Spomienky na "nežnú"

Mgr. Judita Štofková, bývalá učiteľka na Gymnáziu Trebišovská 12 sa niekoľko dní po novembrových udalostiach stala námestníčkou prvého porevolučného primátora Košíc. Napriek niekoľkým bolestným poznaniam sa dnes s odstupom desiatich rokov pozerá na spomínané udalosti s triezvou hlavou a nič neľutuje. O svoje spomienky sa s nami rada podelila.

"Mala som pocit, že sa otvorilo nebo..."

"Viete, celý život som slúžila. Učila som a musela som kvákať to, čo odo mňa chceli. Už pred rokmi som povedala, že práve učitelia sú najväčšími spoločenskými prostitútmi. A to je pravda, lebo sme museli chodiť na všetky akcie podobné povinným lampiónovým sprievodom. A hoci som rozmýšľala o všeličom, ani v tom najodvážnejšom sne mi nenapadlo, že by mohol padnúť Sovietsky zväz a komunistický tábor. A keď sa to závratnou rýchlosťou prirútilo, tak som zostala v takej eufórii, že by som doslova a bez pátosu bola dala život za to, aby sa to podarilo.

Vtedy som učila na Gymnáziu Trebišovská 12. V piatok sa udiali pražské udalosti a v pondelok prišli do školy revolučne naladení študenti. Keď sa to stalo, tak som si myslela, že sa otvorilo nebo a považovala som za prirodzené, že som vystúpila na niekoľkých mítingoch a povedala svoj názor. No a keď sa potom hovorilo o nových ľuďoch, ktorí by mohli pre revolúciu niečo urobiť, tak si spomenuli na mňa. Zo dňa na deň prišiel za mnou revolučný výbor a oslovili ma.

"Stala som sa ženou-političkou"

"Ako námestníčka primátora som mala na starosti školstvo, kultúru, zdravotníctvo a sociálny rezort.Keď som prišla do tejto funkcie, bola som neskúsená a ustráchaná. Bolo treba vymeniť nomenklatúrne kádre a nahradiť ich novými ľuďmi. Nebolo pre mňa ľahké odvolávať ľudí, lebo nie všetci boli zločinci a zapredanci. Viete, o učiteľoch sa síce hovorí, že formujú mládež, ale majú klapky na očiach. Zrazu som hneď na druhý deň mala rozhodnúť o tom, či vtedy nové TV 5 môže nahradiť dovtedajší ruský kanál. Skrátka, veľmi rýchlo som prestala byť ženou-učiteľkou a stala som sa ženou-političkou. Vtedy som to cítila ako poslanie umožňujúce ukázať ľuďom, že úrady nie sú len pre vyvolených, ale pre každého."

"Vonku čakali desiatky ľudí..."

Po týždni otvorenia Bieleho domu, ktorý sa stal miestom magistrátu, z neho zmizlo všetko, čo nebolo zabetónované či prišraubované. Lebo takí sme. Napriek tomu sa dvere nezatvorili celé hodiny a vonku čakali desiatky ľudí, ktorí mali pocit krivdy. Mnohé problémy boli neriešiteľné. Nebolo času na nejakú veľkú koncepciu. Prirodzene, že sme na tom pracovali. Ale postupne sa to všetko akosi zabrzdilo. Veľa vecí sa robilo zle. Najlepší pocit mám z toho, že z budovy vtedajšej Krajskej politickej školy sa s pomocou zanieteného člena VPN pána Kovaľa, ktorý je tam teraz riaditeľ, a tak trocha aj mňa, stalo jedno úžasne Geriatrické stredisko sv. Lukáša."

"Z politiky som odišla"

"Obdivujem politikov aj ministrov, pretože vo chvíli, keď prijmete nejakú funkciu, prestávate byť človekom. Stávate sa verejnou osobou a nemáte právo na nič.

Dnes už viem, kde som urobila chybu. Bola som taká naivná, že som si myslela, že keď patríme do jednej skupiny /VPN/, musíme držať spolu a nemáme ísť proti sebe. No a ja som mala veľa výhrad voči veciam, ktoré robil vtedajší magistrát. Robila by som ich inakšie, ale nemala som odvahu vystúpiť proti svojim. A napokon v decembrových voľbách ma nezvolili. Potom som sa ešte pokúšala zakladať Občiansku demokratickú stranu v Košiciach, ale ani tá vo voľbách neuspela a tak som z politiky odišla."

"Niekde sa stala chyba"

"Aj dnes si spomínam, že keď som vtedy prišla do školy ozdobená trikolórou, jedna kolegyňa sa ma celá zúfalá opýtala, či s tou svojou VPN budem žiadať, aby sa republika prestala volať socialistická. Myslím, že som ju svojou kladnou odpoveďou veľmi nepotešila. Lenže prešlo desať rokov, ja žijem z učiteľského dôchodku a ona sa vozí v dvojmiliónovom aute a býva v neuveriteľnom luxuse, napriek tomu, že sa vtedy tak veľmi bála. A ja nechápem, kde sa vlastne stala chyba. Som totiž veľmi nešťastná z polarizácie spoločnosti. A nikdy som si nemyslela, že o pár rokov sa vytvorí istá vrstva, ktorá bude schopná za malú službu človeku zobrať veľký úplatok, alebo zapredať presvedčenie. Alebo, že sa nájdu ľudia, ktorí sa tak rýchlo adaptujú. Vtedy boli vystrašení z toho, že ich tá obrovská zmena vyzdvihla na akýsi piedestál a dala im do ruky moc. Dnes sú riaditeľmi bánk a obrovských firiem. Musím ich obdivovať. Rovnako ako tých, ktorí kedysi ešte ako disidenti z hlavnej tribúny rozvírili hladinu a kričali: "Máme dosť členov ústredného výboru strany." A po desiatich rokoch si s nimi potykali a pripíjali, napríklad aj tu v Košiciach."

"Revolúcia požiera vlastné deti"

"Myslím si, že veľa ľudí aj ja osobne, bolo zneužitých. Všetci, alebo aspoň väčšina ľudí, s ktorými sme vtedy spoločne bojovali, alebo umreli, alebo sú totálne zabudnutí. Napríklad pani Blaškovičová a pán Rašev, hoci mali malé deti, stáli prví na tribúne a niesli kožu na trh. A dnes o nich divadlo nemá záujem. To je neuveriteľné. Vlastne sa potvrdilo to, čo ktosi múdry povedal: "Revolúcia požiera vlastné deti." A v každej revolúcii, ak sa pozriete do minulosti sa našli takí, ktorí potichučky striehli a vystrčili svoje chápadlá vtedy, keď bola príhodná doba. A šialenci, ktorí konajú pudovo ako ja, alebo všetci tí, ktorí boli na tribúnach, sa popália a zrútia. Myslím si, že ostali tí schopnejší. Vyberte si či v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Ale dnes už viem, že v politike ide vždy len o ideu a v konečnom dôsledku o seba. Ale keď sa pozriem dozadu, tak neľutujem. Bola to pre mňa obrovská skúsenosť. Ak ľutujem, tak len chyby, ktoré som urobila."

Andrea VEJAČKOVÁ