17. storočí/. V každom prípade je to veľmi zaujímavá zmienka, dosvedčujúca, že už pred vyše dvesto rokmi sa naši predkovia zaoberali myšlienkou, že Čermeľský potok tak, ako cez mesto pretekal, nemal prirodzenú, ale umele vytvorenú trasu.

INSULA

Pri opise stavieb, stojacich na centrálnom ostrove pripomenieme, že sošku svätého Jána Nepomuckého odstránili ešte niekedy na začiatku 19. storočia. Nezrušili ju celkom, ale preniesli na opačný koniec ostrova, asi dvadsať metrov južne od kaplnky svätého Michala. Tam ju možno nájsť už na Chunertovom pláne z roku 1807 a tiež na pláne Idea protographica z roku 1832. Ottov plán z roku 1841 ju už však nemá zakreslenú. Súsošie Immaculaty bolo v čase opisu relatívne mladé, od jeho postavenia uplynulo iba niečo vyše šesťdesiat rokov, napriek tomu je už u Korabinského zmienka o jeho nákladnej rekonštrukcii.

Budova bývalej mestskej strážnice stála naproti budove "Jalty". Bol to drevený barak, ktorý zrušili v roku 1805, keď sa robili rozsiahle úpravy severnej časti ostrova na promenádu. Mestské stráže sa potom presťahovali do takzvaného Szápáryho paláca, čo je práve dnešná budova "Jalty". Otvorená požiarna vodná nádrž stála neďaleko severnej strany dnešného divadla, na mieste, kde boli pred jeho rekonštrukciou podzemné verejné záchody.

Spomínaná kaviareň v časoch vydania Korabinského lexikonu ešte zrejme nefungovala, pretože sa uvádza, že ju stavali práve v rokoch 1786 až 1789. Korabinského údaj teda naznačuje, že s datovaním výstavby tohto objektu nie je čosi v poriadku. Keďže sa skladal z dvoch takmer totožných objektov /kaviarne a divadla/, dalo by sa uvažovať, že kaviarenskú časť dokončili skôr, ako divadelnú, ibaže na inom mieste Korabinského textu sa uvádza už aj fungujúce divadlo. Zdá sa teda, že v tejto veci disponujeme chybnými údajmi. Kaviareň stála na mieste bývalej stredovekej radnice, zbúranej v roku 1756, takmer presne tam, kde dnes stojí budova divadla.

Arkády gombikárov budú pravdepodobne bývalou stredovekou tržnicou, ktorá mala centrálnu chodbu a okolo nej klenuté priestory pre obchodníkov, takže pripomínala dodnes zachované "Sukienice" v poľskom Krakove. Takzvaná "Archa Noemova" sa spomína vo viacerých prameňoch týchčias. Bol to komplex kramárskych búdok, stojaci poniže vtedy novopostavenej radnice na Hlavnej ulici č. 59. Meno mala podľa toho, že pri vyššom stave vody v Čermeľskom potoku bývala dookola zatopená, takže pripomínala loď. Postavili ju na mieste, kde predtým stála dočasná drevená zasadacia sieň mestskej rady, postavená v roku 1756 po tom, čo sa začala búrať stará stredoveká radnica. Drevenú zasadačku potom odstránili v roku 1784, keď bola hotová nová radnica na dnešnej adrese Hlavná 59.

DÓM SVÄTEJ ALŽBETY

Okolo datovania založenia Dómu svätej Alžbety je v Korabinského texte veľa nepresností. V prvom rade nemôže byť jeho zakladateľkou kráľovná Alžbeta Piastovna, manželka kráľa Karola Róberta z Anjou, navyše to nemohlo byť v roku 1324, pretože dnes s určitosťou vieme, že dóm začali stavať až po roku 1387. Keďže však na tomto mieste stával starší kostol /tiež svätej Alžbety/, môžu sa uvádzané dáta vzťahovať buď na jeho založenie, alebo niektorú etapu jeho prestavby. Navyše uvádzaná kráľovná nebola dcérou kráľa Ondreja II. - tou bola práve svätá Alžbeta, patrónka kostola a mesta.

Výstavba dómu sa neukončila za panovania kráľa Mateja Korvína, ale pokračovala s prestávkami až do prvej tretiny 16. storočia a v podstate je dóm nedokončenou stavbou až dodnes, pretože jeho južnú vežu /zhodou okolností pomenovanú ako Matejova alebo korvínovská veža/ nedokončili nikdy. Korabinského údaj teda treba chápať tak, že sa za čias Mateja Korvína skončilo súvislé obdobie budovania dómu. Údaj, že za čias Bočkaja patril dóm evanjelikom, je nepresný. Bočkaj ho odovzdal kalvínom.

Asi zámerne tu nie sú menované iné obdobia, keď dóm vlastnili protestanti. Bolo ich viac a hlavne trvali oveľa dlhšie, ako doslova epizódne odovzdávanie si dómu v čase Bočkajovho povstania. Korabinský, prípadne jeho spolupracovník o tom museli vedieť, no na tomto mieste je text lexikonu najskôr ovplyvnený dobovou cenzúrou, ktorá sa prejavovala tým, že na nepríjemné /pre katolícku, čiže panovnícku stranu/ etapy minulosti akoby zabúdala.

Zmienka o žobrákovi, ktorý pri bráne dómu vyžobral peniaze na zaobstaranie dvoch oltárov z dómskej výbavy, sa v dobových prameňoch traduje, je však podozrivá. Zaváňa to akousi ľudovou senzáciechtivosťou toho typu, ktorou dnes sprievodcovia kŕmia turistické skupiny, stojac pred bývalým Novelyho domom na Hlavnej ulici vysvetľujúc, že soška muža, snímajúceho klobúk na štíte domu je postava žobráka, ktorý vyžobral toľko peňazí, až si mohol postaviť takýto dom. Ktovie, či základ tejto bájky nie je prevzatý práve z dómskeho prostredia.

OSTATNÉ MESTO

Ulička pri Glotzkovom pozemku je dnešná Biela ulica, bývalá Jezuitská ulička je v origináli uvádzaná doslova ako Exjesuiten Gasse, čiže Exjezuitská a hlavne je zvláštne, že aj prechodný dvor hotela Čierny orol je uvádzaný ako ulička! To, že pri Forgáčovskej /dnes Alžbetinej/ ulici sa objavuje aj možné pomenovanie "Ružová" /Rosengasse/ snáď súvisí s tam sa nachádzajúcim hostincom "U troch ruží". Vojenská nemocnica je dnešný dom na Hlavnej číslo 100, veliteľský dom na Hlavnej 88, pošta na Hlavnej 68 /v bývalej komorskej budove, zbúranej v roku 1935/, župný dom na Hlavnej 70 /starý župný dom/ a mäsiarske krámy na Hlavnej 58.

Horné kasárne sú dnes dopravnou priemyslovkou na Hlavnej 113, konvikt je na Hlavnej 91, jezuitské kolégium na Hlavnej 67 a cisársko-kráľovská zlievareň na Hlavnej 45. Ostatné spomenuté verejné budovy by mal dnešný Košičan bez problémov poznať. K výčtu spomenutých domov šľachty pridáme len toľko, že barón Zahlhausen sa častejšie uvádza ako Stahlhausen a pod menom Schweitzer sa skrýva mestský senátor Anton Swajzer, vtedy bývajúci na Hlavnej 32. Spomínané tri evanjelické a jedna reformovaná modlitebňa spolu so školou už dávno na predmestiach nestoja - odstránili ich v prvých rokoch 19. storočia. Hostinec "U zeleného stromu" stával zhruba tam, kde je dnes nákupné centrum Astória, neďaleký kostol a špitál sú dnes komplexom starobinca. Cisársky mlyn je známejší pod menom Dolný mlyn a stával na Mlynskom náhone v mieste bývalého Mlynského námestia, kde je dnes Olbrachtova ulica. Kúpele pri Strednom mlyne bývali na mieste dnešného Mestského parku.

Text Korabinského lexikonu spomína počet obyvateľstva Košíc pre rok 1785 ako 6200 duší, čo je veľmi málo, menej, ako dnešné odhady stavu obyvateľstva v stredoveku /do 10 000/. Pre rok 1789 uvádza Plathova kronika v Košiciach 5770 katolíkov. Na okraj historky o košických ženách, ktoré zahnali Turkov od hradieb mesta konštatujeme iba toľko, že momentálne nám nie je známa žiadna konkrétna historická udalosť, s ktorou by sa takýto čin dal stotožniť.

UDALOSTI A OSOBY

Nakoniec sa vyjadríme ešte k výčtu pamätihodných historických udalostí a osôb, viažucich sa na Košice. Opis povstania Košičanov po boku Matúša Čáka Trenčianskeho je podaný viac než zmätočne, takže z neho nemožno zistiť, že mesto vlastne podporovalo kráľa /a naopak, kráľ mesto/, navyše palatín Omodej prišiel o život v roku 1311. Dáta 1324 a 1368, uvádzané ako rok začatia a skončenia stavby Dómu svätej Alžbety sú nesprávne, pričom ťažko povedať, či je to tlačová chyba, alebo neinformovanosť autora, alebo ako to vlastne je, pretože text si tu protirečí sám so sebou, keďže predtým v ňom bolo ukončenie stavby dómu datované inak. Aj datovanie "vypľundrovania" mesta Jánom Zápoľským je chybné, má tam byť 1536.

Autor hesla venoval až prehnane veľa priestoru aktivitám kníhtlačiarov a tlačiarenským záležitostiam v Košiciach, hlavne v 17. storočí. Tu priam cítiť Korabinského osobu, ktorý bol fanatikom kníh a sníval o vlastnej tlačiarni a vydavateľstve. Jágerská kapitula sa nepresťahovala najprv do Jasova, naopak, do Košíc, v Jasove hľadala neskôr ochranu pred nebezpečenstvami, ktoré jej hrozili práve tu, v Košiciach! V uvedenom nápise z jezuitského kostola chýba letopočet 1681, ktorý tam dodnes je. Jedným z najokatejších opomenutí hesla o Košiciach je úplné vynechanie akejkoľvek zmienky o povstaní Františka II. Rákocziho, ktorého osoba bola v tom čase vo veľkej nemilosti habsburského dvora, takže viaceré vtedajšie pramene sa tvária, že neexistovalo.

Jezuitský učenec Samuel Timon, spomenutý v závere hesla, je považovaný za autora kroniky Košice staré a nové /Cassovia vetus ac nova/. Ďalší učený jezuita, Štefan Kaprinai, pochádzal z Nových Zámkov, kde sa narodil v roku 1714. Pôsobil ako profesor v Kluži a potom v Košiciach, venoval sa dejepisectvu a problematike výchovy Cigánov /!/, napísal vraj až 160 kníh a po zrušení rádu žil v Budíne. Najznámejšia jeho kniha, vydaná v Košiciach, sa volala Ecclesiae Dei propagator - /Šíriteľ cirkvi Božej/. Kaprinai zomrel v Trnave v roku 1786. Obzvlášť zavádzajúco je podaný kalvínsky kazateľ Pavol Gyöngyösi. Ten bol obvinený z autorstva hanopisu, vyveseného na súsošie Immaculaty, takmer popravený rozzúrenou katolíckou mestskou radou, nakoniec však, na zásah cisára Karola VI., iba vypovedaný do vyhnanstva do Frankfurtu nad Odrou - čo bolo ono šťastie, o nájdení ktorého píše Korabinský. Celkom na záver ešte spomenieme, že napriek prehľadávaniu podrobných lexikonov sme nenašli nikde zmienku o tom, kto to vlastne bol onen pán Michal z Gomboša /von Gombos/, takže údajmi o ňom nemôžeme poslúžiť. To je asi to najdôležitejšie /určite nie všetko/, čo je k heslu Košice z lexikonu Jána Mateja Korabinského potrebné uviesť.

Text a reprodukcie: Jozef Duchoň

"Výsadu tohto Jakubského šenkovania /vína/ získali tunajšie ženy za svoju odvahu, pretože zahnali Turkov, ktorí sa chceli dostať do mesta nepozorovane ľsťou." Bohužiaľ, nevieme, o akú konkrétnu epizódu z dejín Košíc tu ide. "Turecké hlavy", o ktorých sa uvádza, že ich ženy nosia v dňoch slávností vína, však známe sú. Zachovali sa v zbierkach Východoslovenského múzea. Sú to drevené laty, na ktorých bola vypísaná cena ponúkaných druhov vín a vínneho octu, zakončené pomerne realisticky namaľovanými hlavami Turkov v turbanoch.

"... a cisár Leopold ich /hradby/ ešte rozmnožil o Citadelu, na ktorú musela dať kňažná Rákocziová 200 000 zlatých." Spomínaná kňažná, manželka Juraja II. Rákócziho, je známejšia pod menom Žófia Báthoriová, ktorej meno je v latinskej podobe "Sophia princeps Bathori", vytesané do priečelia košického jezuitského kostola.

"V roku 1682 obsadili mesto rebeli a Thököli sem zvolal krajinský snem." Rebelmi nebol nikto iný, ako kuruckí povstalci a turecké spojenecké oddiely kežmarského veľmoža Imricha Thököliho, otčima Františka II. Rákócziho.

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606