magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 26. Jun 2017,  meniny má
Z neznámych fondov múzea

Časť prvá - Na mieste starej radnice

DIVADLO A KAVIAREŇ

Medzi najzaujímavejšie objavy v roky nedotknutých múzejných fondoch starých plánov patrí aj výkres, na ktorom sa nachádzali dva pôdorysy a jeden rez akousi zvláštnou budovou. Výkres v minulosti zatiekol neznámou tmavou kvapalinou, počmárali ho ceruzkou a poznačili tým, že z neho čosi vymazávali. Vyzerá jednoducho hrozne a ledva na ňom vidieť, čo obsahoval. Aj tak na ňom však podľa charakteristického podkovovitého tvaru mohol architekt na prvý pohľad spoznať divadelné hľadisko s vencom lóží. Bol to výkres budovy, ktorá bývala v minulosti strediskom košického kultúrneho života, plnila viacero účelov a jedným z nich bolo, že tu sídlilo naše prvé stále divadlo. Starý poničený výkres pomohol osvetliť množstvo neznámych detailov fungovania divadla a k nemu priľahlých prevádzok v období prelomu 18. a 19. storočia a tak obohatil naše vedomosti o živote voľakedajších provinčných Košíc. Rozprávanie o tejto budove bude témou nasledujúcej série článkov rubriky Písané históriou.

MESTSKÝ DOM, KTORÝ NEZBÚRALI

Nebola to iba divadelná budova. V časoch, keď boli Košice malomestom s počtom obyvateľov pod hranicou 10 000, plnila funkciu akéhosi komplexného kultúrneho a spoločenského centra nielen pre mesto, ale aj jeho širšie okolie. Jej vznik je spojený so zánikom stredovekej košickej radnice, jej zánik zase so vznikom dnešnej divadelnej budovy. Funkcie, ktorým poskytla prístrešie, znamenali pre Košičanov závan nového myslenia i novej svetskej kultúry. Zaujímať sa o ňu znamená tiež zaujímať sa o dejiny kávy a kaviarenského života, "kávičkovania", spoločenského života a vzniku takzvaných kasín, nakoniec hlavne o dejiny divadla a divadelného života spojeného tiež s rozvojom národného povedomia obyvateľstva nášho mesta.

Poznáme ju z viacerých dobových grafík a fotografií, na ktorých vyzerá relatívne skromne, až sa nechce veriť, čo všetko sa v nej mohlo naraz odohrávať. Poznáme ju tiež z dobových literárnych opisov, kde je chválená, neskôr však považovaná za prežitú a nevhodnú plniť úlohu sídla tunajších múz. Teraz ju poznáme už aj z pomerne podrobného architektonického zamerania. Možno sa teda pustiť do odhaľovania jej zaujímavej histórie jednak preto, že je dnešnej verejnosti neveľmi známa, tiež preto, že sa do nej rokmi dostali rôzne nepresnosti a skreslenia, a hlavne preto, že písať o tejto budove skutočne stojí za to.

Divadelno-kaviarenskú budovu postavili na mieste, kde stávala v predchádzajúcich štyroch storočiach honosná budova košickej radnice /predpokladáme, že vznikla na prelome anjouovskej a luxemburskej éry/. Bolo to teda jedno z najreprezentatívnejších stavebných miest v Košiciach, v ich geometrickom strede, v tretine dĺžky ostrova tvoreného Čermeľským potokom uprostred Hlavnej ulice. Na radničnú budovu nadväzovala aj funkčne - aj keď to znie prekvapujúco. Radnica uprostred ulice totiž neslúžila svojmu účelu už koncom 16. storočia /nevieme prečo/. Využívalo ju ako skladište vojsko. Autor kroniky Cassovia vetus ac nova ju v roku 1732 opisuje ako krásnu, ale už silne schátranú a dlho neužívanú budovu. Plán mesta z roku 1754/55 ju označuje ako "Alte Rathhaus". Kronikári uvádzajú, že v roku 1756 ju zbúrali.

Tutkó to podal slovami: "1756. Mestský dom, radnica, Curia civitatis, stojí uprostred Hlavného námestia a hrozí verejnosti, že sa zrúti, preto z nariadenia Rady mesta Košice je zbúraná a na jej mieste sa vybuduje letná zasadacia sieň." Plath bol stručnejší: "Vznikol nový mestský dom, nová magistrátna kúria." Je až neuveriteľné, že v týchto dvoch kronikárskych citáciach niet takmer slovka pravdy. Najprv chyby v Tutkóovi: Stará radnica nebola zbúraná /!/ a letná zasadacia sieň nevznikla na jej mieste, ale neďaleko, južne od nej, na západnej strane Insuly - Ostrova. A Plathova chyba: Nevznikol nový mestský dom, ale iba dočasná letná zasadačka. Takže v kronikách je v podstate všetko zle a v Turcsányiho kronike nie je chyba asi iba preto, že sa o búraní radnice vôbec nezmieňuje!

Tak ako to vlastne bolo? Nuž možno sa mestskí páni aj rozhodli radnicu zbúrať, nakoniec ju však ponechali, zreparovali a prestavali na prvú košickú kaviareň. Preto je táto budova, ktorá mala zmiznúť z povrchu zemského už v roku 1756 zakreslená ešte aj na mape z roku 1765/66, potom na Mariniho pláne z roku 1781 /ako Alte Rathhaus/, na Svajczerovom pláne z obdobia 1784-1786 /tu ako Domus Caffearia/ a zachytená tiež v v texte Korabinského lexikónu z roku 1786 ako kaviareň, kde sa navyše organizujú plesy.

KAVIARENSKÁ KULTÚRA

Pitie kávy je v krajinách Orientu známe od nepamäti, ba je vraj o ňom zmienka aj v Biblii, pretože niektorí odborníci považujú za kávu nápoj, ktorý dávala piť kráľovi Dávidovi jedna z jeho žien, Abigail. Z Orientu sa k nám pitie kávy aj dostalo a v tomto smere sme značne predbehli vyspelú západnú Európu. Vďačíme za to Turkom a ich expanzii do Uhorska. Našinci prišli do styku s "atramentom", ktorý pili tureckí hodnostári, už v polovici 16. storočia. Káva sa považovala, v podstate správne, za prostriedok na prečistenie myslenia, zároveň však aj vzbudzovala strach a nedôveru - veď pochádzala od mohamedánov.

Prvé verejné kaviarne vznikli v Paríži a Londýne už v polovici 17. storočia, u nás však prišiel "boom" v dôsledku veľkej porážky Turkov pod Viedňou v roku 1683. V tureckom tábore sa ukoristilo veľké množstvo kávy a to dalo podnet na vznik celého radu viedenských kaviarní a zrodu typickej "kávičkovej kultúry". V 18. storočí sa stali kaviarne už bežnou súčasťou mestského spoločenského života a cirkev i dámska spoločnosť prestali tento nápoj zatracovať - dámske kruhy napríklad predtým tvrdili, že káva spôsobuje u mužov impotenciu! Naopak, kaviarne vniesli do vtedajších miest určité spoločenské zjemnenie. Stali sa zhromaždiskami intelektuálnej zábavy, podávali sa tu zákusky a likéry, čítala tlač a hrali spoločenské hry, jednoducho panovalo tu kultivované ovzdušie. Hlavne však kaviarne vytláčali dovtedajšie výčapy piva a vína a nálevne tvrdého alkoholu, jednoducho zariadenia, kde sa pilo divšie, iba pre opitie ako také.

Takýto pokrok sa dostal aj k nám do Košíc a v roku 1756, keď mesto kaviareň v bývalej radnici zriadilo, tu už káva zaiste nebola novotou. Napriek roky trvajúcim snahám stále nevieme, ako radničná budova vyzerala, dá sa iba tušiť, že bola pôdorysne menej rozsiahla, ako stavby, ktoré ju nahradili /z dochovaných dokumentov predpokladáme, že zaberala plochu asi 35 krát 19 metrov/, na samotný kaviarenský účel však bola iste priveľká, o čom svedčí zmienka u Korabinského, že sa tu usporadúvali aj bály. Jedno je však isté - nová kaviareň chátranie starej radnice iba oddialila, jej existenciu ale nezachránila. V roku 1786 sa o tom zmienil gróf Vojtech Sztáray pri presviedčaní magistrátu o tom, že je konečne potrebné postaviť novú budovu pre stále divadlo. Poukázal na to, že aj kaviareň upravená z radnice už dožíva.

MUSELI SI HO VYDUPAŤ

Nebudeme sa tu zaoberať otázkou, kam až do minulosti siahajú tradície divadelných predstavení v našom meste. Pripomenieme len, že v 18. storočí zabezpečovali divadelný život v meste hlavne jezuiti vo svojej univerzitnej budove a sem-tam aj kočovné divadelné spoločnosti. Lenže v roku 1773 rád jezuitov zrušili a predstavenia v komplexe univerzity tak prestali. Kočovní principáli sa snažili o dočasný prenájom týchto priestorov, mesto ich však nevydávalo nikomu. Našťastie tu bolo dosť kultúrnej a hlavne divadlo obľubujúcej verejnosti a tak došlo /nevieme presne v ktorom roku/ k ponuke od mešťana Schwendtnera, ktorý sa podujal, že na vlastné náklady upraví na divadelné účely časť starej mestskej zbrojnice. Túto budovu /stála na hornom konci Hlavnej ulice, dnes dom číslo 108/ sa vtedy chystali opravovať. Radní vraj Schwendtnerovu ponuku po istom otáľaní prijali, to si však Schwendtner medzičasom vec rozmyslel a odskočil od nej.

Hilverdingova kočujúca divadelná spoločnosť si potom, čo sa márne pokúsila od mesta prenajať bývalé jezuitské sály, postavila v roku 1781 dočasnú drevenú divadelnú búdu na Hlavnej ulici /nevieme, na ktorom mieste/. Už vtedy však do veci "kafrali" hasiči a estéti. Podľa jedných bola táto búda požiarne nevyhovujúca, podľa druhých špatila vzhľad Hlavnej ulice. A tak nechalo mesto Hilverdingskú búdu v roku 1782 odstrániť. Divadlachtivá verejnosť sa však nenechala odradiť, najmä keď sa za jej záujmy začali zasadzovať dvaja šľachtici, bývalí komorskí úradníci. Jedným bol gróf Sztáray, druhým barón Vécsey.

Grófovi Sztáraymu sa podarilo veci okolo divadla rozhýbať tak, že 6. mája 1786 vydala mestská rada rozhodnutie o výstavbe trvalého divadla. Radní páni pravdepodobne predpokladali, že po takomto akte chvíľu potrvá, kým sa zabezpečí projekt a ostatné potrebné náležitosti, divadlamilovný gróf však bol pripravený a obratom sa vytasil s projektom novej divadelnej budovy, ktorý bol dielom tunajšieho staviteľa Štefana Brockého - tento človek mimochodom budí aj po vyše dvesto rokoch dojem, že bol Sztárayho protežantom. V ďalšom váhaní podporila košickú mestskú radu Miestodržiteľská rada v Budíne. Mala k Brockého projektu pripomienky a požadovala ho prepracovať, nakoniec si ale presadila, že ho prepracoval komorský staviteľ Thaller. Náklady na realizáciu prepracovaného projektu vyčíslil s kurióznou, vtedy však bežnou pedantnosťou, na 24 667 zlatých a 59 celých 5/6 grajciara.

Mesto projekt odsúhlasilo a vedením stavby poverilo nášho známeho z predchádzajúceho seriálu, Antona Svajczera, medzitým už mestského inžiniera. Za asistenta si Svajczer vybral Jána Juraja Kitzlinga, budúceho významného staviteľa a tvorcu košického kostola luteránov. Ani Brocký nakoniec neobišiel s prázdnymi rukami - stal sa dodávateľom stavby. Zrodu prvej stálej košickej divadelnej scény, ale tiež kultúrno-zábavného centra, teraz už nič nestálo v ceste.

PRIEBEH STAVBY

Prvá prišla na rad dovtedajšia kaviareň upravená zo starej radnice. Na jar roku 1787 ju zbúrali, takže až teraz konečne budovu radnice odstránili. Začiatkom leta sa začalo so samotnou výstavbou, pričom sa postupovalo etapovite, pretože Thallerov projekt to dovoľoval tým, že divadelnú a kaviarenskú časť komplexu riešil ako dve relatívne nezávislé časti. Budovala sa najprv severná, kaviarenská strana komplexu - pravdepodobne preto, že tu bol skôr k dispozícii voľný stavebný priestor. Hrubá stavba novej kaviarne a tanečnej sály bola hotová v marci 1788, ale až v lete toho istého roku sa začalo s asanáciou predajných krámov postavených na základoch už spomínanej dočasnej letnej zasadačky magistrátu ešte v roku 1780. Tomuto krámskemu objektu sa hovorilo "Archa Noemova", pretože pri vyššom stave vody v Čermeľskom potoku bol ňou celkom obklopený.

Archu a spolu s ňou aj starú stredovekú tržnicu - Xistus - museli odstrániť preto, aby sa uvoľnila stavebná plocha pre divadelnú časť komplexu - ten bol totiž asi o 23 metrov dlhší ako pôvodná radnica. Nové divadlo teda výrazne zasiahlo do zástavby Ostrova. Jednak tým, že nahradilo radnicu, ale aj tým, že kvôli nemu museli odstrániť ďalšie dve stavby.

Asanácie oddialili uloženie základného kameňa divadelnej časti až na koniec leta 1788. Umeniamilovná verejnosť však už nehodlala čakať, a tak sa prvé predstavenie v novom komplexe hralo už 6. decembra toho istého roku a keďže divadelná časť ešte nebola dostavaná, musela poslúžiť tanečná sála novej reduty v už hotovej časti. Prvé slávnostné predstavenie tu zinscenovala spoločnosť pražského principála Henricha Bullu. Na programe vraj bol Únos zo serailu od Mozarta a dodávame, že Wolfgang Amadeus bol vtedy ešte skutočný živý človek.

Ani v sezóne 1789 /trvala od novembra do apríla 1790/ ešte nové divadlo neslúžilo svojmu účelu. Bullovi ľudia stále hrali v tanečnej sále, zatiaľ čo sa na opačnej strane stavebného komplexu dokončovali interiéry. Na strop hľadiska namaľoval deväť múz viedenský maliar talianskeho pôvodu Brioschi. Oponu a dekorácie dostali na starosť ďalší dvaja umelci - košický Erazmus Schrött a viedenský Felix Hegel. Zachovalo sa aj meno autora čalúnnických prác Alberta Bienfaita. V tej dobe sa výstavba divadla brala v Košiciach, ale aj v monarchii, ako veľmi vážna vec. Veď to košické bolo iba šieste v poradí v celom Uhorsku /druhé na území dnešného Slovenska/. Predchádzali mu bratislavské /1730/, peštianske /1771/, budínske /1783/, druhé budínske /1787/ a sibiňské /1788/. To naše dokončili a začali v ňom hrať v skutočnosti až v roku 1790. Napriek tomu sa v tejto veci traduje dátum o rok skorší!

POSTAVILI HO PRIVEĽKÉ

Nová budova divadelno-kaviarenského komplexu sa verejnosti veľmi páčila. Jej architektúra sa niesla v duchu triezveho klasicizmu. Ten podporovala aj symetrická kompozícia hmôt komplexu. Kaviarenská a divadelná časť tvorili dve rovnako veľké jednoposchodové časti s rovnako traktovanými fasádami. Navzájom boli spojené hmotami dvoch menších krídel, v ktorých boli pomocné prevádzky komplexu. Uprostred neho zostalo miesto pre malý dvorček. Akýsi dobový estét túto stavbu opísal ako: "veľkú reprezentačnú a krásnu budovu obsahujúcu v sebe mestské divadlo, tanečnú sálu, peknú kaviareň a početné krámy." Ale do pýchy a radosti sa zamiešalo časom aj rozčarovanie. Nové divadlo bolo pre košické potreby trochu priveľké, a hlavne pridrahé na prevádzkovanie.

Uvádza sa, že malo nasledovnú kapacitu. Prvé dva rady prízemia tvorili pohodlné kreslá /nevieme však, koľko ich bolo/ a za nimi nasledovalo dvanásť radov normálnych sedadiel /opäť nevieme, koľko to bolo miest/. Kreslá a sedadlá tvorili kategóriu I. Platz - prvé miesto. Navyše tu ešte bolo 20 menej pohodlných lavíc, takzvaný II. Platz. V pôvodnej podobe malo divadlo 19 lóží a galériu s jedným radom kresiel a 26 sedadlami. Po zdvojnásobení počtu lóží v neskorších rokoch udávajú niektorí autori kapacitu divadla až číslom tisíc miest, to však považujem za silne prehnaný údaj. Z hľadiska súčasných kritérií tam mohlo pohodlne sledovať predstavenia asi päťsto osôb, o sto viac by sa ich tam zmestilo, ak by bolo divadlo "bitkom nabité". Lenže nebývalo. Košice boli príliš malé mesto a divadelný život tu prebiehal hlavne v zime, keď sa tu sústredila okolitá šľachta na plesovú sezónu. Len vtedy dokázali aristokrati spolu s miestnou lepšou spoločnosťou nové divadlo zaplniť.

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 23. 3. 2001

Je ten výkres od Belága? - pokračovanie
text a reprodukcie: Jozef Duchoň

Zobrazenie divadelno-kaviarenskej budovy na Reschkovej rytine z polovice 19. storočia, na ktorej tento obrázok tvorí jednu zo šiestich osobitne podaných význačných budov mesta obklopujúcich celkovú panorámu Košíc. Je to pohľad od juhozápadu na divadelnú časť komplexu. Vstup do divadla je uprostred, má polkruhové nadbránie a je nad ním balkón. Hranaté dvere s otvorenými krídlami vľavo od neho vedú do krámu, jediného, ktorý bol na južnej strane komplexu. Všimnite si, že stavba prekrýva vpravo stojacu budovu mestskej radnice.

Pohľad na severnú fasádu komplexu s kaviarenskou a redutovou časťou. Kaviareň bola na prízemí, prístupná dverami uprostred, nad ktorými je balkón. Okná budovy sa v porovnaní s Reschkovou rytinou zdajú väčšie a aj kordónová rímsa budovy vyzerá byť situovaná nižšie. Za všetkými siedmimi oknami poschodia bola tanečná sála. Tento obrázok zdobil záhlavie jedálneho lístka kaviarne a reštaurácie prevádzkovanej v opisovanom komplexe.

Jedna z prvých fotografií zobrazujúcich Košice vznikla okolo polovice 19. storočia a nasnímali ju z okna dnes už neexistujúcej farskej budovy. Okrem zablatenej Hlavnej ulice plnej kaluží, na ktorej sú zachytené aj rozmazané postavičky ľudí /expozícia záberu musela byť dosť dlhá/ je tu zvečnená aj časť divadelno-kaviarenského komplexu. Úplne vpravo vidieť vstup do krámu, vedľa ktorého ústil vývod dymu z pece, ktorou miestnosť vykurovali. Tento vývod očadil časť fasády divadla, čo fotografia ukazuje a zdá sa, že podobnú galibu robili aj krámy na západnej strane komplexu.

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606