magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 31. Mar 2017,  meniny má
Zo zabudnutej minulosti okolia Košíc

Pamätníky bojov v roku 1919

Po vyhlásení Československej republiky 28. októbra 1918 sa na východe Slovenska vytvorila zložitá politická situácia. V tom čase obyvateľstvo Košíc prijalo túto skutočnosť bez väčšej pozornosti. Zvýšený ohlas tu koncom októbra 1918 vyvolal buržoázno - demokratický prevrat v Budapešti pod vedením grófa Michala Károlyiho. Pod jeho vplyvom sa aj v Košiciach vytvorila tzv. Národná rada (Nemzeti tanács), ktorej predstavitelia neuznávali snahu o včlenenie Košíc do novovytvoreného Československa. Politický a spoločenský chaos využil aj Viktor Dvortsák a jeho prívrženci, ktorí začiatkom decembra 1918 v Košiciach vyhlásili tzv. Slovjackú ľudovú republiku, sledujúc tým v podstate integritu Uhorska. Dvortsák ako jej ideový vodca tvrdil, že obyvatelia žijúci na východe Slovenska nie sú Slováci, ale Slovjaci - čiže iba inou rečou rozprávajúci Uhri. Bol to len zúfalý pokus o zničenie idey jednotného Československa, ktorý však neovplyvnil vývoj neskorších udalostí.

Prevzatie moci československým štátom a vytváranie jeho politických orgánov sa začalo uskutočňovať už od začiatku novembra 1918 za výraznej pomoci československých légií. Tie sa vytvárali už počas I. svetovej vojny v Taliansku, Francúzsku a Rusku z Čechov, ale aj Slovákov bojujúcich v rakúsko-uhorskej armáde. Okrem vyslaných légií to boli aj jednotky novovznikajúceho Československého vojska pod talianskym a neskôr francúzskym vrchným velením, ako aj oddiely telocvičnej jednoty Sokol.

Politický chaos, zlá hospodárska situácia obyvateľstva i demoralizovaná ustupujúca maďarská armáda spôsobili rozvrat verejného poriadku, čo sa prejavilo aj rabovaním obchodov a vojenských skladov. Príchod československých jednotiek do Košíc bol napokon vykúpením z tejto nepriaznivej situácie. Keď sa jednotky 1. slovenského pluku Slobody a 30. pešieho pluku pod velením podplukovníka Františka Berana koncom decembra priblížili až ku Košiciam, maďarský mešťanosta Košíc Béla Blanár spolu s miestnym vojenským veliteľom, podplukovníkom Nostiziom im vyšli naproti až do Obišoviec s prosbou o urýchlené obsadenie mesta a nastolenie verejného poriadku. Československé vojenské jednotky tak vtiahli do Košíc bez boja 29. decembra 1918. Tým sa vytvorili predpoklady pre postupné preberanie moci československými orgánmi.

V prvých dňoch januára 1919 bolo aj maďarské obyvateľstvo Košíc s danými pomermi spokojné, lebo bol nastolený verejný poriadok, zbavilo sa obáv pred drancovaním a obsadenie mesta československými jednotkami pokladalo iba za dočasné. Slováci z Košíc a blízkeho vidieka vo svojej väčšine v tom čase nechápali význam týchto historických udalostí a správali sa k nim apaticky. Iba málo uvedomelých Slovákov, predovšetkým z radov košickej a vidieckej inteligencie svojimi skutkami verejne podporovalo nové štátoprávne zmeny. Boli to predovšetkým advokáti Vladimír Mutňanský, Ján Sekáč, kňaz Anton Straka, profesor Ján Šimeček, úradník Miroslav Sitár a kníhkupec Július Kustra. Maďarské politické kruhy, spájajúce dejiny Košíc naďalej s osudom Maďarska, začali už vo februári a marci 1919 vyvolávať politické nepokoje, ktoré zapríčinila zlá povojnová hospodárska situácia i niektoré neuvážené politické kroky negatívne pôsobiace na národné cítenie košických Maďarov. Išlo predovšetkým o likvidáciu sochy honvéda, ktorú trenčiansky 74. pluk odstránil 17. marca z parku pred kaplnkou sv. Michala, kde stála od roku 1906 a bola symbolom maďarskej národnej revolúcie z rokov 1848 - 1949.

Nastolenie robotníckej diktatúry v Maďarsku a vyhlásenie Maďarskej republiky rád 21. marca 1919 podnietilo k politickým aktivitám aj predstaviteľov maďarského robotníctva v Košiciach - zboľševizovaných socialistov. Nepokoje a následné nastoľovanie poriadku si žiaľ vyžiadali obete aj medzi civilným obyvateľstvom na jednej i druhej strane politickej barikády. Ešte v polovici februára 1919 posunula Najvyššia vojnová rada v Paríží demarkačnú čiaru ďalej na juh až po líniu Šalgotarján - Miškolc, čo malo za následok postup československých vojenských jednotiek až k tejto demarkačnej línii. Po urputných bojoch pri Šalgotarjáne prešla maďarská červená armáda 20. mája 1919 do úspešnej protiofenzívy a koncom mája sa priblížila za ustupujúcou 6. československou divíziou až ku Košiciam. Na pomoc mestu bol prevelený z juhozápadného Slovenska 32. peší pluk "Gardský" a 30. peší pluk "Aloisa Jiráska". Ten už po druhýkrát dorazil do Košíc, tentoraz od severných hraníc Slovenska v noci 5. júna.

Nasledujúci deň ale veliteľ tunajšej 6. divízie československého vojska, francúzsky generál Chabord rozhodol o evakuácii armády z mesta, aby k bojovému stretu s nepriateľom nedošlo v jeho uliciach a predišlo sa tak väčším hospodárskym škodám a zničeniu kultúrnych pamiatok. Maďarské revolučné vojská pod vedením penzionovaného c.k. generála Pavla Hegedüsa preto obsadili Košice 6. júna bez boja a zdržali sa tu asi 1 mesiac.

30. peší pluk pod vedením pplk. Berana zaujal obranné pozície v priestore ohraničenom dedinami Bukovec - Nižný Klatov - Hýľov - Košická Belá - Košické Hámre - Obišovce. V uvedenej oblasti sa odohrali prudké boje v čase od 8. do 19. júna, pri ktorých mal nepriateľský 40. a 101. peší pluk maďarskej červenej armády až trojnásobnú prevahu. Najprudšie boje s veľkými stratami na životoch sa odohrali v dňoch 8. - 11. júna pri Kysaku a 17. - 18. júna na Železnom vrchu (818m) južne a o kótu 705m (Vinterov) východne nad obcou Košická Belá. 30. strelecký pluk v týchto bojoch stratil pri Kysaku 10 mužov, nad Košickou Belou 43 mužov a zranených bolo viac než 200 vojakov. Ustupujúci Maďari sa následne v priestore Nižný Medzev - Jasov stretli v bojoch s legionármi 32. pešieho pluku "Gardský". Tu v bojoch 21. júna 1919 položilo svoje životy ďalších 21 českých vojakov. V júnových bojoch padlo ďalších 23 českých legionárov a vojakov aj v priestore Perín - Čečejovce - Turňa nad Bodvou. Boli pochovaní priamo na mieste svojej smrti. Neskôr im bojoví druhovia postavili honosné pamätníky a ich telá po exhumácii sústredili na spoločné miesta.

Už v roku 1919 postavili na vrchole Železného vrchu kamennú mohylu, kde umiestnili aj tabuľu s menami padlých. 10 mŕtvych vojakov z bojov pri Kysaku bolo pochovných na miestnom cintoríne a nad ich hrobmi postavili monumentálny kamenný kríž s liatinovou pamätnou tabuľou na jeho podstavci. V máji 1922 uskutočnila četnícka stanica z Košických Hámrov exhumáciu hrobov a pozostatky vojakov z bojov na Železnom vrchu a okolia Košickej Belej, ktoré boli uložené do spoločného hrobu na cintoríne v obci. Nové pietne miesto bolo slávnostne vysvätené 24. mája 1922 a patronát nad ním pravzala tunajšia školská mládež.

Čas však nenávratne zavial hroby troch vojakov 30. pluku na dnes už značne zanedbanom cintoríne bývalej obce Košické Hámre, hrob jedného vojaka na cintoríne zaniknutej obce Ružín a po jednom hrobe taktiež v Košiciach, Malej Lodine a Veľkom Folkmári. 21 mŕtvych legionárov z okolia Medzeva bolo uložených do hrobov vedľa seba na cintoríne v Nižnom Medzeve v roku 1924. Pomník nad hrobmi bol postavený pričinením bojových druhov z 32. pešieho pluku, obce Nižný Medzev a Košickej župy Československej obce legionárskej. Jeho odhalenie sa uskutočnilo 6. júla 1924 za prítomnosti vojenských a civilných hodnostárov Košickej župy a bývalých príslušníkov 32. pešieho pluku.

Podľa jednej verzie ústnej tradície sa telá českých legionárov v nezistenom počte nachádzajú aj pod chátrajúcim veľkým dubovým krížom na úpätí Lastovičieho vrchu neďaleko kúpeľov Štós.

Monument padlým českým legionárom bol v roku 1924 postavený aj v Turni nad Bodvou. Stál na vyvýšenine severne nad obcou v tesnej blízkosti židovskéo cintorína. Vznikol zásluhou Československej obce legionárskej a funkcionárov jej turnianskej jednoty, predsedu Jozefa Šulu a jednateľa Jozefa Kučeru. Zo všetkých okolitých pamätníkov bol najhonosnejší. Bol zhotovený z pieskovca podľa návrhu architektov Viléma Kvasničku a Mayera sochárom Bílkom v celkovom náklade takmer 20 000 Kč. Jeho slávnostné odhalenie sa uskutočnilo 7. septembra 1924. Na pietnom akte sa okrem širokej verejnosti a zástupcov legionárov zúčastnil aj vtedajší veliteľ 11. pešej divízie v Košiciach, generál Rudolf Gajda. Starosta obce Ján Majančík i miestny farár Alexander Benčík vo svojom maďarskom príhovore sľúbili, že i obec sa bude starať o tento pamätník. Oproti na druhej strane údolia sa vypína Turniansky hrad, ktorý bol už pred stáročiami svedkom bojov Jána Jiskru z Brandýsa s vojskami Jána Huňadyho. Pod monument pochovali do spoločného hrobu pozostatky 23 padlých legionárov, ktorých hroby boli pôvodne roztratené v okolitom teréne a blízkych obciach. V roku 1938, keď bola Turňa nad Bodvou na základe Viedenskej arbitráže pričlenená k Maďarsku, poniektorí horliví miestni Maďari ešte pred príchodom maďarských vojsk tento obelisk odstránili. Ostala iba jeho spodná betónová časť dodnes kryjúca pozostatky hrdinov. Ihneď po skončení vojny v roku 1945 na podstavec niekdajšieho obelisku ktosi osadil liatinový kríž bez akéhokoľvek nápisu. Nikto už neobnovil monument nad hrobmi, bývalý politický režim nemal záujem oživiť pamiatku legionárov. Pamätníci vymreli a tak dnes už málokto vie, čo pod sebou ukrýva jedna vybetónovaná štvorcová plocha s liatinovým krížom na vyvýšenine, v bezprostrednej blízkosti ľudských obydlí.

Už spomenutý obelisk na Železnom vrchu bol v polovici 20. rokov poškodený a pamätná tabuľa zničená. Pri príležitosti 10. výročia bojov sa obelisk na Železnom vrchu rozhodol obnoviť 100. zbor Slovenskej ligy z Košíc. Za prítomnosti pozvaných účastníkov tunajších bojov, predstaviteľov armády, štátnych orgánov a miestneho obyvateľstva ho slávnostne odhalili 15. septembra 1929. Slávnostnú reč predniesol predseda Slovenskej ligy v Košiciach Dr. Ján Slabej, hold padlým vojakom svojimi básňami a národnými piesňami vzdali aj žiaci ľudovej školy v Košickej Belej pod vedením učiteľky Gočálovej. Slávnostné vysvätenie obelisku sa uskutočnilo pri opätovnej veľkej manifestácii 20. júna 1930.

Počas II. svetovej vojny stál obelisk priamo na novej maďarsko-slovenskej hraničnej čiare. Aj keď bol politicky neprijateľný pre obidva štáty, zostal neporušený. Zničený bol až v ére socializmu, keď začiatkom 60. rokov stavali na temeni Železného vrchu stožiar na prenos televízneho signálu. O niečo neskôr zniesli na fúriku žiaci ZŠ v Košickej Belej so svojou učiteľkou Irenou Benckovou dole do obce ťažkú, niekoľko desiatok kilogramov vážiacu pamätnú tabuľu z bývalého obelisku. Vďaka tomu mohli byť mená padlých legionárov uchované až do dnešných dní.

Obecný úrad v Košickej Belej sa už dávnejšie zaoberal jej novým inštalovaním na vhodnom mieste priamo v obci. Zámer dostal konkrétnejšiu podobu pričinením členov Karpatského spolku, košickej odbočky Českého spolku a predstaviteľov obce Košická Belá. Už v minulom roku boli podľa pôvodnej predlohy pripravené projekty nového žulového obelisku, na Železnom vrchu bolo s pomocou pamätníkov znovu vytýčené miesto, kde stál pôvodný obelisk a vyviezla sa tam aj časť stavebného materiálu. V roku 2000 má byť pamätník na Železnom vrchu opäť obnovený.

JUDr. Ján Gašpar, Štátna vedecká knižnica v Košiciach

Článok bol uverejnený v magazíne Listy košické, 3/2000.

František Beran - veliteľ 30. pešieho pluku A. Jiráska

Obelisk na Železnom vrchu v roku 1932

Turňa, v popredí pomník

Francúzsky generál Chabord - bývalý veliteľ 6. divízie

 

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606