Kto vlastne pripravil Nežnú revolúciu?

Nebolo mu veľmi do reči. Nemal chuť vracať sa o desať rokov späť, keď všetko vyzeralo na jednej strane neisto, ale na strane druhej zasa veľmi nádejne. Gabriel Kladek si spomenul na škatuľu s fotografiami z tých čias, ktorú akosi nemá síl otvoriť. Napriek tomu a či práve preto, že bol tak blízko, ba priam v centre vtedajšieho košického diania. "Vrátim sa do toho obdobia, ale len z pozície svojej profesie," taký bol prísľub na spoločné spomínanie. V priebehu rozhovoru sa trocha poopravil.

"Musím sa priznať, že v tom, čo sa tu v novembri 1989 začínalo diať, ma predbehol môj syn," nie bez hrdosti začína svoju rekapituláciu - ako on hovorí, textilnej revolúcie - kunsthistorik Gabriek Kladek. Jeden z tých, ktorí zaznamenávali dianie, pokúšali sa ho organizovať v rámci koordinačného centra VPN a možno aj ovplyvňovať z pozície svojej odbornosti, ktorej sa desaťročia nemohol venovať. "Odštartovali to študenti. Keď som doma otvoril skriňu, vypadol na mňa transparent, ktorý pripravili na míting. Aj keď dať v tejto súvislosti niekomu prvenstvo by hádam nebolo spravodlivé, pretože v Košiciach boli snahy o politickú zmenu roztrieštené. S inicitívou prichádzali z Vysokej školy technickej študenti i pedagógovia, počuť sa nechali výtvarníci i Občianske fórum. Myslím si, že je na škodu veci, že sa za desať rokov nik nepokúsil zdokumentovať, ako to skutočne bolo. Absolútne nepopierateľný podiel na organizovaní i vývoji novembrovej revolúcie v Košiciach mali Ľuba Blaškovičová a Peter Rašev, výraznou postavou bol Marcel Strýko. Ale je dosť takých, ktorí si pripisujú zásluhy, ktoré im nepatria."

Pán Kladek bol jedným z tých, ktorí pochopili, že toto je šanca, kedy by sa skutočne mohol venovať tomu, čomu rozumie a čo má rád.

"Pripravil som výstavu fotografií v koordinačnom centre VPN, ktoré dokumentovali absurdný prístup ku kultúrnym a historickým pamiatkam vtedajšieho režimu. Fotoaparát bol mojím spoločníkom aj počas novembrových dní. Bolo tragikomické fotografovať eštebáka, ktorý ma práve snímal na kameru. V tej chvíli nikomu z nás nebolo jasné, čí dôkazový materiál komu a čomu poslúži. Ale eštebácke praktiky som už poznal a mne nemohli ublížiť viac ako tým, že som nemohol robiť to, po čom som túžil. Rovnako tragikomické bolo sledovať zabaľovanie a rozbaľovanie Gottwaldovej sochy. Výtvarníci ju cez deň zabalili do čierneho igelitu, komunisti ju v noci rozbalili. Zas a znova."

Prejaviť odvahu neznamenalo len rečniť pred masami chvíľu ustráchaných, časom nadšených ľudí. Živelnosti bolo treba nechať len ten rozmer, ktorý jej patril na začiatku, ďalej už bola namieste konštruktívnosť. Zabojovať za slobodu prejavu a tlače, za voľbu prezidenta, za slobodné a demokratické voľby. Dosť práce pre ľudí v koordinačnom výbore. Poslanecké zbory, národné výbory boli plné ľudí, ktorí nemali dôveru väčšiny a bolo ich treba rýchlo nahradiť novými. Odkiaľ však vziať toľko odborníkov?

"Na niečo z tejto etapy si spomínam, na mnohé nie. Aj tu si myslím, že by bolo treba urobiť poriadok. Existujú predsa zápisnice zo zasadnutí koordinačného výboru, ktoré by mohli vniesť veľa svetla do predsa len nedávnej minulosti. Ľudí bolo málo. Do poslaneckého zboru mesta sa často dostali aj takí, ktorí s Občianskym fórom či VPN-kou nemali nič spoločné, príbuzní či známi členov koordinačného výboru, celkom neznámi ľudia. Bolo treba nahradiť 150 ľudí. Z čoho? Po jednom takom večernom zasadnutí ma počas príprav na slobodné voľby oslovil pred koordinačným centrum človek, ktorý bol niekoľko rokov vo väzení a žiadal ma, aby som ho odporúčal do volebnej komisie. Nevidel som najmenší dôvod, prečo to urobiť, ale v iných prípadoch to tak nemuselo byť. Naopak, v prípade primátora mesta Košice bola situácia trocha iná. Vtedy ním bol pán Trebuľa starší. V podstate proti nemu nebolo väčších výhrad, nemusel sa vzdávať svojej funkcie, ale urobil to. Pán Kopnický mal byť námestníkom. Okolnosti sa vyvinuli tak, že sa primátorom stal on. Nebolo to veľmi šťastné riešenie."

Neraz sa objavili názory, že zamatovú revolúciu pripravovali zahraničné spravodajské služby, že podporovali disidentov, že ju zrežírovali. Pán Kladek má na to celkom jednoznačný názor: "Je možné, že ten impulz, signál na jej začatie prišiel zvonku, ale pripravovali ju svojím nezmyselným konaním komunisti celých 40 rokov. To jednoducho muselo prísť. Kam smeroval a smeruje ďalší vývoj, to je už celkom iná kapitola."

Anna PANČUROVÁ