´Treba zmeniť myslenie ľudí´

Jedným z najaktívnejších ľudí, ktorí sa v našom meste zapojili do pred i ponovembrového diania, bol aj dlhoročný pracovník Slovenskej televízie, v súčasnosti kameraman na voľnej nohe - Tibor Varga. Aj keď mnohí z jeho vtedajších "kolegov" sa na tému 17. november s nami veľmi rozprávať nechceli, pán Tibor Varga sa nechal "ukecať" a pri našom stretnutí zalovil v spomienkach na udalosti spred desiatich rokov. "Všetci sme čakali, že sa niečo udeje. Viselo to, ako sa vraví, vo vzduchu. Začalo sa protestnými zhromaždeniami v Prahe, Bratislave a, samozrejme, i v Košiciach. Na začiatku sa úplne spontánne, prakticky na ulici, stretla skupina ľudí, ochotná reagovať na výzvy k vytvoreniu občianskych fór. Keďže boli medzi nami takí, ktorí mali kontakty s pražskými disidentmi, ako napríklad dnes už nebohý Marcel Strýko, začali sme rýchlo konať. Takto vlastne vznikol v Košiciach koordinačný výbor. Boli medzi nami herci, umelci, učitelia, profesori...

Zo začiatku išlo o malú skupinu ľudí, ktorá sa však postupom času rozrastala. Čoskoro sa nám podarilo získať vlastné priestory - na Hlavnej ulici, oproti Dómu svätej Alžbety, v niekdajších priestoroch Zväzu žien. Dnes tam tuším sídli nejaká banka. Na priečelie sme vyvesili obrovský transparent Občianske fórum, prijímali ľudí a vysvetľovali im situáciu, začali sme zverejňovať veci, o ktorých sa dovtedy nesmelo hovoriť - Charta 77 a podobne. Na základe spojenia s Prahou sme mali pre verejnosť dostatok materiálov. Podstatným problémom však bol nedostatok financií. Papiere na výrobu letákov sme zháňali kde sa dalo, čosi nám nosili ľudia sami... Aby sme vôbec mohli existovať, museli sme založiť verejnú zbierku. Do miestnosti sme dali fľašu od zaváraniny a do nej vyberali dobrovoľné príspevky. Neskôr sme začali chodiť po fabrikách a presvedčovali ľudí, aby si vytvárali vlastné výbory. Jednoducho, aby v každom podniku či inštitúcii vznikali malé občianske fóra. Podmienky v nich totiž bolo potrebné čo najskôr prispôsobiť zmenám, aby nežná revolúcia zvíťazila a aby spoločnosť mohla normálne fungovať. Pokračovali sme vo vydávaní tlačív, obežníkov, vyrábali si vlastné videonoviny, ktoré sme púšťali vo výklade tak, aby ich mohli sledovať okoloidúci, komunikovali s bratislavskou vépeenkou. Keďže občianske fóra pôsobili v Česku, časom sme sa aj my premenovali na Verejnosť proti násiliu.

Úzko sme spolupracovali s vépeenkou, ktorá vznikla vo VSŽ pod vedením Slavomíra Stračára. Z priestorov Zväzu žien sme sa premiestnili do budovy Košického vládneho programu, odtiaľ neskôr na Hlavnú 68. Zorganizovali sme prvú košickú návštevu neskoršieho prezidenta Václava Havla. Pracovalo sa prakticky od rána do večera. V Košickom večere nám vyčlenili vlastnú stranu, na ktorú sme pravidelne prispievali. Onedlho bola založená redakcia nového periodika - novín Akcia, ktoré sa časom pretransformovali na dnešné Domino fórum, samozrejme, už aj s inými ľuďmi. Bolo to rušné obdobie. Človek si ani neuvedomoval, ako rýchlo beží čas."

Po istom čase ste sa však vrátili aj k svojej pôvodnej profesii...

"Ako som už spomínal, prakticky celý prvý mesiac od vypuknutia nežnej revolúcie som sa namiesto práce v televízii naplno venoval práci v občianskom fóre, neskôr VPN. Na nič iné neostával čas. Doma ma takmer nevideli. Do starých koľají som sa postupne dostával až od nového roku, keď koordinačný výbor začal pracovať so študentským hnutím v ucelenejšej, úradnejšej forme. Vo výhľade boli voľby a my sme sa snažili pretlačiť ľudí z východu do vyšších orgánov. Členom výboru som však ostal aj po opätovnom návrate do televízie."

Nemrzí vás trochu, že mnoho, aj mladých ľudí, považuje dnes celú nežnú revolúciu za podvod?

"K zmene jednoducho prísť muselo. Prebehla v celej východnej Európe, v niektorých krajinách skôr, inde neskôr. U nás vyvrcholilo dlhoročné napätie práve 17. novembrom. Po štyridsiatich rokoch života pod tlakom už začala byť situácia neúnosná. Mnoho ľudí sa režimu snažilo vzoprieť už skôr, avšak dobre vieme, ako to s nimi potom dopadlo. Čo v ľuďoch ´pracovalo´ ukázal už rok 1968, keď sme si na pár mesiacov konečne vydýchli. Túžba po osobnej slobode bola obrovská. Tí, čo sa aktívne zapojili do ponovembrového diania, robili svoju prácu bez akýchkoľvek očakávaní nejakého osobného prospechu. To jednoducho neexistovalo. Práve toto obdobie považujem za jedno z najkrajších v mojom živote. Samozrejme, z vtedajšieho pohľadu na súčasný, sú ľudia z odstupom času sklamaní z toho, ako vie politika meniť ľudí, ich charaktery, ba dokonca pokaziť ideály. Najväčším problémom však je zmeniť myslenie ľudí. Väčšina z nich totiž očakávala, že komplexné zmeny sa udejú rýchlo, čo však nebolo možné zrealizovať. Zmeniť nám toho tu totiž treba ešte veľa, a to bude chvíľu trvať. Zázraky sa nedejú na počkanie. Základ novej spoločnosti má v rukách súčasná mladá generácia. Tá musí vniesť do spoločnosti nové myslenie, očistiť ju od korupcie, či tunelovačiek, prosto politických špinavostí. Škoda, že v tomto prechodnom období mnoho ľudí uprednostňuje vlastné záujmy pred záujmami spoločnosti."

Pokiaľ by sme ešte niekedy boli svedkami nejakej revolúcie, zapojili by ste sa do nej rovnako aktívne, ako do nežnej?

"Osobne si nemyslím, že by ešte nejaká revolúcia mala prísť. Zmeny, ktoré by boli potrebné, môžu nastať iba demokratickou cestou. Máme slobodné voľby, ľudia si môžu zvoliť koho chcú... Počnúc vládou, až po najnižšie úrady, všetci sú schopní pracovať podľa ústavy a demokratických zákonov, ktoré stále možno zlepšovať. Iba ich dodržiavaním môže spoločnosť dospieť do naplno vyvinutej, plnohodnotnej podoby."

Igor PETRUŠKA